Po dlhých, ale že vážne dlhých raňajkách mi tu pán Yoongleáš zaspal. Musel som sa pre seba usmiať, pretože to bola pre mňa dokonalá príležitosť k tomu, aby som si vzal jeho mobil. Chcel som napísať Jiminovi nech si príde po svojho koňa ku mne do izby. Chcel som sa ho proste zbaviť.

Odložil som tácku a ignoroval som bolesť v zápästiach. Keby to aspoň tak nebolelo, uh- bolo by to ľahšie a hlavne lepšie bez tej bolesti. Opatrně som sa nahol k jeho ľavému vrecku. Takže som cez neho "ležal" ale neležal som na ňom. Len som bol nad ním. Opatrne som sa rukou približoval k jeho vrecku keď som si bol istý že spí. Viečka mal stisknuté k sebe a jeho hruď sa spokojne dvíhala tak ako mala. Nebudem klamať. Bál som sa. Bál som sa jeho reakcie ak na toto príde. Už som mal ruku skoro vo vrecku, keby mi ju nechytil. Potichu som zasyčal. Bolelo to.

,,Čo si chcel s mojim mobilom?" Pýtal sa ma pomaly a zdôrazňoval každé jedné slovo ktoré vyslovil. Oči mal stále zavreté, ale jeho stisk bol neskutočne silný. Ani som sa nepomohol. Keby som sa pohol, tak by mi asi odpadla ruka. Pretože ma drží za zápästie akoby som ho práve chcel zabiť.

,,J-ja som nechcel nič urobiť" zamrmlal som čo najtichšie a ani som nedýchal. Dobre, vyzeral kľudne. Ale dokázal sa naštvať vážne pekne. Nesúďte knihu podľa obalu. Nie nadarmo sa to takto hovorí.

,,Nedotýkaj sa vecí ktoré ti nepatria." Len si skryl mobil do zadného vrecka riflí ale stále ma nepustil. Čakal som čo mi ešte chce, pretože bol celkom pomalý. Čo si budeme. Dáva si na čas.

,,D-dobre" len som prikývol, ale nevytrhol som sa mu. Už dávno viem že si toto nemôžem dovoliť. Vždy mám iba počkať čo mi ten určený človek chce a možno odídem bez ujmy na zdraví. Čo sa mi teda ešte nepodarilo...

,,Fajn. Zlez zo mňa alebo mi vyfajči. Keď mi už ležíš na rozkroku." Ani sa na mňa nepozrel a stále mal zavreté oči. Nad jeho slovami sa mi prekrútil žalúdok o stoosemdesiat stupňov. Ja a jemu...fuj...nie...prečo sa tu všetci chovajú takto? Kto ich vôbec vychoval. Argh! Štve ma to!

Rýchlo som z neho zliezol až sa mi zakrútila hlava. Tak fajn. Možno trošku rýchlejšie ako som plánoval. Chytil som sa za hlavu a zavrel som na chvíľu oči aby to prešlo. Zhlboka som dýchal a vôbec som si toho votrelca vedľa mňa nevšímal.

Keď to pomaly prechádzalo, tak som otvoril oči. Yoongi tu už nebol, čo som sa dosť divil. Ako vždycky odíde tak rýchlo? Nikdy ma to tu neprestane udivovať.

Nemohol som vstať z postele. Tá noha ešte trochu bolela. Počkať- trochu? Pootočil som rukami do strany. Vôbec to nebolelo. Ani hlava sa mi už netočila. Stuhol som na mieste, keď som si začal dávať dole tie debiliny čo mi dali na ruky. Obväzy? Asi. Pomaly som si ich dal dole a prekvapene som pozoroval moje zápästia. Nič tam nebolo...

Moja hlava a hlavne moja zvedavosť mi hovorili, aby som si dal dole obväz aj na nohe. Odkryl som si nohu a perinu som dal odo mňa na druhú polovicu postele. Pritiahol som si nohu k sebe a pomaly som si začal dávať dole obväz. Nepočul som zatiaľ žiadne kroky, takže som v suchu. Ruky už tak moc neboleli. A neboli na nich ani žiadne odtlačky ani nič podobné. Divné...

Dal som obväz na stolík a s vydeseným pohľadom som sledoval moju nohu. Ktorá mala byť samozrejme celá fialová a so všetkými odtieňmi zelenej a fialovej. Ale na nej nebolo nič. Vôbec nič. Ani jedna bodka. Ani jeden dôkaz toho, že som spadol zo schodov a že som si ublížil. Dobre Baekhyun, určite ešte spíš a toto celé sa ti iba sníva. Toto predsa nie je možné, nie? Je to absurdné, heh- úplne absurdné.

Prešiel som si opatrne palcom po nohe, kde ma to predtým neskutočne bolelo. A teraz nič. Nič tam nie je a ani to nebolí. Čo mi dal ten debil do čaju? Nejaké lieky na spanie alebo čo? Už mi preskakuje. Nie je možné aby som sa tak rýchlo vyliečil. Poobzeral som sa okolo seba, či tu náhodou nikto nie je. Alebo nejaké kamery ktoré by dokazovali, že je toto celé len jeden veľký vtip.

Alebo mi už naozaj preskakuje?