Položili svoje batohy na stôl a vyberali z nich veci, ktoré v Mŕtvom Meste nazbierali.
„Už to nie je to čo bývalo." poznamenal Eugen „V poslednom čase nás posielajú po samé hovadiny." sťažoval sa, a položil na stôl akési veci, do ktorých sa ani jeden z nich nerozumel. Zakázku na nich dostali od jednej vysokopostavenej ženy. Aspoň že za nich poriadne zaplatila, inak by sa s ňou neobťažovali, aj napriek jej sociálnemu postaveniu.

„Chápete? Posielajú nás tam riskovať svoje životy kvôli make-upu?! Aby sa nejaká bohatá panička mohla machľovať?" rozčuľoval sa. Ostatní sa nad tým len pousmiali, vyťahovali ďalšie úlovky.

Na stôl pokladali dobíjateľné batérie, sadenice rôznych rastlín, zopár liekov, ktoré našli v jednej z dostupných lekární, množstvo látky, krabičky plné nábojov a kopu ďalších užitočných aj neužitočných vecí.

Napriek tomu, že do Mesta chodili už štyri roky, stále nachádzali, čo potrebovali. V malom meste, v ktorom sa nachádzal Konsenzus, už v prázdnych domoch a obchodoch nezostalo nič, všetko bolo vyrabované počas paniky v prvých dňoch po Útoku. Mŕtve Mesto však bolo niečo iné. Nikto v ňom neprežil, bomba dopadla priamo do stredu Mesta, a nedotknuté budovy predstavovali pre Lovcov priam zlatú baňu. Zásoby v ňom ešte stále neboli vyčerpané.

Ľudia z Konsenzu chodili do domu, v ktorom si Lovci zriadili akúsi základňu, a podávali im zakázky. Vždy tam bol niekto z Lovcov, a mal za úlohu tieto zakázky zapisovať a od daných ľudí vyberať peniaze. Ceny si určovali Lovci, ak nedostali dostatočnú sumu, zakázku nezobrali. Museli dostať zaplatené dopredu, no ani to ľuďom nezabezpečilo, že žiadané veci dostanú. Potom, ako vybrali dostatočný počet úloh, sa vybrala šesťčlenná skupina a vybrali sa do Mŕtveho Mesta.

Bola to najnebezpečnejšia práca v Konsenze, a taktiež najlepšie platená, teda ak nepočítame plat členov mestskej rady. Ako aj ostatné podniky, aj Lovci museli rade platiť daň za prevádzkovanie ich služieb. Nesťažovali sa, bolo to férové a dane pomáhali ekonomike celej ich komunity.

Dušan povyberal z batoha nazbierané veci a odložil vybavenie do železnej skrinky s jeho menom. Teraz bol oficiálne Lovcom. Všetko vybavenie, ktoré dostal pri prvom nástupe, musel nechávať tu, tak ako aj ostatní. Nepatrilo mu, a mal dovolené si ho brať iba na akcie.

Rozlúčil sa s ostatnými a dal sa na odchod. Takmer zabudol na peniaze, ktoré mu Eugen dal pred dverami. Jeho prvá výplata v novej práci. Ostatní peniaze dostali už pred akciou, no on bol nováčik, a dostal ich až po nej. Nebolo to málo, toľko nedostal ani v jednej práci, ktorú predtým robil.

Prechádzal temnou ulicou až k svojmu domu. Ak sa to teda dalo nazvať domom. Rozhodol sa tu usídliť po tom, ako ho vyhodili z jeho bývalého bydliska. Jeho dvanásťročná sestra zostala tam, v starostlivosti kamarátky ich mamy. Súhlasil s tým, nedokázal by sa o ňu sám postarať. Jeho rodičia umreli počas útoku. Zabila ich Clona. Zostali so sestrou sami, a rozhodli sa zájsť za známimi ich mamy, ktorých poznali, keďže ich kedysi zvykli často navštevovať. No jeho pred rokom vyhodili, keď sa jednej noci vrátil z krčmy. Nepamätal si z noci nič, no ráno mu slušne povedali, aby sa sa sem už nevracal a našiel si domov, o jeho sestru sa vraj postarajú.

Usadil sa v polorozpadnutom dome, ktorý nikto nechcel. Vošiel dnu. Jeho dom bol malý, ale stačil. Na kraji miestnosti mal položený matrac a nejaké deky. Podišiel k primitívnej posteli a nadvihol jednu deku. Nadvihol drevenú dosku pod ňou a odhalil malú priehlbinu, kde si schovával svoje cennosti. O tejto skrýši nikto nevedel. Vložil tam svoju výplatu, hneď vedľa pištole, ktorú si tam taktiež schovával.

Rozhodol sa zájsť za Lesanou a dať jej ten pľúcnik, o ktorý ho žiadala, a ktorý po ceste našiel. Síce bolo už neskoro večer, a Lesana už mala zatvorené, no jeho by mala prijať. Bývala na okraji Konsenzu, takže by už mal ísť, ak ju ešte chce zastihnúť.

