Nasadili mu putá a odviedli ho do stanice milície. Bola to jedna z mála budov, ktorá mala elektrinu. Po schodoch vyšli hore a vošli do miestnosti, v ktorej sa viedli výsluchy.

Už to tu poznal. Horváth ho posadil na stoličku a odomkol mu putá. On sám si nesadol, stál, a rukami sa opieral o stôl. Jeho kolega sa posadil do kresla v rohu miestnosti. Pes Aaron si ľahol k dveráma a zaspal.

„Dušan," začal mu kázať „povedz mi, prečo to robíš? Toto je tretíkrát, čo si spáchal nejaký priestupok. Minule to boli výtržnosti pred krčmou, potom bitka, a teraz znova..."
„Nezačal som. Takisto ani minule. Dobre to viet-" nedopovedal.
„Áno, áno, samozrejme. Ja viem ako to bolo, nemusíš si vymýšľať, Dušan." skočil mu kapitán do reči.

„Poznal som tvojho otca, veď to predsa vieš. Prečo nemôžeš byť ako on? Aspoň prácu si nájdi, celé dni sa len povaľuješ a robíš mi samé problémy. Uvedomuješ si, že ak sa o tom dozvedia hore, môžu ta vyhostiť? Toto chceš?"
„Prácu už mám." unavene mu odpovedal.
„To som rád, konečne sa zaradíš medzi normálnych ľudí."

Dušana jeho monológy už unavovali. Nikdy od neho nemal pokoj. Hocičo sa udialo, Horváth tam bol. Zakaždým ho sem zobral a dával mu dlhé kázania, vždy o tom istom. Ako si to predstavuješ? Čo hodláš so sebou robiť? Máš už prácu? Nie? Tvojmu otcovi by sa to nepáčilo... Kapitán bol otcov priateľ, a po jeho smrti sa pokúšal Dušana vychovávať, "naviesť ho na správnu cestu", a Dušan ho za to neznášal. Snažil sa mu vyhýbať čo najviac sa dalo, no nakoniec ho aj tak pri niečom prichytil a všetko sa končilo tu, na stanici.

„Dušan, počúvaš ma vôbec?" zamával mu rukou pred očami.
„Nie." drzo sa naňho usmial. Horváth sa zamračil.
„Prečo si takýto? Veď vieš, že ti chcem dobre. Niekto ťa musí dať do laty. Takto sa mi odvďačuješ? Takto ta rodičia vychovali?
„Mojich rodičov si do huby neber." zaútočil naňho.
Horváth sa začal prechádzať po miestnosti. Podišiel k oknu, akoby ho tam niečo zaujalo. Smutne si vzdychol.

„Takto ťa vychovali." povedal si sám pre seba „Takto to ďalej nepôjde." znova sa oprel do stola „Alebo sa začneš správať normálne, alebo sa o tebe dozvie rada. Dám ťa vyhostiť. A môžeš si hľadať nových priateľov tam v Mŕtvom Meste. A tentokrát mi bude jedno, že som poznal otca, aj to, že za hranicami pravdepodobne skapeš. Bude mi to jedno, počuješ?"

Dušanovi od zlosti vrela krv v žilách. Takto nahnevaný už dlho nebol.
„Hovorím vám, tú bitku som nezačal, ja za to nemôžem. Láskavo vás prosím, prestaňte má v kuse obťaž-"
„Neskáč mi do reči." upozornil ho a hovoril ďalej. Dušan sa rozhodol zaútočiť na jeho slabinu. Taktiež mu to bolo jedno. Úplne bezdôvodne mu znepríjemňoval život. Postavil sa zo stoličky a päsťami buchol do stola.

Rozkričal sa na kapitána.
„Tak a teraz ma počúvaj ty dement!Koľkokrát si ma sem dotiahol, napriek tomu že som nič neurobil?! A TY TO VIEŠ!!! KOĽKOKRÁT?! NIESOM TVOJ SYN!!! JA NEMÔŽEM ZA TO, ŽE TEN TVOJ TAM VONKU SKAPAL!!! SPAMÄTAJ S-"
„A DOSŤ!!!" s hnevom tresol do stola Horváth „Vypadni. Vypadni odtiaľto." Dušan docielil, čo chcel.

Postavil sa zo stoličky a odpochodoval k dverám. Po ceste schválne plecom vrazil do kapitána. Pri dverách sa otočil.
„Ešte raz si ma sem privedieš a zabijem ťa". zahlásil a zabuchol za sebou dvere. Horváth vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače.

Dušan už dnes nemal náladu na nič. Kráčal po schodoch dole a premýšľal. Rozhodol sa ísť domov. Bolo mu ľúto kapitána. Bolo mu ľúto aj jeho syna, napriek tomu, že to bol odporný riťolez. Ale o mŕtvych len dobre.