Keď Júlia s Janom počas lovu zahliadli plamene šlahajúce z ich domova, okamžite sa rozbehli smerom k dedine. Bola už noc a toho jeleňa stopovali takmer od rána, ale nemohli to proste nechať tak. Po pár minútach neustáleho behu sa dostali z lesa na asfaltovú cestu vedúcu do dediny.

Nemohli uveriť vlastným očiam. Ich domov bol v plameňoch. Čo sa vlastne stalo? To ani jeden z nich nevedel. Ako sa blížili, začali si v svetle ohňa všímať bežiace siluety ľudí, bežali priamo k nim. Pribehli bližšie. Čo sa stalo? Zo všetkých obyvateľov videla utekať len siedmich. Siedmich ľudí z tridsiatich dvoch.

Spoznala prvého človeka.
„Otec!" V ruke mal pušku a na chrbte batoh. V tvári sa mu zračila čistá hrôza. Svojho otca nikdy nevidela takto vystrašeného.
„Utekaj!" skríkol na ňu roztraseným hlasom, „Utekaj a nezastavuj sa!"
"Čo sa tam stalo?" Odpovede sa nedočkala. Zakrátko však zistila, čo sa deje.
Posledná bežiaca silueta, nevedela určiť o koho ide, sa zvalila na zem v spŕške krvi zo zadu. Nad ňou sa objavila vlčia postava a zahryzla sa do človeka pod sebou. Warg? Warga videla len raz, dávnejšie počas lovu, ale len z veľkej diaľky. O Wargoch kolovali historky, z ktorých tuhla krv v žilách. Nebol len jeden. Za ním sa takmer hneď objavila celá svorka, rútiaca sa priamo na nich.

Júlia s Janom sa rozbehli. Bežali o život. Videla, ako sa z kríkov na jej otca znenazdajky vyrútil jeden z nich. Zhodila svoju pušku Ruger 10/22 z pleca a zastavila sa. Odistila ju, namierila beštii na hlavu a vystrelila. Rachot zo zbrane sa rozliehal nočnou krajinou. Vlk sa zvalil na zem v spŕške krvi a mozgu z jeho hlavy. Otec sa postavil a dochrámaný, držiac sa za plece utekal ďalej.

Z kríkov vyletel ďalší, tentokrát z druhej strany a priamo na ňu. Jan už bol ďaleko pred ňou, už ho ani nevidela. Ten jej nepomôže. Jej naháňačka s Wargom sa skončila. Dohnal ju a zvalil sa na ňu celou svojou váhou. Vybil je dych. Nadvihol sa a to jej stačilo aby sa obrátila a vytiahla z puzdra na opasku svoj lovecký nôž. Monštrum si nevšimlo zbraň v jej ruke a otvorilo uslintanú papuľu, odhalilo ohromné tesáky. Júlii sa žačalo zatemňovať pred očami z nedostatku vzduchu keď na poslednú chvíľu vrazila nôž do jeho ľavého oka. Čepeľ sa zaryla do mozgu. Ticho zavyl a zrútil sa na bok. Popadla dych a začala utekať ďalej. Už jej dochádzali sily.

Pred skupinou šprintujúcich ľudí sa objavila budova s veľkými, železnými vrátami. Vodáreň. Toto miesto poznala. Presne tu bola pred štyrmi rokmi, keď sa to stalo. Jej otec dobehol ako prvý. Preskočil zvyšky plota, otvoril vráta a vošiel dnu.

Ostatní ho nasledovali. Pred ňou utekala ešte jedna žena, v ktorej spoznala Martu, staršiu ženu, ktorú poznala od detstva. Marta sa tesne pred plotom o niečo potkla a spadla. Júlia bežala, chcela jej pomôcť. Wargovia boli každú sekundu bližšie a bližšie. Zohla sa k Marte, ale tej už by nepomohla ani svätená voda. Ležala na zemi, lebka skrz-naskrz prebodnutá ostrou železnou tyčou trčiacou z plota, prázdne, nemé oči upierajúce sa priamo na ňu. Júliou myklo od zhrozenia. Postavila sa.

Už len pár metrov. Wargovia už boli takmer pri nej. 10 metrov. 5 metrov. Podarilo sa jej skočiť do budovy v najvyššom možnom čase. Otec zatváral ťažké železné dvere. Sadla si na tvrdú zem a sťažka vydychovala. Dvere sa išli už-už zatvoriť, keď sa v tom jednému Wargovi podarilo prestrčit dnu hlavu. Jan priskočil a vypálil mu svojou Čezetou dieru do hlavy. Otcovi sa konečne podarilo zatvoriť dvere.

Sedeli tam, piati preživší, nevedela ako dlho. Mlčali. Z Janovych očí sa valili slzy, jedna za druhou. Júlia ho poznala už dlhšie, ale nikdy ho nevidela plakať, ani po tom všetkom čím si prešiel. Došlo je prečo. Jeho otec - Emil - medzi preživšími nebol.