Zadanie: Vybrať si jednu z troch situácii a napísať k nej poviedku. Vybrala som si situáciu: Plačúce dievča stojí vo výťahu. Nad ňou visia rôzne papierové ozdoby. Na hlave má helmu a v ruke drží plyšovú líšku.

Ako veľká voda som vbehla do budovy vysokoškolského internátu, mieriac rovno k výťahu. Žena na vrátnici na mňa pozerala ako na blázna, ale nič som si z toho nerobila. Po tom, čo som práve zažila, mi to bolo všetko jedno. Kým som čakala na ten prekliaty výťah, modlila som sa, aby som okrem večne podráždenej vrátničky nestretla nikoho. Bolo to pravdepodobné, nakoľko bola skorá ranná hodina a všetci v budove zrejme spali. Všade bolo ticho a prázdno. Našťastie, pretože by som nezniesla žiadne súcitné podhľady a opatrné otázky o tom, čo sa stalo, či som v poriadku a podobne. Aj tak v deväťdesiatich deviatich percentách ide len o zdvorilostné frázy a môj osud nikoho nezaujíma.

Keď sa dvere výťahu otvorili a ja som nastúpila, pustila som priechod svojím, doteraz potlačovaným emóciám. Rozplakala som sa.

Nie, nebola som v poriadku, ale to už bolo jedno. Mohla som si za to sama. Tak mi treba, keď som taká hlúpa naivka... Zovrel sa mi žalúdok z uvedomenia, ako to mohlo všetko dopadnúť. Zadúšala som sa vzlykmi a celá som sa triasla. Veď to mohlo skončiť katastrofou...

Slzy úľavy mi tiekli po tvári. Nič hrozné sa napokon nestalo. Raz sa z toho všetkého snáď spamätám, pomyslela som si a so slzami v očiach som stlačila tlačidlo označené osmičkou. Hoci som bola neskutočne vyčerpaná a potrebovala som sa poriadne vyspať, desila som sa chvíle, keď zaľahnem do postele a všetko to na mňa opäť doľahne.

V spomienkach som sa vrátila do udalostí spred pár hodín. Vtedy bolo ešte všetko super.

Stála som pred zrkadlom a hľadela na svoj odraz. Možno to bude znieť zvláštne, keďže nikdy nie som so sebou spokojná, ale prvýkrát som sa sama sebe páčila. Škaredé káčatko sa zmenilo na krásnu labuť. Nový účes, šminky a bižutéria po mame zo mňa spravili iného človeka. „Je to super, ale ešte niečo tomu chýba," zamumlala som a siahla po novom rúži vínovo červenej farby. Kúpila som si ho len nedávno vo výpredaji, s tým, že raz sa zíde. A kedy bola tá pravá chvíľa, ak nie teraz?

„Karolína, bude ti to ešte dlho trvať? Ak si nešvihneš, nestihneme autobus!" Lein nervózny hlas, sprevádzaný vytrvalým búchaním na dvere kúpeľne spôsobil, že som sa pri nanášaní rúžu mykla a ten skončil všade inde, len nie na perách. Polohlasne som zahrešila a obrúskom si utrela ústa.

„Už len chvíľočku, zlato. Daj mi dve minútky," zakričala som jej naspäť a ešte raz si narýchlo namaľovala pery. Chcela som byť dokonalá. Taká príležitosť - dostať sa na párty k najobľúbenejšiemu spolužiakovi ročníka, na ktorého mám už niekoľko mesiacov crush, sa už nemusí nikdy zopakovať. Nebyť Lei a toho, že som bola v správny čas na správnom mieste, nikdy by som sa tam nedostala. Priznávam, od začiatku štúdia som sa viezla v Leinom tieni. Nieže by ni to vadilo. Malo to svoje výhody. Lea bola vtipná, obľúbená, kamarátstvo sa ňou malo svojej vyhody. Hoci sme boli ako oheň a voda, stali sa z nás dobré kamarátky a spolubývajúce na internáte. Vďaka Lee som v devätnástich začínala konečne žiť. Bola som jej vďačná za veľa.

„Wow," Lea šokovane zalapala po dychu, keď som konečne vyliezla z kúpeľne. „Vyzeráš úžasne... Úplne inak ako obvykle. Nedivila by som sa, keby si tam niekoho zbalila," tajuplne sa usmiala a podala mi kabát. „Ale teraz sa hýb, lebo na taxík nemám."

„Jasnē, šéfe," zaškerila som sa a rýchlo si natiahla kabát a obula sa. Ak by sme ten autobus nestihli, Lea by ma zožrala zaživa.

