(Som INFJ - hlavná postava by mala byť ESTP)
Poviedka sa umiestnila na 1. mieste. Ďakujem všetkým za podporu 🥰

„Stoj, lebo ti z prdele urobím sito!" zvolal takmer päťdesiatročný otrlý policajt na mladíka visiaceho na drôtenom plote. Zvíjal sa tam ako ryba v sieti, snažiac sa nešikovne prehodiť nohu cez horný okraj, zatiaľ čo v jednej ruke zvieral zbraň a v druhej športovú tašku s lupom. „Počul si!"

Mladík znehybnel a veľmi pomaly otočil hlavu k policajnému dôstojníkovi.

„Odhoď zbraň aj tašku! Zlez dole a ruky drž tak, aby som ich videl!" kázal mu, no mladík sa v zúfalej snahe udržať na slobode zvrtol a vystrelil.

Ohlušujúca rana sa odrazila od stien úzkej uličky a jeho ozvena sa ešte rozliehala do ďaleka, keď policajt padol tvárou k zemi.

Mladík si schoval zbraň bezpečne do vnútorného vrecka bundy a tašku poslal oblúkom na druhú stranu prekážky, na ktorej sa držal ako nešikovná opica. Taška dopadla do ticha uličky s ešte tichším žuchnutím a čakala tam na svojho neprávoplatného majiteľa, ktorý si ju privlastnil.

Mladík doskočil neďaleko nej, schmatol ju a bežal, pričom sa jeho kroky rozliehali do tmy a ticha. Vedel, že sa musí ponáhľať, ten starec isto nebol jediný, kto mu ide po krku.

Ľudia toho vždy narobili okolo pár drobných. Dobre, možno v tej taške neboli len drobné, ale stále bolo na svete dosť peňazí a on predsa nikdy nič nevzal nejakému chudákovi. Však tieto prašule patrili zasranému magnátovi, ktorý k väčšine prišiel beztak nečestným spôsobom, ale však čo na tom komu záležalo, keď ich prepral v charite, ktorú tak prezieravo vlastnil, a z nej čisté ako ľalia putovali na ďalšie jeho kontá.

Preskočil mláku a prudko zabočil vľavo do slepej uličky. Spomalil a podišiel ku kontajnerovému stojisku, odtlačil nechutne preplnený kontajner patriaci k tunajšej reštaurácii a pod ním sa objavil kanalizačný poklop. Vedel o ňom len vďaka náhode a jednej šlapke, ktorá sa dala oslovovať Roza, a sem tam mu povedala nejakú tú zaujímavosť o svojich klientoch.

Musel si sám pred sebou priznať, že to nie je práve najelegantnejší spôsob ako uniknúť, ale zúfalá situácia si žiadala ešte zúfalejšie riešenia.

Zaprel sa a poklop povolil, hodil naň pár odpadkových vriec a tašku s lupom si hodil cez plece, vkĺzol do smradľavej šachty a poklop nad sebou zasunul na miesto.

Svojim spôsobom to bolo vzrušujúce, únik mu pripomenul tie časy, keď sa ako malý hrával s chalanmi z partie na policajtov a zlodejov. Ibaže strany sa vymenili. Vtedy ešte veril, že spravodlivosť existuje, že polícia je tu na to, aby chránila slabých, ale po tom ako jeho otca zradil a zabil jeho parťák v službe sa jeho sklenená guľa rozbila a on si uvedomil, koľko zla sa skrýva za nálepkou „pomáhať a chrániť".

Teraz stál na opačnej strane barikády a možno ten chlap, ktorého pred chvíľou zastrelil, bol poctivec starej generácie, no už tomu nebol schopný uveriť. Neveril v už žiadne inštitúcie, ktoré sa hrali na sväté.

