,,Páči sa ti?" Opýtal sa ma Jimin, a tak som sa naňho otočil.

,,Áno. Je útulná. Vďaka" uklonil som sa, na čo Jimin odišiel, a nechal ma tu samého.

Krása. Proste krása.

Všetko tu bolo zladené do hnedej farby, a k tomu drevené. Ako na klasickej chate.

V izbe som si všimol, že mám aj balkón. Vzal som si z kufra jedlo ktoré mi ešte od Yoongiho ostalo, a aj s ním som šiel na balkón. Otvoril som balkónové dvere, a vyšiel von.

Nebol veľký. Ale stačilo mi. Mal som tú pohovku, a pri nej malý drevený stolík.

Bagetu aj s tyčinkami a kolou som hodil na stolík, a chytil sa dreveného zábradlia. Ten výhľad bol nádherný.

Z môjho pokoja, ma vytrhol zvuk dverí.

,,Baekhyun, okamžite príď dole! Do piatich sekúnd nech si dole!" Prikázal mi Yoongi, a tak som sa naňho otočil.

,,Dobre. Daj mi päť minút prosím," ani neviete ako moc práve drtím zábradlie za sebou.

Mám chuť mu tú hlavu odtrhnúť. Tak moc ho nenávidím.

Prikývol, a už sa pratal preč z mojej izby.

Vydýchol som si.

Nemám rád keď je v mojej blízkosti.

Vošiel som do izby, a otvoril môj kufor. Vybral som si z neho čisté sivé tepláky, a obyčajné biele tričko. Aj keď je teplo, tak nechcem aby boli vidieť moje modriny na nohách.

Od minulých pánov...

Keď som bol prezlečený, tak som si ešte rozčesal a uhladil vlasy, a vyšiel von. Kde mám akože teraz ísť?

Kde to sakra som?

Podišiel som k rohu steny, a nakukol tam. Sedeli tam. Sedeli, a bozkávali sa. Ich obyčajný bozk prešiel na dosť dravý bozk, na čo si Jimin na Yoongiho obkročmo sadol, a bozkával ho ďalej.

No fuj.

,,Som tu!" Zakričal som naschvál aby si ma všimli, a prišiel ku nim.

Jimin rýchlo z Yoongiho zliezol, a sadol si vedľa neho na pohovku.

,,V-videl si to?"

,,Áno Jimin. Videl som to. Ale nevadí mi to." Pokrčil som plecami, a premeral som si od hora až dole.

Bol na tvári celý červený.

,,Idem po drevo do lesa. Ideš so mnou zlato?" Yoongi sa zdvihol, a pohľadom mu naznačil cestičku do lesa.

,,A nepočkáme na Yutu a Shotara?"

,,Ach....tak fajn," znova si sadol na pohovku, a začal podupkávať nohou.

,,Kedy že mali prísť?" Opýtal sa Jimina.

,,Každú chvíľu by tu mali byť" na čo som započul auto.

Kto že to má prísť?

,,Sú tu."

A tak som sledoval auto, ktoré zaparkovalo dosť blízko chaty.

Kto to je? Ich ďalší známy?

Z auta vystúpili dvaja chalani, asi tak v Yoongiho veku.

,,Ahoj Jiminieee!" Menší blonďák sa rozbehol, a objal Jimina.

Kto to sakra je?

,,Ahoj Taro," privítal ho Jimin, a objatie mu opätoval.

Dobre...?

Ten vyšší chalan s tmavo červenými vlasmi, si zase s Yoongim podal ruku, a tiež ho objal.

Povie mi tu konečne niekto, čo sa tu k sakru deje? Nie som v obraze!

,,Yuta, Shotaro. Toto je Chanyeolova nová hračka, a zároveň otrok. Volá sa Baekhyun." Predstavil ma Yoongi, a Jimin ma objal okolo pliec.

No keď videl Yoongiho nesúhlasný pohľad, tak ma pustil a postavil sa k svojmu priateľovi.

Pekné od neho. To si zapamätám.

,,Ahoj! Ja som Shotaro! Rád ťa spoznávam!" Pribehol ku mne ten blonďák, a objal ma.

Čo tu s tým objatím všetci majú?

,,A-ahoj" zakoktal som sa, ale objatie som mu neopätoval. Nevedel som, či si to môžem dovoliť. Nechcem ďalší trest.

,,To by stačilo Shotaro," odtiahol ho odo mňa ten vyšší, a tak som si vydýchol.

Skoro ma uškrtil!

,,Moje meno je Yuta. Ale volaj ma pane" predniesol akoby to bola normálna vec.

No ten je teda namyslený.

,,S-samozrejme p-pane" poklonil som sa, a hlavu som mal zvesenú k zemi.

Ach jaj...

To mi je teda príjemný človek. Už vidím ako sa budem musieť znova správať dobre. Arghh....nenávidím to!

,,Poďme sa najeeeesť" Shotaro začal ťahať Yutu za ruku, a tak odišli ku ohnisku.

Ja som si samozrejme že, sadol na lavičku trochu ďalej od ohniska. Ako otrok nemôžem sedieť s nimi. Musím byť sám. Teda...pokiaľ ma k tomu, aby som si tam sadol, nevyzval môj pán. V mojom prípade Chanyeol.

Ktorý tu nie je. Takže dneska budem sám. Ach...

Nenávidím tento život ničoho. Len veci. Hračky. Hračky, ktorá nemá vlastné práva ani slobodu.

Prečo nemôžem byť slobodný?

Ja už nechcem takto žiť! Nechcem niekomu robiť sexuálnu hračku, ktorá mu roztiahne nohy zakaždým, keď si povie.

Nechcem to robiť. Je to nehumánne, a odporné. Chcem byť znova ten malý trinásťročný chlapec, ktorý veril, že svet je krásny, a že žiadne zlo neexistuje.

A teraz?

Moje ružové okuliare som zhodil z očí niekde pekne ďaleko, a vidím všetko zlo ktoré tu je. Všetko. A samo násilie je na mne odskúšané, a dennodenne používané. Už ma to nebaví. Nebaví ma tento život!

Prečo ma Chanyeol nemôže zabiť?!? Ja už nechcem!

Ani som si neuvedomil že plačem. A ani mi to nevadilo.

Slzy som nechal tiecť, a ani ich neutieral.

Nemalo to význam.

Bolelo ma to. Bolela ma duša...

A bude to bolieť ešte pekne dlho.