Mrazivý vzduch a vločky padajúce z oblohy mi vyčarovali úsmev na tvári. Celé Vianoce bolo sucho a pomerne teplo. A teraz, pár dní po Novom roku to konečne začínalo vyzerať na zimu ako sa patrí. Zababušila som sa do teplého kabáta, darčeka od mamy, a s rukami vo vreckách vykročila na autobusovú zastávku.

„Čaute, kočky," privítal nás o necelú polhodinku Viktor, pravá ruka hostiteľa. „Poďte dnu, Matúš ešte odbehol kúpiť nejaký chľast, či čo." A už ho nebolo.

„To bolo divné," zahundrala som, ale keďže Lea na to nijako nereagovala, poslušne som cupkala za ňou. Zábava už bola v plnom prúde a ja som sa veľmi rýchlo uvoľnila. Vôbec mi nevadilo to množstvo ľudí okolo mňa. Vnímala som len hudbu a užívala si to.

O chvíľu sa objavil aj Matúš. Sexi, tajomný, s vyšportovanou postavou, oblečený v čiernych skinny džínsoch a červenej košeli. Zvítal sa s nami a ja som bola stratená. Od tej chvíle som už nevnímala nikoho iného, len jeho. To, že si ma odrazu všímal oveľa viac ako v škole mi prišlo trochu zvláštne, ale nerobila som z toho vedu. Bola som tam s Leou. Normálka. Bolo by divné, keby sa s ňou bavil a mňa ignoroval.

„Nezatancuješ si?" prihovoril sa mi, keď sme sa krátko po polnoci stretli v kuchyni. Bola som sa napiť a vziať si niečo pod zub.

„Jasné, rada," nadšene som súhlasila a spolu sme prešli do obývačky. Bola som v siedmom nebi.

„Som rád, že si prišla," usmial sa na mňa tým podmanivým úsmevom, z ktorého som išla do kolien a po tele som mala zimomriavky. „Myslel som, že na párty veľmi nechodíš, ešte som ťa totiž na žiadnej nevidel." Svojou všímavosťou ma prekvapil.

„Je pravda, že na párty nechodím," priznala som s červeňou v tvári, keďže doteraz som na žiadnej podobnej párty nebola z jediného dôvodu - nikto ma nepozval. A Boh mi je svedkom, že som ísť chcela. Vždy som Lei závidela. Ale nebudem sa predsa pchať niekam, kam ma nepozvali, no nie? „Ale tú tvoju som si nemohla nechať ujsť."

„Tak to som poctený," žmurkol, „pretože práve teba som tu dnes chcel mať."

Padla mi sánka a nebyť toho, že ma pevne držal okolo pása, tak tam skolabujem. „Č-čo? Prečo?" nezmohla som sa na slovo. Prečo by niekto ako on, chcel na párty mňa, šedú myšku, neustále zahrabanú v knihách a tolerovanú len vďaka Lei?

„Dopočul som sa, že si cez Vianoce mala narodeniny, ak teda moje zdroju neklamú, tak som si myslel, že ti urobím radosť malým darčekom."

Ja tú Leu zabijem! Kedy mu to stihla zavesiť na nos?

„Áno," priznala som. „Ale nemusíš si robiť starosti, som už veľké dievča, nepotrpím si na darčeky."

„Ale no tak, moja obľúbená spolužiačka mala dvadsať a nedostala by odo mňa žiadny darček? To nedopustím."

Toto už bolo na mňa príliš. Uťahoval si zo mňa. Celý čas. Nebola šanca, aby tie slová myslel vážne. Určite mu Lea povedala, že som doňho zamilovaná a chcel si zo mňa vystreliť. „Robíš si srandu, však?" zavrčala som a chcela sa mu vytrhnúť. No jeho stisk bol pevný. „Vôbec to nie je vtipné."

„Mal by som si?" hľadel na mňa takmer dotknuto. „Prečo si to myslíš?"

„Pretože..." Sakra, čo mu mám povedať? Že nikoho nezaujímam a berú ma len ako Lein prívesok? Alebo že viem, že zistil, že som doňho zamilovaná a chce si zo mňa vystreliť? To predsa nemôžem! „Neverím, že som tvoja obľúbená spolužiačka, veď sa takmer spolu nebavíme, nebyť Lei," počula som sa povedať. Vzápätí by som si najradšej nafackala.

„Tak to musíme zmeniť," zasmial sa a viedol ma za ruku do jednej z izieb veľkého domu. „Poď, niečo ti ukážem."

Netušiac žiadne nebezpečenstvo, nechala som sa viesť do jeho izby na poschodí. Hudbu tam takmer nebolo počuť, mali sme súkromie a priestor na rozhovor. Aspoň som si to teda myslela.

