Baekhyun

Moja noc nebola práve najlepšia. Spal som, to áno. Ale bolesť nohy a zápästí mi nedovoľovala spať kľudne. Každý pohyb, alebo pretočenie sa na druhú stranu, celkom dosť bolel. Keby som nechodil po tme, tak som mohol normálne chodiť. Ale tak čo. Stáva sa. Ja sa z toho dostanem. Som zvyknutý aj na horšie zranenia. Prežil som si toho celkom dosť. Takže vyvrtnutý členok, a narazené zápästia sú ešte v pohode. Pozrel som sa na budík, na ktorom stálo 9:38 ráno. Prečo som tak skoro hore?

Prešiel som si rukami po tvári, a sťažka som si povzdychol. S týmito obväzmi na rukách sa bude ťažko pracovať. A s tou nohou? Veď sa na ňu ani nepostavím! Bolí to celkom dosť. Ale skúsiť to môžem. Za pokus nič nedám.

Posadil som sa, a pukol som si krk. Poobzeral som sa po miestnosti, a odkryl som sa. Obväz na mojej nohe bol mierne pokrčený z toho ako som sa cez noc hnýril, a otáčal v posteli s cieľom, nájsť vhodnú a bezbolestnú polohu pre spánok. Ale neúspešne. Stále to bolí, a asi tak rýchlo neprestane. Hlavné je to, aby som bol v poriadku čo najskôr. Do konca týždňa. Čo ostávajú iba dva dni. Počkať čo?! Odkedy sú to len dva dni?!? Chanyeol ma zabije ak ma takto uvidí.

A to myslím vážne. On bude zúriť. Nebojím sa toho že by ma vymanil. Pretože to som zažil už veľakrát. Takže sa toho nebojím. Ale úprimne? Je mi to nejakým zázračným spôsobom jedno. Nič horšie sa už aj tak stať nemôže.

Povzdychol som si, a pokúsil som sa rukami zaprieť o posteľ. ,,Sss, au au au" rýchlo som sa narovnal, keď som sa rukami oprel o posteľ. Bolelo to. Ten tlak v zápästiach bol neznesiteľný. A čo ešte len v členku? Mal som pocit, akoby mi malo roztrhnúť členok. Na štyri kusy najlepšie. Vážne. Tekal som očami z mojich rúk, na moju nohu. Povzdychol som si, keďže ma trápilo že ledva môžem chodiť. Yoongimu sa toto páčiť nebude...

Z môjho premýšľania ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí. Ani som sa na dvere nepozrel, pretože som vedel že to môžu byť len dvaja ľudia. Min Yoongi, a Park Jimin. Kto iný, však?

,,Ako sa cítiš?" Pristúpil ku mne chlapec menšieho, ale stále vyššieho vzrastu než som ja sám. Blond vlasy mu padali do očí, ale boli upravené. V očiach bola vidieť starosť o moju osobu, a moje zdravie. Ale či to bolo úprimné? To neviem povedať. Nedalo sa z jeho oči vyčítať nič. Emócie skryl v sebe, takže som to z neho nevedel vyčítať. Vedel presne čo robí. A čo sa môžem dozvedieť, a čo nie. Nemal som to na ľuďoch rád, ale zvykol som si po čase. Aj tak nemám na výber.

,,Celkom fajn...možno. Ja neviem" priznal som úprimne, a povzdychol som si. Nechcel som aby ma to už bolelo. Bolelo to dosť. A ja neznášam keď som niečím takýmto obmedzovaný. Ja sa potrebujem hýbať. Niečo robiť. Nie len ležať kvôli zraneniam. Zomriem na to? Nie. Tak na čo? Jimin si ma prezrel, a zakrútil nado mnou hlavou.

,,Noha ťa ešte stále bolí. Zápästia tak isto. A cítiš tlak v hlave. Keď si si sadol, tak sa ti zatočila hlava tak, že si si myslel že odpadneš. Mám pravdu?" Pozoroval ma, a zodvihol mi opatrne nohu, ktorú položil na posteľ. Oprel ma o čelo postele opatrne, a vzal lékárničku spod postele. Čo samozrejme netuším skadiaľ vytiahol. Mág z neho, fakt už. Ako to vedel? Práve som sa zobudil. Nie je možné aby toto vedel. Samozrejme, pokiaľ tu nemá nejaké kamery. Pretože inak by to bolo ľahké. Ale žiadne tu nie sú. Čo som si zatiaľ stihol všimnúť. Táto izba nemá ani zámok. Nie to ešte kamery. Podozrievavo som si ho prezrel, a len som prikývol na súhlas. Mal som sucho v hrdle, takže každé slovo ma bolelo. No skvelé. Pokiaľ sa k tomuto pridá aj choroba, tak ja neviem čo budem robiť.

