Payton's POV

Ani neviem ako som včera večer zaspala s hlavou plnou myšlienok o upíroch.

Ráno som sa zobudila a nehorázne ma bolela hlava, len tak tak som sa vytrepala z posteľe do kúpeľne. Tam som urobila čo som mala a išla som sa obliecť. Chytila som prvé čo mi padlo do ruky a dala som si to na seba. Vlasy som si iba učesala.

Keď som prišla do kuchyne dala som si niečo na bolesť a najedla som sa. Stretla som tu aj mamu, ktorá meškala do roboty. Ponúkla sa, že ma odvezie kedže to má po ceste. Súhlasila som, aspoň nemusím absolvovať nepríjemnú cestu s Michailom. Mala som ešte desať minút kým mama vyrazí, tak som si dala studený obklad na hlavu.

Po 10 minútach ležania som bola nútena sa postaviť a ísť do auta. Len tak tak som došla pred dom a hodila sa do auta.

Cesta prebehla rýchlo a v tichosti. Pred školou som sa vyšuchtala z auta a už som zbadala Aishu ako sa ku mne valí.

"Čo sa s tebou stalo? Ja som sa tak bála keď sa ti nedalo dovolať," kričala na mňa Aisha už z diaľky. Otočila som sa a išla som na druhú stranu.

O chvíľu som pocítila ruku na mojom ramene.

"Čo sa stalo Payton?" opýtala sa Aisha.

"Ak si myslíš, že ti uverím tú vašu úžasnú historku o upíroch tak si na omyle!" vykríkla som.

"Aha, tak o toto ide," vzdychla Aisha a pokračovala, "som si istá, že to teraz nechceš riešiť ale mám jeden dosť dobrý dôkaz. Tak ak chceš po škole skočíme ku mne a ja ti to ukážem. Snád uveríš."

"Dobre."

Nemala som chuť sa hádať, tak som sa rozhodla že na to na chvíľu zabudnem. Vykročili sme ku skrinkám a preberali sme ešte raz moje stretnutie s Leonom.

Keď som otvorila svoju skrinku, vypadla z nej obálka s mojím menom. Aisha mi ju zdvihla, no celá stuhla.

"Payton," hlesla, "to je list z Dharteney."

Bez slova som obálku otvorila, plná očakávaní čo v nej stojí.

Vybrala som list, a zistila som že je napísaný krásnym okrasným písmom.

Vážená slečna Varnová,

Dovoľujeme si Vás pozvať na krátky pobyt do kráľovstva Darthenea. Váš pobyt bude trvať jeden až dva týždne, budete mať zabezpečené jedlo, vodu, spoločnosť a aj odvoz do školy. Bohužiaľ, nieje možné aby ste išli aj s rodičmi. Pobyt sa bude konať z politických dôvodov. Viac sa dozviete na mieste. Dnes večer o ôsmej pre Vás príde kráľovslý šofér, zbaľte sa minimálne na dva týždne. Budú Vás očakávať princ Leon, princ Charlie a princezné Sasha a Kaitlyn. Tešíme sa na Vašu návštevu.

Kráľ Singh.

No to ma podržte.

"Ako vidím tak dôkaz si ťa našiel sám."

"Toto má byť ako čo? Oni mi pošlú pozvánku ktorá je zároveň nariadenie?" nechápala som.

"Ono to je pozvánka, ale pozvánky na návštevu do Dartheneyi od kráľa sa ani nesmie odmietnuť takže nemáš na výber. Väčší problém je to, že tam budeš tak s pätnástimi upírmi ktorí doma už vyše dvadsať rokov nemali človeka," vysvetľovala mi Aisha.

Zrazu som bola rozhodnutá, že nájdem Leona opýtam sa ho na to.

Rozbehla som sa po chodbe a obzerala som sa naokolo či ho náhodou nezbadám. Usmialo sa na mňa štastie a videla som ho vchádzať do dverí. Prišla som k nim, boli neoznačené. Otvorila som a vošla dnu.

V miestnosti sa nachádzali stoly, sedačky, stoličky, biliard, telka a sedacie vaky. Až po chvíli som zaregistovala že je tam veľa ľudí.

No, ako sa to vezme. Boli to neprirodzene krásni ľudia, upíri.
Ostala som stáť ako obarená. Všetci stíchli a pozerali namňa. Určite spoznali že niesom jedna z nich.