Jeho izba bola taká typická chlapčenská izba. Neveľká miestnosť s posteľou, písacím stolom a skriňou. A neskutočným neporiadkom. Neušlo mi, ako sa narýchlo snažil urobiť aspoň ako-taký poriadok a schovať prázdne plechovky od piva a činky niekam pod posteľ. V duchu som sa usmiala. Ako keby som videla svojho brata. Ten, pokiaľ mu neurobila poriadok mama, bol schopný v tej špine a neporiadku žiť aj ako bol rok dlhý.

„Všetko najlepšie," objavil sa pri mne zčista jasna a strčil mi do ruky plyšovú líšku. Hľadela som naňho ako na zjavenie. Fakt mi tu niečo nehralo. Len pár ľudí vedelo o mojej posadnutosti líškami a Lea bola jedným z nich.

„Ďakujem, je úžasná..." prekvapene som zažmurkala a v hlave mi šrotovalo. Pomaly mi to všetko začínalo dávať zmysel. Matúšove pohľady a obšmietanie sa okolo nás v poslednom čase. Matúšove a Leine „nenápadné" šuškanie, keď si mysleli, že sa nedívam. Jeho pozvanie na dnešnú párty. Schválne si dal záležať, aby nás pozval, keď sme boli spolu? Žeby...? Ten chalan po mne ide... Môžem mať ja také šťastie?

Takmer som sa mu hodila okolo krku. Od pubertálneho vyznania nehynúcej lásky ma zachránil môj zdravý rozum a taký, ze budeme chodiť spolu do krúžku ešte minimálne rok a pol. Namiesto toho som mu vtisla letmý bozk na líce.

„Som rád, že sa ti môj darček páči," chytil ma za ruku a odviedol k posteli. Zvalil sa na ňu a mňa si posadil na kolená. Keď sa ku mne naklonil a začal ma bozkávať, div mi nestrčil jazyk do úst, vydesene som sa odtiahla.

„Čo to robíš?" vyplašene som mu hľadela do hlbokých modrých očí.

„No čo asi? Bozkávam ťa," odvrkol netrpezlivo a znovu sa ma chcel zmocniť. Tá zmena správania sa mi prestávala páčiť.

„J-ja... nechcem," hlesla som a rýchlo som z neho zoskočila.

„A prečo?" podráždene sa opýtal a hľadel na mňa totálne nechápavo.

„Lebo je na to skoro a -"

Nestihla som dopovedať a do izby vtrhli dvaja chalani. Poznala som ich z videnia. Matúšovi kamaráti z vyššieho ročníka.

„Tak čo, môžeme gratulovať k úspešnej trofeji?" uškrnul sa jeden z nich. „Alebo platíš a pozývaš do bordelu?"

Vtedy mi to celé došlo. Nebolo to úprimne, bola to len hra, nejaká hlúpa stávka. O mňa. Ale prečo, dopekla? Ktovie, do akej miery v tom bola namočená Lea, alebo bola iba nevinná obeť špinavej hry.

Nemohla som tam dlhšie ostať. So slzami v očiach som z neho zoskočila, vylepila mu silnú facku a utiekla odtiaľ. Ešte som vnímala pobavený smiech a reči o tom, že sa nezdám a že sa tí dvaja už nevedia dočkať, kedy ich Matúš vezme do bordelu.

Za domom som našla zaparkovaný starší bicykel a na kormane zavesenú cyklistickú prilbu. Neváhala som ani sekundu. Netušila som, komu bicykel a prilba patria, ale nutne som potrebovala domov. Veď z internátnej izby pošlem Lei esemesku. Ona už snáď zistí, kto je majiteľ bicykla. A keby aj nie, bolo mi to v tejto chvili jedno.

Ani neviem, ako som sa cez celé mesto dostala pred internát. Zázrakom som sa nezabila na zľadovatelých chodníkoch, pokrytých popraškom čerstvo napadaného snehu. Asi stáli pri mne všetci anjeli strážni. A nielen počas tej riskantnej jazdy. Vlastne, počas celého večera.

A tak tu teraz stojím vo výťahu, uslzená, nado mnou sa hojdajú pozostatky vianočno-novoročnej výzdoby, bolestne pripomínajúcej moju prvú, nevydarenú párty. Uplakaná, s helmou na hlave a plyšovou líškou v ruke musím vyzerať ako čistý šialenec, práve prepustený z blázinca. Čo na tom, že sa tak momentálne naozaj aj cítim.

Kiežby sa dal vrátiť čas...

A/N:
Ja nič, ja muzikant, nejako sa mi to vymklo spod kontroly 😂