,,Dobre. Vymením ti obväzy, natriem ti to, a Yoongi ti donesie raňajky. Celý deň budeš ležať. A nie neberiem ako odpoveď." Usmial sa na mňa, a presunul sa k mojej nohe, ktorú si dal na svoje stehná. Na svoje malé stehná. Stuhol som pri započutí Yoongiho mena. To snáď nemyslí vážne! Nemôžu ma tu s ním nechať samého! Veď sa tu pozabíjame preboha.

,,A-a bud-deš t-tu t-y t-tiež?" Zachraptel som, keďže každé slovo bolelo. Nekoktám zo strachu, ale z toho že sa mi chce kašľať. Ale nebudem kašľať pred ním. Zbytočne si so mnou budú robiť starosti. Chanyeol sa o tomto nemôže dozvedieť. Pomyslel som si, a pozoroval som jeho ruky, ktoré mi dávali práve dole obväz z členka.

,,Nie prepáč. Bol by som tu, ale mám nejakú prácu. Neboj sa, Yoongi nebude kričať ani nič také." Mal na perách menší usmev, a vzal chladivú masť z lekárničky. Že nebude? Toho sa bojím najviac. Akože, mne nerobí problém sa s ním hádať ani nič také, ale všetci vieme aký je ten krpatý človek agresívny. A to ja nemám za potrebu. Už si myslím, že mám modrín dosť. Ďalšie nepotrebujem. To radšej budem zavretý tu, so zapnutou telkou a čajom v ruke. Len som na jeho slová prikývol.

,,Si smädný? Máš sucho v hrdle?" Pozrel sa na mňa, a začal mi členok opatrne natierať. Trochu som nohou cukol, keďže to bolelo. Aj keď bol jemný. Čo ma celkom dosť prekvapilo. Vôbec mi členok nestláčal, ani nebol hrubý alebo agresívny. Bol jemný. Opatrne mi ho natieral, a dával si pozor aby mi viac neublížil. Úprimne? Nebol som zvyknutý na takéto zaobchádzanie. Preto ma to dosť prekvapovalo.

,,Tr-rochu" odkašľal som si, a dal som si ruku pred ústa. Nechcel som aby ochorel kvôli mne. Slušnosť, nie? Aj keď, ako karma by sa to dala nazvať tiež keby ochorel. Ale neprajem mu to. Je to nepríjemné. Keď som chorý, tak ma bolí hrdlo, nemôžem ani jesť, bolia ma uši, stále som unavený, mám plný nos, a nemám tu ani sprej do nosa. Nenávidím keď som chorý. Bolia ma vtedy nohy, a ledva chodím. Cítim sa celú chorobu ako mŕtvola. Nenávidím keď som chorý. Nachladnutý? Fajn. Ale chorý? Nie vďaka.

,,Yoongi ti donesie vodu a jedlo o chvíľu. Neboj" usmial sa ešte viac, a vymenil mi rýchlo, ale zároveň aj pomaly a opatrne obväz. Dal mi nohu pod perinu, a dal za môj chrbát a hlavu menšie vankúše. Prekvapene som ho pozoroval, pretože takto milý ku mne ešte nikdy nebol. Vždy si ma doberal. Ale dnes? Ani jedna poznámka na moju osobu. Bola to nuda, priznávam. Keď si ma nedoberal. Mal by to rýchlo zmeniť, ešte dnes. Len som prikývol, a kýchol som. Dal som si ruky pred nos a ústa, ale to som hneď vzápätí oľutoval. Pichľavá bolesť sa mi ozvala v zápästiach na čo som zakňučal. Tlak v hrdle sa zväčšil, a ja som si myslel že snáď zomriem.

,,Chlapský soplík, blbé čo?" Jimin sa zasmial, a dal si moje ruky na moje stehná. Začal mi dávať dole obväz na ľavej ruke. Samozrejme, to by nebol on, keby si neodpustil jednu pichľavú poznámku na moju osobu. Uchechtol som sa, ale aj to kúsok zabolelo. Kurva aj s chorobou a hrdlom!

