Pohľad Chanyeola:

Moje oči boli biele. Moje zreničky boli stále tmavé, ale inak bolo všetko biele. Prezeral som sa v zrkadle, až mi skoro vypadlo z ruky.

Čo to- ako? Prečo? Jak?

,,Ja viem, je to zvláštne. Ale po čase si zvykneš." Prehovoril na mňa Lay, a ja som sa znova pozrel so zrkadla. Moje oči boli znova v normále. Všetko bolo v normále. Ale aj tak som to nechápal. Čo sa to práve stalo?

,,Lay, čo to je?" Otočil som sa na neho, a podal som mu zrkadielko. On bol pokojný. Vždy bol pokojný. Nikdy ho nič nerozhodilo, a vždy mal chladnú masku. Preto bol moja pravá ruka.

Vždy sa na neho dalo spoľahnúť. A tak som sa na neho spoliehal aj teraz.

,,Všetko ti vysvetlím. Ale nie na všetko ti viem odpovedať. Poď za mnou, a dozvieš sa všetko čo potrebuješ." Zdvihol som sa zo zeme, a šiel som za ním.

Jeho kroky smerovali ku dverám od knižnice. Pomaly som šiel za ním, a premýšľal som, čo sa to práve stalo. Ja som mal víziu? Nič som nechápal, a už vôbec nie to, že sme šli do knižnice.

Vošli sme do knižnice, kde mi Lay pokynul, nech si sadnem za podlhovastý stôl ktorý tam bol. Sadol som si za stoličku, a snažil som sa dýchať normálne. A hlavne pobrať všetko, čo sa práve stalo.

Už od detstva som vedel že nie som normálny. Že nie som ako ostatný. Že som v detstve nebol taký, ako moji ostatný spolužiaci. Bol som iný. A práve to mi sťažovalo život.

Ale malo to aj svoje výhody. Mohol som si dovoliť viac, než ostatný. Vždy sme mali výhody. Nie každý človek si môže kúpiť ďalšieho človeka. V tomto sme mali tú najlepšiu výhodu.

Ale aj nevýhody. Nikdy sme nemohli mať za sluhov a hračky toho, kto bol rovnakého druhu ako my. Preto si kupujeme ľudí. Smrteľníkov. Ktorých mäso a krv je to najdrahšie na trhoch. Drahšie mäso nenájdete. Ľudské je najdrahšie.

Ale akože, nehovorím že si ho kupujem. To nie. Len vám to oznamujem. Viete, keby niečo.

Ďalšia vec v ktorej sme mali výhody. Mohli, a dokázali sme to, čo iný ľudia nie. A nehovorím o vzhľade alebo peniazoch. Ale o tom, čo dokážeme my, a čo dokážu ľudia. Ľudia sú proti nám bezbranný.

Ako Baekhyun proti mne.

Proti mojej sile, nič nezmôže. Je moc slabý a bezbranný. A nevinný. Je to roztomilé, uznávam, ale nie až tak moc. A nie. Pod kožu sa mi nedostal.

,,Nedostal sa mi pod kožu, veď je to len dieťa. Nie." Mrmlal som si pre seba, až som si neuvedomil, že som to povedal až moc nahlas.

A Lay to započul.

,,Pri všetkej úcte kamarát, tvoj Baekhyun, sa ti dostal pod kožu. A jak moc. Celé dni o ňom premýšľaš, nie som sprostý."

Otočil sa na mňa, a mal v ruke knihy, ktoré triedil, a hľadal tú správnu.

,,Môžeš mi prestať chodiť do hlavy?" Fňukol som, a mierne som sa zamračil. Lay sa len zasmial.

,,Samozrejme. Keď naprší a uschne." Mrkol na mňa, na čo som len pretočil očami.

,,Nenávidím to, čo proti mne zmôžeš. Prestaň mi chodiť do hlavy, je to neslušné."

V Layovi to ani nehrklo, tudíž, to s ním nič nerobí. Rešpekt k mojej osobe? Nulový. Ale ani sa mu nedivím. Bavíme sa spolu už od detstva, a vždy mal moje nálady na háku. Vždy sme všetko brali v srande, a inak to nebolo.