Po chvíli chodenia nočným mestom, ktoré osvetľovala len žiara táborákov, okolo ktorých sedeli ľudia a zohrievali sa konečne prišiel pred Lesanin stan. Bývala v starej drevenej maštali, pred ktorú bol napojený veľký prístrešok zo žltej plachtoviny. Blízko pri jej obydlí sedelo okolo ohňa niekoľko Cigánov, a o čomsi sa zhovárali.

Pred vstupom do jej príbytku bol malý zvonček, ktorým sa ohlasovali zákazníci pred vstupom. Zatiahol za šnúru a zazvonil. Nikto neprichádzal.
„Hej!" ozvalo sa od ohňa „Dnes už nerobím, príď zajtra!"
„Lesana?! spoznal jej hlas „To som ja, Dušan!" Spoznala ho a postavila sa. Staršia zavalitá Cigánka s krátkymi čiernymi vlasmi prišla k Dušanovi.
„No čo je?! Ale rýchlo, o takomto čase už nerobím! Pomôžem ti len preto že si to ty."
„Nie, Lesana, nič od teba nechcem, len som ti doniesol ten pľúcnik, čo si chcela." ohradil sa.
„Prečo si to nepovedal hneď, poď ďalej!" rozhrnula žltú látku a vstúpili dnu.

Stanom sa rozliehali rôzne vône, od byliniek, a všeličoho iného. Mala to tu dosť veľké, oveľa väčšie ako Dušan. Žltý prístrešok slúžil ako jej predajňa, tu skladovala všetok svoj tovar, a drevená chatrč vzadu slúžila ako obydlie. Zvyčajne ho vždy pred vstupom čakal Feri, Lesanin synovec, ktorého tu mala na výpomoc, k Dušanovi bol vždy neuveriteľné drzý. Teraz tu nebol, pravdepodobne bol s ostatnými pri ohni alebo spal.

Lesana zapálila sviečku, aby videli aspoň niečo. Svetlo odhalilo množstvo bylín, zavedených na šnúre a sušiacich sa. Ľudia sem chodili kvôli rôznym veciam. Ak potrebovali pomoc, radu, kúpiť niečo, vždy zašli sem. Venovala sa taktiež ezoterike a tarotu, a bola tiež výborná liečiteľka. Medzi ľuďmi z Konsenzu bola veľmi rešpektovaná a mali ju radi.

Dušan jej podal pľúcnik.
„Veľmi ti ďakujem, Dušanko. Ani nevieš, ako mi odľahlo." Núkala mu do ruky mince.
„Nie, nechaj si ich, mám teraz peňazí až-až a dlhoval som ti to." usmial sa na ňu.
„Ale nebuď taký, nikdy si mi nič nedlhoval. Ak nechceš peniaze, môžem ti to oplatiť v tých oných... jak sa to... naturáliách." Dušan netušil, čo sú to naturálie. Išiel za ňou na koniec stanu. Lesana zo šnúry zvesila snopec sušiacich sa húb.
„Nie, to nie, ja drogy nepotrebujem." striktne dmietol ponúkané lysohlávky.
„No čo už, tak ti to nejako oplatiť nabudúce. Len prosím ťa, nabudúce nechoď takto neskoro."

„Môžem vedieť, na čo potrebuješ ten pľúcnik?" opýtal sa.
„Ale samozrejme. Poznáš Eržu? Poznáš. Pred pár týždňami porodila dcérku. Vraj má nejaké problémy, po nociach sa často s plačom zobúdza a nevie sa nadýchnuť. Toto by jej malo veľmi pomôcť a jej problémy by mali prestať. Ešte raz ti ďakujem, zachránil si tú malú." prezradila mu. Rozlúčili sa a vydali sa každý svojím smerom.

Čo teraz? Dušan presne vedel kde pôjde teraz. Do krčmy. Chcel sa stretnúť so svojim kamarátom Robom, ktorý mu vtedy prezradil, že potrebujú nových Lovcov.

Niekto naňho zozadu zakričal. Otočil sa a schytal päsťou rovno do lícnej kosti. Zapotácal sa a takmer spadol. Našiel rovnováhu a pozrel sa pred seba. Zbadal troch Cigánov. Ten, čo bol k nemu najbližšie sa rozohnal a chcel ho znova udrieť, no Dušan sa jeho útoku vyhol, a chytil Cigána za pás, podrazil mu nohy a hodil ho z celej sily o zem. Útočník zavyl od bolesti.

Druhý naňho nabehol, no nestihol sa ani natiahnuť. Dušan mu vrazil päsťou do brucha, a druhý Cigán sa s vybitým dychom zvalil na zem. Tretí to ani neskúšal a dal sa na útek.

Otočil sa na odchod a zistil, čo toho tretieho tak naľakalo. Do očí mu zasvietilo silné svetlo baterky. Pomedzi prsty uvidel dve siluety ľudí s puškami v rukách a jedného psa, striehnúceho vedľa muža napravo.
„Ach Dušan... Ty sa snáď nikdy nepoučíš." Tento hlas poznal viac, ako by sám chcel.
„Pôjdeš s nami. Si zatknutý." prehovoril kapitán Horváth, veliteľ milície.