Kanál bol temný, zatuchnutý a vlhký, z kútov sa ozýval piskot vydesených potkanov, ktoré nestály o ľudskú spoločnosť vo svojom špinavom kráľovstve, keby to bolo možné, ochotne by im dal na známosť, že ani on nestojí o to, aby tu strávil viac času ako je nevyhnutné. No práve teraz nemal na výber.

„Pán D?" ozvalo sa mu zo slúchadla v uchu, „vypadol signál, je všetko v poriadku?"

„Samozrejme, balíček je na ceste k deťom."

„Prekážky?"

„Jeden mŕtvy," odpovedal mladý muž zdanlivo sám pre seba.

„Civil?"

„Za čo ma máš?" vzdychol si unavene. „Veverica, dostala orieškom rovno medzi oči."

„To by mohol byť problém."

„Tak pošlem jeho pozostalým šek s ospravedlnením, aby som uľahčil ich finančnej strate," odmlčal sa a rozhliadol, očividne zablúdil a iný východ bol v nedohľadne. „Čo keby si mi namiesto poúčania našiel cestu von?"

„Už sa na tom pracuje, pane." Chladný hlas utíchol a on čakal na inštrukcie, potkany začínali byť dotieravé a zvedavo sa mu začali obtierať o topánky, občas pocítil, ako jeden z tých chlpatých blcháčov zahryzol do pevnej podrážky a skúmavo potiahol. Rozohnal sa nohou vôkol seba, aby ich zahnal.

„Dvadsať metrov vpred, zabočte vpravo a po pätnástich metroch by ste mal naraziť na odvodňovaciu šachtu ústiacu v botanickej záhrade. Dostaňte sa na južný koniec parku, tam vás bude čakať auto."

„Vďaka K."

„Za málo. pane."

Urobil ako mu kázal a ocitol sa na pešej ceste v blízkosti veľkého skleníka. Do tváre si stiahol kapucňu a hľadel si priamo pod nohy. Napravil si pruh na taške a rezko vykročil.

Záhrada bola vysvietená no prázdna, už dávno bolo po zatváračke, ale pri hlavnom vchode sa nachádzala i napriek tomu strážnica s kamerovým systémom. Strážnik sa tu síce nenadrel, ale občas mu šichtu znepríjemňovala mládež vystrkujúca rožky tam, kde nemala čo robiť. Pri troche šťastia sa mu podarí zdúchnuť skôr, ako si ho všimne na zázname a v jeho mysli z neho bude len ďalší fagan, ktorý nemal nič lepšie na robote, ako mu kaziť pokojnú noc.

Po chvíli skĺzol z jasne osvetleného chodníka do nočných tieňov a predieral sa na okraj záhrady. Postup mu komplikovali popínavé rastliny a nízke pichľavé kríky, ktoré ho svojimi ostňami driapali za oblečenie a miestami mal skutočný problém vymotať sa z nich.

Pri plote vydýchol úľavou a vyštveral sa po kovových stupienkoch, ktoré ho tvorili, až sa ocitol na jeho náprotivnej strane. I tu viedol chodník okolo celého areálu a tak sa po ňom vydal.

Netrvalo dlho a všimol si auto s rozsvietenými prednými svetlami, pristúpil k nemu a bez okolkov sa zvalil na miesto spolujazdca.

Oslepilo ho svetlo z počítačového displeja na palubovke, ale i tak bol rád, že sa už dlhšie nemusí zakrádať pešo so zbraňou pri srdci.

„Vezmi to cez most, mám tu niečo, čo by nemalo byť nájdené," vyslovil mladík a siahol si pritom rukou v rukavici na srdce. Mužovi za volantom nebolo viac treba. Bol platený, aby konal bez svedomia a zbytočných otázok. Vyrazili.

Na moste to len zasvišťalo, keď stiahol okienko spolujazdca a vrhol zbraň do tmavých vôd nepokojnej rieky pod nimi.

