Neviem koľko času ubehlo od správy ktorá sa ku mne dostala, ale viem že som bol celý čas mimo realitu. V mojej hlave boli scenáre čo všetko sa môže stať keď príde. Bude naštvaný? Aj keď, nemá prečo ale...on je naštvaný aj kvôli niečomu čo sa nestalo. Niekedy premýšľam či je vôbec psychicky v poriadku. Aj keď o tom v niektorých prípadoch silne pochybujem, ale nechávam si to pre seba. Človek tu nemôže veriť nikomu. Ani tomu kto je mu tu najbližší. Čo v mojom prípade nie je nikto. Pomaly som si znova balil veci aj keď som tu bol dva dni? Alebo tri? Nepočítam to...skôr to počítam na zážitky než na hodiny čo sa nachádzam tam kde sa nachádzam. Inak sa to ani počítať nedá. Zavrel som kufor ktorý sa práve nachádzal vedľa dverí a nadýchol som sa.

Toto nezvládnem.

,,Ale zvládneš. Prečo by si to nemal zvládnuť?" Ozval sa niekto medzi dverami a mne bolo po hlase hneď jasné kto to bol. Kto iný než Park. Otravný Park ktorý mi ničí náladu a život len tým že existuje. Ľahké a úprimné popísanie mojich pocitov z tohto človeka ktorý je v rovnakom dome ako ja.

,,Pretože si tu. Preto" priblbo som sa na neho zaksichtil na čo mi ukázal prostredník. Ach jaj, nenávidím svoj život stále viac a viac. Vzal som si kufor a prešiel som okolo Jimina a len tak som mu vrazil do ramena lebo mi zavadzial v ceste. Jediné čo som počul od neho bolo to, ako si niečo zamrmlal popod nos. Nezaujímalo ma čo to bolo. Momentálne ma teraz nezaujímalo nič. Iba to aby som bol stadiaľto čo najrýchlejšie preč. Od všetkých čo sa okolo mňa nachádzajú. Mal som zlú náladu? Áno. Chcem som si užiť pokoj a kľud od práce, ale znova do toho budem musieť spadnúť pretože nemám na výber. Argh, tak strašne ma to štve že to ani nie je možné.

Moje kroky smerovali dole ku dverám kde som položil svoj kufor a posadil som sa na botník. Keby sa na mňa niekto práve pozrel, tak by mohol v mojich očiach vidieť ohníky hnevu a v mojich žilách až tmavší odtieň krvi. Nechcel som ísť preč. Vlastne chcel, ale úplne domov. Nie domov tam kde som väzňom. Bol som ticho a utápal som sa vlastných myšlienkach, ale započul som tiché kroky ktoré smerovali ku mne. Myslel som si že je to Jimin takže som sa tam nepozeral, ale keď ten človek prehovoril, tak sa mi husina rozliala celým telom. Toto určite nebol Jimin...

,,Nikdy si nemal domov. Si troska a troskou aj ostaneš. Jediné čo robíš.." z nikadiaľ sa tu objavil Yoongi ktorý pomaly kráčal ku mne. Zdvihol som sa a začal som ustupovať pretože som si myslel že by mi bol schopný ublížiť. Nie, ja som si to nemyslel...ja som to vedel. A úprimne? Desil ma. Neskutočným spôsobom ma desil. ,,je to, že sa stále ľutuješ, Baekhyun. Vážne sa divím prečo ťa Chanyeol kúpil za tak veľa peňazí. Si k ničomu. A ešte jedna vec. To že si tu väzňom, je iba začiatok. Postarám sa o to aby si bol hračkou. A to ti prisahám tak ako tu sám stojím. Až potom sa môžeš ľutovať. Alebo vieš čo? Vôbec. Pretože tvoj názor nebude nikdy nikoho zaujímať, šestnástka."

Vyprskol na mňa so všetkým odporom v hlase ktorý v sebe mal. Wow...jeho nenávisť voči mne je vážne silná. Prehltol som guču ktorú som mal v krku a odstrčil som ho od seba. Hneď som sa prikrčil pretože som očakával ranu, ale tá neprišla. Pootvoril som oči a pozrel som sa pred seba, kde predo mnou stál Park a držal Giho tvár vo svojich dlaniach a usmieval sa na neho. Fuj, bleh! Asi budem vracať. Nechápavo som sa na nich pozeral a otvoril som ústa že niečo poviem. Nenechám sa tu zhadzovať niekým, kto nevie ani čo znamená slovo pracovať!

