Utekala som ako o život do lesa, lebo inú možnosť som nemala. Po tvári mi tiekli slzy keď sa ozval za mnou výstrel. Zakričala som z plných pľúc až to bolo poriadne počuť na okolo a tak to bolo pravdepodobne jednoduchšie nájsť ma. No netrápilo ma to, trápilo ma, že môj opatrovateľ je mŕtvy. Nechcelo sa mi veriť, že po toľkých rokoch ma musel práve on opustiť. Opustil ma jediný človek, ktorý ma mal rád takú akú som... Ozval sa za mnou výstrel. Uspávacia šípka ma trafila do pravého lýtka a pomaly už prestávala fungovať no nevzdávala som sa. Ďalej som utekala. Z vrecka som vytiahla malú píšťalku. Zapískala som na ňu čo najslabšie, lebo zvieratá majú citlivý sluch a aj preto aby ma nenašli skôr. Z diaľky som počula dupot. Blížilo sa to ku mne a ja som vedela, že je to moja verná kobyla Sarah. Hneď pri mne zastala keď som dala pred seba ruku. Vysadla som na ňu a naznačila nohami, že má utekať. Poslúchla a tryskom sa rozbehla dopredu. Nevedela som kam mierime ale jedno bolo isté. Už sa naspäť nevrátime. Pohladila som Sarah keď dopadla na zem keď skákala. Za nami bol počuť zvuk auta. Zaryla som si zuby do jazyka a modlila sa aby nás nedohnali. ,,Poď Sarah. Verím ti, že nás nedohonia." povedala som jej a ona si to vzala k srdcu a utekala ako nikdy predtým. Nikdy som nezažila takú rýchlosť s ňou s vetrom vo vlasoch a vidieť ako a jej vlní biela hriva a jemne nadskakuje jej biela srsť s hnedými škvrnami. Mali sme jedno šťastie, že už sa pomaly stmievalo. Ďalší výstrel, ktorý nastal ma trafil do päty na ľavej nohe. Zasyčala som a tvár položila na Sarah. Stlačila som silnejšie Sarahinu hrivu. Naďalej som pokračovala v myšlienkach. Prečo ? To je tá základná otázka. Prečo ja ? Potom som si uvedomila, že stále mám pri sebe fotku svojich rodičov kde sa na druhej strane nachádza ich telefónne číslo. Našťastie som fotku mala skrytú v mojom náhrdelníku čo vždy nosím na krku. Chytila som sa za krk či ho stále mám. Mala som ho, no chýbal mi mobil, ktorý som nemala. Bude musieť žobrať na uliciach. Alebo ľudí rovno naháňať s tou fotkou. Len čo som na to pomyslela usmiala som sa no prešlo ma to keď som sa otočila a už nás skoro mali. Pozrela som sa na skaly vedľa nás a povedala Sarah: ,,Choď po skalách, tam budú musieť ísť pešky." a ona len tam zabočila. Ako som si myslela, už nás nedokázali dohnať. Nedovidela som už na nich lebo sme išli vyššie.

O hodinku už bola tma no z diaľky bolo vidieť malé svetlo. Konečne ! Osvetlenie keď sa začína nejaké mesto ! Dorazili sme a zastali len pritom svetielku. Svetielko viselo na ceduli kde bol napísaný ázov mesta. Mesta kde som sa narodila. Zabudla som kde bývam. Ako môžem zabudnúť kde bývam ?! Vzdychla som a začala chodiť so Sarah po meste kde sa zaujímavo pohybovali ľudia. Pravdepodobne preto lebo sa konal festival. Zliezla som zo Sarah a vybrala fotku z náhrdelníka. Chodila som okolo ľudí a pýtala sa ich: ,,Nevideli ste týchto ľudí ?" pozrela sa stará žena na fotku a pokývala smutne na znak, že nie. Pravdepodobne s tu aj turisti. Zrazu do mňa niekto vrazil a ja som sa len tak tak udržala na nohách. Zamračila som sa a keď som uvidela ako sa otočil tvárou ku mne malý chlapec a vystrašene sa mi ospravedlnil hneď som pochopila, že ho niekto naháňa. Hneď na to prebehli okolo mňa dvaja chalani. Malý chlapec spomalil no nechtiac lebo do mňa vrazil a preto ho dvaja chalani zvalili na zem a začali kopať.