Proste sa furt pošťuchujeme. A oboch nás to baví. Koho nie? Sme proste deti. Ale o tom sa nehovorí. Je to len medzi nami dvoma. Vždy všetko bolo len medzi nami.

Pohľad Baekhyuna:

Celého nahého si ma obzeral. Bolo mi na zvracanie. Vážne moc. Nechcel som to. Už som sa skúšal aj vyvliecť z toho lana či čo to je. Neviem čím mi to zviezal ruky, pretože nemám možnosť sa na nich pozrieť. Až moc mi ich zviazal. Aby som náhodou neušiel...

Práve o to ide, že ja chcem utiecť.

,,Si nádherný~" vydýchol omámene, a ja som smrkol. Mal som hlavu obrátenú na stranu. Nechcel som ho vidieť. Nechcel som vidieť ako to urobí. Len si prajem aby už bolo po tom všetkom, a nechali ma všetci na pokoji. Nemá cenu sa vzpierať..

Nemám tu žiadne slovo, a ani možnost na vlastný názor. Nikomu na mne nezáleží. Ja to viem. Vždy dostanú čo chcú. Nech je to akoukoľvek cestou. Hlavne že oni budú spokojný...

Tak moc ich nenávidím!

,,Ani sa nedivím prečo na teba Chanyeol minul toľko peňazí. Za také telo sa to oplatí. Možno mi ťa predá. Pobavili by sme sa spolu~ čo hovoríš?~" no tak to určite-

Túto myšlienku nech si vyhodí z tej jeho sprostej hlavy.

,,Ch-chanyeol by ma tebe n-nenechal, s-som j-jeho, a l-len jemu patrím, n-nie tebe." Dostal som pomedzi vzlyky a slzy. Hej, tiež sa divím sám sebe že som to práve priznal. Ale neurobili by ste to isté v tejto situácii?

,,Nič pre neho neznamenáš. Predá mi ťa, čo i len zacíti peniaze. Má ťa len na svoje vlastné potreby. Nikdy ťa nebude mať rád tak ako ty jeho. Zmier sa s tým." Po niečo sa natiahol, dal si to na prsty, a potrel mi tým vstup. Rozplakal som sa ešte viac.

,,J-je mi to jedno, a-ale aspoň by toto n-neurobil," vzlykol som znova, a začal som sebou trhať. Chcel som ho kopnúť, ale už dávno mi zaviazal nohy o posteľ.

Ale aj tak som sa trhal, a snažil som sa ho kopnúť. Ja sa nenechám! Nie som jeho!

,,Netrhaj sa stále!" Na líci mi priletela ďalšia facka. Sykol som. Nebudeme si klamať. Ono to celkom štípe keď dostanete od niekoho silnejšieho facku alebo kopanec. Bol to len príklad...

,,Tebe sa to povie ty kretén! Teba tu niekto nejde znásilniť proti tvojej vôli!" Zakričal som na neho, a kopol som nohou. Nepomohlo to.

Trhal som sebou, až kým som na krku nezacítil jeho ruku, ktorá mi obopínala krk, a stiskla ho. Vykúlil som oči, a chytil som jeho ruku za zápästie.

,,P-pust-ti m-ma" jeho ruka stisk spevnila. Veď- nech ma pustí! Chce snáď, aby som sa udusil alebo čo?!?

Nič nehovoril, a len stisk spevnil. ,,Popros. Pokiaľ zvieratko niečo chce, tak musí svojeho pána poprosiť. Popros!" Zavrčal, a jeho oči nabrali znova čiernu farbu.

Čo sa to znova deje dopekla?!?

Len som zakňučal, a jeho stisk znova spevnil. Zalapal som po dychu, keď sa mi kyslík nedostal do pľúc, a moja tvár brala fialový odtieň.

,,A-ani m-ma n-nehne" dostal som zo seba nepočuteľne, a on stisk spevnil ešte viac.

Nech ma aj zabije, ale nikdy nepoprosím. Nie pred ním. Nie pred niekým, komu nepatrím, a nikdy patriť nebudem.

Moje telo patrí len jednému človeku!

Moje telo ochablo keď pridal aj druhú ruku, oči sa mi pomaly začali zatvárať. Jediné čo som videl bolo, ako sa Yuta uškrnul.

Pohltila ma príjemná temnota.