Zadanie:
Napísať príbeh s použitím povinných slov, vygenerovaných na základe náhodne vybratej pesničky z Baškinho playlistu a jedného slova z jej výberu. Moje povinné slová: hlava, teplo, predstavenie, zbohom, začiatok, devätnásť.

Sedela som na posteli, obklopená množstvom papierov a ťažko si vzdychla. Učila som sa na skúšku, od ktorej závisel môj postup do ďalšieho ročníka, no namiesto toho, aby som sa poriadne sústredila, som každú chvíľu túžobne hľadela z okna. Vonku bolo tak krásne... Konečne sa vyčasilo, oteplilo, všetko nádherné kvitlo a voňalo. Jednoducho, príjemné jarné počasie presne podľa môjho gusta.

Pozrela som na displej mobilného telefónu. V neďalekom parku práve začali hrať miestni ochotníci svoje najnovšie predstavenie. Robila som si naň zálusk už niekoľko týždňov. Malo ísť vraj o výnimočný zážitok. Plánovali tam ísť snáď všetci moji kamaráti z ročníka a ja som sa tešila, ako si spoločne užijeme zážitok pod holým nebom. Len to by si nesmel ten idiot, mladý ambiciózny asistent váženého docenta, na mňa zasadnúť a nechať ma opakovať skúšku. Nahnevaná na celý svet, že namiesto prechádzky do mestského parku teraz tvrdnem nad skriptami zo psychológie, ktorá ma ale vôbec nebavila, som mala chuť so všetkým seknúť. Čo by sa stalo, ak by som sa na to vykašľala?

Z mojich chmúrnych myšlienok ma vytrhlo buchnutie dverí. Do izby vošla moja spolubývajúca Katka. Vyčerpane sa dovliekla k posteli a s hlasným žuchnutím sa do nej zvalila. Ani sa neobťažovala vyzuť.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa, lebo som si o ňu robila starosti. V takomto stave som ju za ten rok, čo spolu bývame, ešte nevidela. V tvári úplne bledá, vyzerala akoby bola tesne pred kolapsom. „Si v poriadku, Kati?“

„Som groggy. A bolí ma hlava,“ zaskučala namáhavo, no po chvíli sa posadila. Natiahla sa po fľaši s vodou, čo ležala na jej nočnom stolíku a zo šuplíka vybrala krabičku liekov proti bolesti. Jednu tabletku si vytlačila, užila a zapila poriadnym dúškom vody.

„Ťažký deň?“ zaujímala som sa a podišla som k nej, chytiac ju za ruku. „Nespravila si tú skúšku?“

Katka pokrútila hlavou. „O to nejde... V škole to bolo v pohode. Skúšku som bez problémov urobila. Len... Vonku je príšerne teplo. A to je ešte nie je poriadne ani začiatok júna. Čo ja budem robiť v lete, uprostred júla? Veď sa zbláznim...“ drmolila jedno cez druhé a namáhavo oddychovala. Naozaj nevyzerala najlepšie.

Márne som premýšľala, ako je možné, že devätnásť stupňov príde niekomu ako horúce počasie. Horúco sú tridsiatky, dvadsať stupňov je príjemne teplo.

Zarazene som sa na ňu zahľadela. „Tebe to príde príšerne teplo? Veď ešte nie je tak horúco.“

„Veď práve,“ zamumlala Katka. „Bude oveľa horšie. A ja to už nedávam už teraz.“

„Nerozumiem.“

Katka na mňa hľadela ako na blázna, akoby som spadla z višne, alebo čo. „Ty tomu asi nikdy nebudeš rozumieť,“ zahundrala. „Ty si teplomil. Ja milujem zimu, dažď, sneh, hmlu... Teploty maximálne do pätnástich stupňov. Leto a teplo neznášam. Pre mňa je už toto na nevydržanie.“

„Chápem,“ prikývla som, aj keď som tomu absolútne nerozumela. Ako môže niekto neznášať leto? Veď leto je super. Konečne je teplo, nemusíš sa obliekať do svetrov a búnd. Môžeš byť celé dni vonku, keďže je aj dlho svetlo. Akurát tie muchy, osy a podobné mrchy sú na zbláznenie. Ale s tým sa dá žiť.

„A navyše som aj silný alergik na včelí jed,“ zaklincovala to Katka.

No zbohom. Už mi bolo všetko jasné. Chúďa dievča.

A/N: Zvládla som to.... Na poslednú chvíľu, ako vždy a kratšie ako obvykle, ale zadanie je splnené. Snáď sa páčilo 😊