VYBRALI STE MOŽNOSŤ B/ A D/

ZAKOMPONOVLA SOM AJ MOŽNOSŤ D/ A POKRAČOVALA S MOŽNOSŤOU B/

Pozrela som cez drevený rám okna a zazrela nádherne osvetlenú dedinku plnú života. Stánky medzi ktorými chodili dedinský obyvatelia. Deti behajúce po ulici či postarší pán čo zapaľoval sviečky v lampášoch. Vyzerali ako pouličné lampy, lenže z nich vyžarovala tajuplnosť a mali omnoho väčšie čaro.
Predtým nezaujímavá drevená stonka mala teraz zelenkasté listy roztvorené dookola a okolo nej blikali malé žlté bodky. Boli to svetlušky. Lietali okolo stromčeku a tvorili jeho korunu. Ich príjmné blikavé žlté svetlo osvetľovalo šerú miestnosť.
Únava ma ťahala späť do postele, ale veselý zvuk zdola ma vábil nakuknúť mimo izbu.
Pootvorila som dvere na tmavú chodbu. Ticho, zahalená tieňom, som prešla až ku schodom vedúce ku zdroju zábavy.
Podo mnou sa nachádzal mohutný drevený bar. Pred ním plno dubových stolov okolo ktorých boli vždy štyri stoličky. Pri bare sedeli ženské a balili chlapov. Na stoloch sa hrali karty a popíjalo víno či pivo.
Pri bare som zazrea Elenir. Zrovna za ňou sa mi ísť nechcelo, ale byť sama v spoločnosti robustných bradatých silákov mi tiež neprišiel ako dobrý nápad.
Pohľad mala upretý do prázdna, rukou sa unavene opierala o bar a popíjala pohár piva.
Zišla som dole po schodoch a snažila sa v tichosti dostať až k nej.
Zrazu ma schmatli dve veľké ruky! Poriadne som zapišťala! Elenir sa strhla a s nedefinovateľným výrazom v očiach si ma premerala.

,,Chlapi! Pozrite čo som našiel! Vsádzam toto!" Povedal snáď trojmetrový chlap s tvárou ošľahanou vetrom a poriadne hustou bradou. Ocitla som sa v strede stola medzi ďalšími takými šiestimi, vrátane jeho.

,,A akú má cenu!?" Zahučal hrubým hlasom jeden z nich. Pozrela som smerom k Elenir, ktorá sa na nás pobavene pozerala.

,,Neviem." Mykol ramenami ten čo ma schmatol a akoby som bola pierko, vyšvihol ma na stôl. ,,Čo si zač!?" Otočil sa na mňa. V hrdle sa mi urobila guča a ja som nevydala ani hláska.

,,Asi to bude trpaslík." Polemizoval jeden.

,,Ale trpasličie ženu sú škaredé a táto nemá ani bradu!" Vyvrátil tvrdenie druhý.

,,Tak to bude hobit!" Prišiel s ďalším nápadom ten čo ma nazval trpaslíkom.

Ten čo s ním nesúhlasil ma schmatol za nohy a ja som zrazu vysela hlavou dolu. ,,To nie je hobit! Nemá tak veľké a chlpaté nohy!" Skríkol ten čo ma držal a ovalil sa po susedovi. So mnou to zatriaslo.

Ten čo ma našiel ma vytrhol z jeho zovrenia a položil na stôl ako dajakú hračku. ,,Možno je to elfka alebo čarodejka." Polemyzoval pre zmenu on.

,,Ak hej, tak máš šťastie! Tie sú za veľa!" Pritakali ostatní. Jeden mi mohutnými prstami odhrnul vlasy a zadíval sa mi na uši. ,,To nie je elfka! Je to čarodejka! Tá je za sto zlatých!"

Ja som tu len ako vec? Pozrela som súrne na Elenir. Tá sa na nás naďalej len zabávala.
Velikáni zamiešali karty a začali hrať. Pretvárali sa, blafovali a navzájom sa neustále dráždili. A ja som radšej po celý čas ostala v tichosti sedieť. Netreba mi, aby ma hneď prvý večer od drzosti rozpučili päsťou a po mne zostala len šmuha na stole. Tento bol o niečo väcší ako ostatné. Keby som chcela zdrhnúť, musela by som nenápadne skočiť z dvoch metrov. A tento manéver by pri najlepšom skončil s vyvrtnutým členkom. A navyše ani nie je kadiaľ. Sú natlačení okolo stola a snažia sa zachytiť každý švindel. Nič im neujde. Tak ako ja.

,,Ukážte karty!" Povedal jeden z nich. Vyborne, teraz sa dozviem od ktorého sa budem snažiť utiecť.

,,Sakra, dva páry! Ja to môžem zabaliť!" Skríkol jeden a hodil karty tak, že ma švacli do tváre. Pošúchala som si boľavé miesto a ďalej pozorovala ostatných.

,,Full-house! Paráda!" Potešil sa ďalší.

,,Trojica. Aspoň niečo." Klesli ramená tretiemu.

,,Smola chlapi! Ja mám štvoricu!" Myslím, že je to jasné a tá čarodejnica aj s ostatným je moja. Zasmial sa ten čo si myslel, že som trpaslík alebo hobit.

,,Nemysli si! Dnes mám skvelý večer!" Povedal a ukázal karty. ,,Farebná postupka! No čo takého máš ty?" Otočil sa ten čo trafil svojho suseda, na toho čo ma sem priniesol.

Ten sa doširoka usmial a hodil so smiechom karty na stôl. ,,Ja, ja mám kráľovskú postupku!" Povedal a už ma schmatol medzi ruky a znovu zdvihol ako pierko. ,,Priniesla si mi šťastie! Odteraz si môj talizman!" Povedal s úsmevom, čím ukázal svoje nechutné žlté zuby. Posadil ma na rameno a schmatol ostatné vyhrané veci, na ktorých som doteraz sedela.
Elenir sa stále pobavene usmievala od ucha k uchu. A nebolo to len kvôli môjmu stuhnutému výrazu.
Čo teraz?

A/  SKÚSIŤ ZDRUHNÚŤ PRED TROJMETROVÝM SILÁKOM

B/  SKÚSIŤ NA POMOC ZAVOLAŤ ELENIR

C/  SOM JEHO TALIZMAN, TAKŽE MI NIČ NEUROBÍ, OSTANEM ZATIAĽ S NÍM, DOKÝM MA BRADA NENÁJDE