Baekhyun

Ubehlo desať minút od jeho odchodu. Izbu preťalo ticho, a len v pozadí hrala zvučka z televízie. Hrdlo ma stále dráždilo, a Yoongi nikde. Myslel som si že umriem ako moc mi bolo zle. Chcel som spať. Predsa len, potrebujem to vyležať. Ale nešlo mi to. Myslel som si že tu hodím tyčku. Ale udržal som sa, keďže by som za to mal asi dosť veľký problém. Jimin by si z toho nič nerobil, ale Yoongi určite hej. On ma nemá rád. Len kvôli tomu by som mal ešte väčší problém. Nechápem čo proti mne má. Nikdy som mu nič neurobil. Ja nemôžem za to že si ma Chanyeol kúpil. Nemusel si ma kupovať, a ja by som mal o starosť menej. Ale čo s tým narobím. Nie je to môj problém, bolo to Chanyeolove rozhodnutie.

Keby bolo na mne, tak tu už nie som. Ale nemám odvahu utiecť. Aj by som ušiel, ale viem že by som z toho mal ešte väčší problém. A to ja nechcem. Toto čo mám teraz, mi stačí. To peklo čo mi robí zo života. A čo potom ostatný? Jimin by sa maximálne tak smial, ale Yoongi s Chanyeolom by zúrili. Hľadali by ma, a neviem čo by so mnou urobili. Aj bič by na toto bol málo. Určite. Aj keď, nemal som ešte česť vidieť rozzúreného Chanyeola že by penil. Naštvaného hej, ale rozzúreného ešte nie. A ani to neplánujem podstúpiť, a skúšať jeho nervy. Yoongiho nervy som už okúsil na vlastnej koži. Ale za to ja nemôžem. On ma štve. Ja mu to iba vraciam. Z môjho premýšľania ma vytrhol zvuk krokov na chodbe.

Stuhol som, keď kroky smerovali k mojej izbe. Keďže Jimin odišiel do práce, tak to môže byť maximálne tak Yoongi. Moje slová sa potvrdili v momente, keď sa otvorili dvere, a medzi nimi stál v celej svojej kráse Yoongi. Min Yoongi. Môj úhlavný nepriateľ na celý život, a aj na smrť určite. On je schopný ma šikanovať aj po smrti, smrad jeden. Zavrel za sebou dvere, a prišiel ku mojej posteli.

,,No ako vidím, tak zomieraš. Konečne." Položil mi tácku na nohy, na ktorom boli toasty s čajom, a vedľa šálky boli nejaké lieky. Debil. Že konečne, pff. Ja mu dám konečne. Nejako som si lepšie sadol, a prezrel som si ho podozrievavo.

,,No čo je? To jedlo máš od Minieho. Ja by som ti ho nedal. Neviem čo odo mňa očakávaš." Sadol si predo mňa, a ja som zakrútil hlavou na znak, že mi to je jedno. Asi to nepochopil, keďže na mňa pozeral ako na debila.

"Uh-" ukázal som mu na moje hrdlo, a potom x pomocou rúk. Aj keď to bolelo, ale musím sa nejako dorozumieť keď nemôžem rozprávať. On to konečne pochopil, a vzal tabletku do ruky. Dal mi ju pred ústa, na čo som nakrčil nos. Mám odpor ku liekom a tabletkám. Vždy nám dávajú tabletky na spanie keď sa niekam ide. Sú odporné. Ani radšej nejdem hovoriť na čo všetko nám dávajú lieky. Všetky sú odporné, a býva mi z nich zle.

,,Noták, je to len na bolesť hlavy, a celého tela. Otvor tie ústa, nech máme od toho pokoj, a môžeme ísť spať. Teda ty pôjdeš spať. A ja robiť svoju prácu, ležanie na gauči, a pozerania seriálov. Tak to kurva prehltni." Zamračil sa na koniec, a ja som otvoril ústa. Spokojne mi ju dal na jazyk, a dal mi šálku čaju ku ústam. Zapil som ju.

,,No vidíš že to ide. Skús zjesť aspoň kúsok. Ja ťa kŕmiť nebudem." Dal šálku na tácku, a pozoroval ma. Iba som ako odpoveď prikývol. Ako mám asi tak jesť keď ma bolí hrdlo a zápästia? Premýšľal on vôbec niekedy? Odpoveď je jasná. Nie. Pretože on nemá čím premýšľať. V tom je ten zádrhel, ktorý sa bohužiaľ nedá liečiť. Bohužiaľ no. Dal mi pohlavok, a zamračil sa viac.

,,A-au z-za č-čo?" Nechápal som za čo mi dal vôbec ten pohlavok. Veď som nič neurobil!

,,Za to premýšľanie. Ja viem premýšľať. Ešte lepšie než ty. Tak nemaj debilné reči na moju osobu, inak si to odpykáš." Dostával to cez zuby, akoby hovoril tie najhoršie nadávky sveta. Nechápavo som ho pozoroval. Nebodaj som to povedal nahlas?

,,Nie. Ale počujem ťa aj tak." Dal mi pred ústa kúsok toustu. Podozrievavo som ho pozoroval, a odmietal som otvoriť ústa. Kto vie čo do toho dal. A ja to ešte mám jesť, ne? Tak to asi akože ne.

,,Nie je v tom nič čo by ťa malo zabiť. Jediný kto to urobí, a zbaví sa ťa, môžem byť maximálne tak ja. Žerieš mi nervy, tak už otvor tie krpaté ústa." Zavrčal na mňa, a ja som radšej tie ústa otvoril. Nechcel som aby vybuchol alebo niečo podobné. Radšej budem počúvať. Niekedy sa mi to naozaj vyplatí. Gi sa spokojne pousmial, keď som si kúsok odhryzol a začal to jesť. Musím povedať, že to také zlé nie je. Ale odo mňa by to bolo samozrejme lepšie.

,,Mám potom prácu. Takže ti niekoho zavolám. Zavolám ti Kooka, keďže toho jediného vraj poznáš. A ja s tebou čas tráviť nechcem. Mám lepšie veci na práci." Držal mi toast pred ústami, a ja som zakrútil hlavou na znak nesúhlasu. Nechcel som u seba nikoho. Stačili mi títo dvaja. A k tomu. Nemám ani silu rozprávať, takže by to bolo zbytočné. Gi sa zamračil. Asi sa mu to nepáčilo.

,,Sám tu nebudeš. A ja pri tebe nebudem celý deň." Bože to je debil.

,,P-perina a v-vank-kúš. B-budem s-spať" snažil som sa tú vetu sformulovať tak, aby to jeho kurací mozog pochopil. A asi sa mi to aj podarilo, keďže len pretočil očami, a ja som si znova odhryzol. Nech si nimi pretáča, je mi aj tak ukradnutý. Ja nemám na výber. Preto som tu s ním. Inak by som spal.

,,Ugh- fajn. Ale budeš spať, a budeš potichu, rozumieš?" Jak keby som to nevedel. Veď nemôžem ani rozprávať, takže je jasné že budem potichu. Prikývol som ako dopovedať, a dojedal som toast. Myslím, že dnešný deň bude ešte zaujímavý.