"Vypadni!" zakričal niekto, čím sa spustila reakcia ostatných a všetci začali namňa kričať nech vypadnem, čo tam robím a ako si to dovoľujem.
Nevedela som čo mám robiť, tak som len stála s pohľadom zapichnutým do zeme.

Prekrikovanie zastavil známy hlas:
"Ticho! Tá je odomňa."

Kriky sa zmenia na šepkanie medzi sebou a ja pohľadom hľadám zdroj toho kráľovského pokoja.

Leon sedel v rohu miestnosti v kresle. Keď mi opätoval pohľad, usmial sa namňa. Prišla som k nemu a cítila som pohľady ostatných na chrbte.

"Čo tu preboha robíš?" začal.

"Prišla mi pozvánka od nejakého kráľa. Čo to má dopekla znamenať?"

"Od nejakého kráľa?" slovo 'nejakého' vyslovil veľmi zreteľne.

"No ja ho teda nepoznám," oponovala som mu.

"Vypadni odtiaľto, nemôžeš tu byť a nebyť mňa, tak je už po tebe. Stavím sa po škole k vám a všetko vám vysvetlím."

Potichu som cupkala z miestnosti.

Deň prešiel pomaly a nudne, asi ako v každej škole. S Aishou som sa snažila rozprávať čo najmenej. Mala som pocit že aj keď sa začneme rozprávať o školských obedoch, skončíme pri Leonovi a na toto som fakt nemala náladu. Hlava ma stále bolela a ja som počítala posledné minúty do zvonenia.

Keď som prišla domov, zvalila som sa do perín.

***

Otvorila som oči, ležala som uprostred malej čistinky ktorá bola obklopená lesom. Všade okolo mňa rástli krásne fialové kvety so žltým lemom a v diaľke som počula zurčanie rieky alebo potôčika. Posadila som sa a rozhliadla. Videla som tmavú postavu vynárať sa z lesa. Pozornejšie som sa zadívala, no slnko ktoré mi svietilo do očí mi neumožňovalo vidieť viac ako obrys. Bez slova prišiel a chytil ma za ruku. Už som mu pekne videla do tváre. Bol mi veľmi povedomý ale nepoznala som ho. Zdvihla som sa a už aj ma ťahal do lesa. Pomaly sme zrýchľovali až sme zachvíľu šprintom kľučkovali medzi stromy. Začula som ako mi zvoní mobil. Siahla som do vrecka no muž ma zastavil: "Nedvíhaj to, kráska." Pozrela som sa mu do očí a mobil zazvonil znova.

***

Zo spánku ma prebudilo zvonenie zvončeka. Letmým pohľadom som pozrela hodinky. 17:37. To som si teda dobre pospala, ale aspoň ma už nebolí hlava. Počula som ako mama púšťa dnu návštevu a ako si to smeruje do mojej izby. Rozletia sa mi dvere na izbe a ja tam vidím stáť strapatého Leona. Jeho prenikavé zelené oči ma sledovali .Obtiahnuté tričko mu obopína neveľké svaly a vypracovanú hruď. Pramienky vlasov mu padajú do očí a mne sa v hlave stále dookola opakuje tá istá otázka.

Prečo je tak dokonalý?

Trápne ticho prelomí on a začne rozprávať prvý.

"Payton," osloví ma, čo ma neskutočne prekvapí. Ešte nikdy neznel takto milo a obzvlášť nie ku mne.
Ostávam ticho a čakám čo povie, no je ticho somnou. Začnem sa teda baliť lebo som si spomenula že odchádzam k nim domov, medzi upírov. S rodičmi to mám už vyriešené, ale aj tak sa s nimi potrebujem rozlúčiť.

Leon si sadol na posteľ a mlčky ma sledoval. Vyťahovala som kufor zo skrine ktorý bol dostatočne veľký a začala som doň hádzať veci.

Keď som sa zbalila, kufor som zavrela a postavila ho k dverám. Celý čas ma sledoval a mne to prišlo neskutočne trápne. Postavila som sa pred neho a čakala kým vyrazíme.
Zrazu sa postavil, podišiel ku mne. Oči mu zružoveli. Očividne to zacítil, tak párkrát zažmurkal a jeho oči mali opäť zvyčajnú zelenú farbu.
Chytil ma za zápästia a prehovoril:

"Už to nevydržím, je to dôležité, musím ti niečo neodkladne povedať..."