O registráciu a podobné záležitosti si nerobil starosti, nebol začiatočník, nikdy by nepoužil zbraň registrovanú na svoje meno. Hoci nešlo všetko celkom podľa plánu a nakoniec musel trocha zaimprovizovať, aby sa striasol veveríc, tak to bol vcelku úspešný večer.

Najradšej by si dal teraz sprchu a zaliezol do mäkkej postele no čakali ho spoločenské povinnosti, ktoré nesmel opomenúť, ak má totožnosť malého zlodejíčka zostať neznáma.

„Veci máte vzadu, pane," vyslovil šoférujúci muž smerom k svojmu zamestnávateľovi, ktorého stále fascinovala jeho schopnosť predvídať.

Vliezol si na zadné sedadlá a strhal zo seba zablátené, aspoň dúfal, že je to blato, oblečenie. Len v spodkoch ho nacpal do igelitky a z držiaku pri dverách sňal obal s oblekom. S vedomím, že je pravdepodobne špinavý ako tie kanále a smrdí ako žumpa si na seba natiahol drahý oblek od SEDRYK LE BLANC. Cítil sa v ňom tak pohodlne, ako to len bolo za danej situácie možné a oblek sám o sebe bol nasiaknutý mužnou vôňou z jeho kolekcie, čo do istej mieri skrylo pach, o ktorom si namýšľal, že sa ho už nikdy nepustí.

„Pane," oslovil ho šofér. Zdvihol pohľad a už mu letela naproti drobná flaštička. Podarilo sa mu ju zachytiť, bol to len malý tester s luxusnou vôňou, ktorý pohotovostne vozil v priehradke, ale výnimočne mu padol vhod.

„Vďaka K." Mužovo obočie sa v spätnom zrkadle stiahlo do nepekného výrazu. „Prepáč, Jonathan," opravil sa.

„Za málo, pane."

O desať minút už švihácky nahodený mladík s lesklými zelenými očami, dozadu sčesanými gaštanovými vlasmi a úsmevom poloboha vystupoval z auta a rozdával úsmevy nadšeným fotografom, ktorý sa nevedeli rozhodnúť, koho zvečniť skôr.

Smotánka sa pomaly presúvala k hlavnému vchodu. Každý sa snažil o čo najširší úsmev, aby ukázal svoj dokonalý chrup, tváričku jak decká prdelinka bez vrások a hlboké výstrihy odhaľovali dokonalé telá žien, ktoré mali byť už dávno za zenitom.

Derek James, výkonný riaditeľ Elektronic Generations, sa v ich centre vznášal rovnako povýšenecky a arogantne ako jeho susedia na place. Vítal sa so skorumpovanými politikmi, čo sa prišli hrať na samaritánov, objímal domáce hviezdy, ktoré vo svete nik nepozná, no i tak im hrozí, že sa utopia, ak si nad zdvihnutý frňák nevezmú za búrky dáždnik. Koketoval s mladými čašníčkami, ktoré si už stihli medzi sebou rozobrať bohatých pánov a mali v pláne užiť si s nimi trocha toho luxusu.

Jeho vystupovanie, v každom ohľade hodné mladého muža zazobaného až hrôza, bolo dokonalým divadlom odvádzajúcim pozornosť od jeho vlastnej verzie spravodlivosti, v ktorej ničil tých, čo svojim konaním otrávili túto zem, pripravili nečestne ľudí o živobytie, kradli a zabíjali pre vlastné obohatenie.

A zatiaľ čo tak vznešene oblboval svojich spoločníkov, igelitka s dôkazmi o jeho čine sa menila v prach a športová taška s majetkom pána, na ktorého teraz hádzal pobavené úsmevy, zmizla v rukách ľudí, ktorí ho skutočne potrebovali spolu s dôkazmi o jeho prestupkoch, ktoré, ako veril, sa dostanú do rúk ľudí, ktorí budú mať tú moc zničiť ho.

Krok za krokom, opakoval si s každým falošným, no presvedčivým, úsmevom, krok za krokom, ich všetkých zničím.