,,Hej !"zakričala som na nich no našťastie nie hlasno aby ma všetci nepočuli ale dobre bolo, že hneď na to vystrelili ohňostroje do vzduchu. ,,Nájdite si niekoho seberovného !"zakričala som a vbehla do bitky. Schytila dvoch chalanov za krky a nadvihla až sa nedotýkali zeme. Oni sa vystrašene škubali a ja som len sa na nich mračila. ,,Zmiznite a nechcem vás už vidieť biť malých chlapcov." a slabo ich hodila na zem aby sa im nič nestalo. Pozrela som sa na vystrašeného chlapca, ktorý len ma sledoval. Zahryzla som sa do pier a priblížila sa k nemu bližšie, no on sa ťahal po zemi na chrbte ďalej odo mňa. Ja som sa len zarazila keď mi vyšla spomienka na to keď na mňa kričali "Nepribližuj sa ! Si netvor !". Zahodila som tú myšlienku a kľakla som si pred chlapca a povedala: ,,Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť. Si v poriadku ?"a on len si sadol. Pomaly kývol a opýtal sa ma: ,,Kto ste ? Prečo ste mi pomohli ? Neublížite mi ?". Ja som sa len usmiala a povedala: ,,Som Angelika. Pomohla som ti preto lebo nemám rada keď niekto niekomu ubližuje. A neboj, neublížim ti. Ja ti radšej pomôžem."On sa postavil a ja som k sebe zavolala Sarah a ona pribehla. ,,Kde bývaš ?"opýtala som sa ho. On sklonil zahanbene hlavu a povedal: ,,Nemám domov...". Mňa zamrazilo a radšej som ho objala a povedala: ,,To ani ja."odtiahla som sa a ukázala fotku svojich rodičov a opýtala sa: ,,Poznáš týchto ľudí ? Bývajú tu ?". On sa na fotku zapozeral a prikývol. ,,Zavedieš ma za nimi ak vieš kde bývajú ?"spýtala som sa. ,,Áno."povedal a zadíval sa na Sarah. Ja som sa usmiala a opýtala sa ho: ,,Chceš sa na nej povoziť ?". On na mňa sa veselo zadíval a spýtal sa: ,,Môžem ?". Ja som pozrela na Sarah a ona prikývla. Ja som vzala chlapca na ruky a vysadila ho na Sarah. ,,Ako sa voláš ?"opýtala som sa ho a on mi odpovedal: ,,Austin." a ukázal prstom kam máme ísť.

O chvíľu sme dorazili pred naozaj luxusný dom, v ktorom sa svietilo. Ja som sa pozrela na Austina a on len si rukou pretieral unavene oči. Ja som sa len usmiala a vzala ho na ruky. ukázala som Sarah kde sa má postaviť a ona poslúchla. Vyšla som po schodoch na verandu a zazvonila na zvonček, ktorý bol hneď vedľa dverí. Po chvíli otvoril dvere vysoký muž, ktorý sa podobal tomu na fotke. Zadrhol sa mu dych a mne tiež. No prerušila som ticho ako prvá ,,Ahoj... ocko..." on neveriacky stále hľadel no potom povedal: ,,Angelika... už si v poriadku ?". Ja som len sklonila hlavu a povedala: ,,To ani sama neviem..." možno keby, že ma prijmú takú akú som mohla by som byť v poriadku. Vravela som si v duchu a on sa len zamračil. Po chvíli prišla hneď na to žena, ktorá vyzerala ako na fotke a tiež mala takú reakciu ako otec. ,,Ahoj mami."povedala som ale ona neodpovedala. Radšej ma pustila dnu aj s Austinom. ,,Angelika... to je tvoje ?"opýtala sa matka. Ja som pokývala s hlavou, že nie a vysvetlila im všetko čo sa stalo.

,,Mohla by som u vás prespať aj s Austinom ?"opýtala som sa keď som dohovorila a moji rodičia len prikývli. Zaviedli ma do mojej starej izby, ktorá bola veľká, no ja som si zvykla spať na zemi pri svojom opatrovateľovi a tak som Austina uložila na posteľ a prikryla. Ja som si ľahla hneď vedľa posteli a zaspala.

(Taaakže, prvá kapitola, myslím, že páči. Keďže mám veľmi smutné obdobie tak aj to je je trocha "smutné". No dúfam, že sa to oplatí písať. A veľmi pekne ďakujem za VOTE, Koment alebo za to, že to vlastne niekto vôbec číta :D Vaša: RoseWolf1 )