,,D-Dúfam že—" môj predslov ukončil Park ktorý sa na mňa pozrel a mierne zakrútil hlavou do strán na znak nie. Asi že mám mlčať? Alebo? Čo by Yoongi urobil keby som prehovoril? Odstrčil by Jimina a dostal by som od neho ďalšiu ranu? Alebo by na mňa vybehol?  Môže sa stať čokoľvek...Min je... nepredvídateľný. A to ma desí...mlčal som a sklopil som radšej pohľad. Bolo to pre moju bezpečnosť. Radšej pomlčím než aby som kvôli nemu mal problémy...v sídle. Nikdy tomu nebudem hovoriť domov.

Nikdy to môj domov nebude.

Je to pre mňa ako búda. Cítim sa v tom sídle ako pes. Som zavretý mezi všetkými stenami a nemôžem vyjsť ani na záhradu. A keď už tak, tak musím mať u seba dozor. A to je vo všetkých prípadoch Yoongi. A s ním ísť na záhradu? Neexistuje. Nedovolí mi nič a jediné čo môžem robiť je to že mu musím sedieť pri nohách. Doslovne. Vážne musím sedieť pri jeho nohách a možno tak trhať kvety ktoré im tam rastú na záhrade. Nemôžem ísť ani medzi sochy ktoré sú urobené z trávy. Nemôžem ísť k fontáne, do bludiska... nemôžem ísť viac než dva metre od neho. Toto nie je sloboda...

To je obmedzovanie ľudských práv.

To nie je normálne. Neviem čo si o sebe ten parchant myslí, ale so mnou nemá nič a nemá právo sa takto ku mne správať. Pokiaľ viem, tak nie sme kamaráti a nekúpil ma on. On je možno tak len niekto kto žije v sídle a nič viac. Môj pohľad padol na Jimina ktorý sa na mňa mračil. Nechápavo som sa na neho pozrel a všimol som si že Yoongi tu už nie je. Kedy zmizol? A kam šiel? Už len z Parkovho pohľadu som očakával že ma zbuzeruje ako vždy. Ale čo iné očakávať. Láska je v ich prípade slepá no.

,,Už som ti o tom niečo snáď povedal, nie?" Mračil sa a dal si ruky v bok. Je vážne vidieť kto je v ich vzťahu tá žena. Jimina sa dá čítať ako takú otvorenú knihu. V niektorých prípadoch. Keď nemá tie svoje dni kedy mi lezie na nervy samozrejme. Zamračil som sa a odfrkol si. Tak ja za to môžem, hej?!

,,Prvá vec Park. Ja som ani necekol. Nemôžem za to že...vie na čo myslím aj keď nechápem ako...vážne som nič nepovedal. Nepotrebujem ďalšiu hádku s tvojím priateľom pred odchodom. Vážne nie. Nebuď sprostý aj ty." Pretočil som očami a čakal kedy mu to dôjde. Je mi jasné že bude držať s ním pretože je to jeho priateľ, ale je to voči mne nespravodlivé. Ale zvykol som si. Nikdy to voči mne nebolo spravodlivé a nikdy ani nebude.

,,Nevolaj ma Park. Tak ma môžu volať iba kolegovia. A ty to nie si. Takže si to odpusť a nechaj si to pre seba, vďaka. A aj čakám že sa nebudete hádať. Pokiaľ hej, tak dostanete po hlavách obaja a bude mi to jedno. Samozrejme Gimu dám ranu z lásky. Ale tebe z čírej nenávisti." provokatívne sa na mňa usmial.
Parchant. Už aspoň viem od koho to odpozoroval. A samozrejme že mi neodpovedal na to hlavné. Prečo mi neodpovedá na hlavné veci? Len som prikývol ako odpoveď a započul som auto ktoré zaparkovalo pred chatou.

Moje utrpenie práve začína.