,,J-ja n-nemám sopl-lík t-ty tup-pec" zachraptel som, a vyplazil som mu jazyk. Jimin nado mnou iba zakrútil hlavou, a prezrel si moje zápästie. Dlaň si masť na prsty, znovu z tej istej chladivej maste, a začal mi natierať ľavé zápästie. Snažil som sa nevšímať si tú bolesť, a myslieť na to že keď to bude mať konečne hotové tak môžem ísť spať. To bolo jediné pozitívne na tejto pekelnej situácii.

,,Samozrejme že nie, krpec." Dal mi nový obväz na ľavé zápästie. Samozrejme že to myslel ironicky. To by nebol on keby tú iróniu nepoužil. Musel som sa pousmiať, pretože prezývka "krpec" sa mi začala páčiť čoraz viac. Keby ma tak volal aj Chanyeol, tak by bol život oveľa krajší. Jemu to ako odpoveď stačilo, a začal mi ošetrovať pravé zápästie. Dal mi dole pomaly a opatrne obväz, a začal mi ho natierať. Pozoroval som jeho ruku, ktorá mi natierala pravé zápästie. Bolelo to, ale snažil som sa to ignorovať. Predsa len, sám si za to môžem že som si mezasvietil, a skotúľal som sa po schodoch až dole.

,,N-nie, l-len som mus-sel pr-rech-chladnúť" kýchol som znova, a potiahol som do seba. Potrebujem súrne servítky.

,,Nazdravie. Poviem Yoongimu nech ti donesie čaj a lieky. Neboj sa krpec. Budeš v poriadku skôr než sa vrátime domov." Usmial sa na mňa, a nechal mi zápästia už tak. Ľahol som si, a opieral som sa pohodlne o čelo postele. Iba som prikývol ako odpoveď.

,,D-dik, a ď-ďakujem z-za z-záp-" chcel som pokračovať, ale hrdlo ma už moc bolelo. Nenávidím chorobu. On sa iba zasmial, a dal mi ruku na čelo. Zamrnčal som nad jeho studeným dotykom. Vážne mal studené ruky. To si nemôže dať aspoň mikinu? Veď je zima! Aj keď vonku svieti slnko, ale o tom sa nehovorí. Hlavné je, že mne je zima! Jimin ma zakryl, akoby vycítil že mi nie je najteplejšie.

,,Za málo krpec. To je maličkosť. A mám to v úkore mojej práce, takže nemám na výber. Nikto iný by ti ich neošetril. Takže si toho váž." Zasmial sa, a roztrapatil mi vlasy. Niekedy by som jeho ruku odstrčil, pretože neznášam keď toto nieto robí. Ale práve som chorý. Takže to riešiť nejdem. Pohľadom som ukázal na telku, a očami som mu ukázal čarovné slovíčko, ktoré pri ňom nerád používam, ale pre telku urobím všetko. Slovíčko "prosím" mi bolo vidieť na unavenom pohľade, a on pochopil.

Postavil sa, a prišiel ku telke. Nejako to tam pozapínal, až na nej naskočil obraz nejakej rozprávky. Nerád to priznávam, ale rozprávky zbožňujem. Pohľadom som mu znova ukázal "ďakujem" a on sa usmial. Pozrel sa na hodinky čo mal na ruke skoro každý deň. Každý deň mal na sebe tie isté šperky. Hodinky, a náušničky v ušiach. Celkom to k nemu pasovalo. Yoongi zase rád nosil jeden náhrdelník s iniciálkami Jimina. Čo som si stihol všimnúť. Ach bože, obaja sú zamilovaní až po uši. Ale je to zlaté. Jiminov výraz sa zmenil na otrávený, keď si všimol čas na hodinkách. Otočil sa ku mne, a ja som sa viac zakryl nejako.

,,Ja už musím ísť krpec. Práca volá. Dávaj na seba pozor, dobre? Prídem o dve hodiny. Zatiaľ sa nepozabíjajte, a skús spať. Potrebuješ to vyležať." Pousmial sa, prišiel ku mne, a dal mi pusinku do vlasov. Zaksichtil som sa nad tým. Fuj. Tie vlasy si umyjem. Iba som prikývol, a zamával som mu, aj keď ma tá ruka zabolela. Pousmial som sa ale, a zavrel som oči. Počúval som telku, a jeho vzdiaľujúce sa kroky z mojej izby. Až nakoniec utíchli, a zavreli sa za ním dvere. Rozkašľal som sa, a fňukol som. Keby som si len ja brával bundu...