Cestovala som znova autobusom, takže cesta bola dvakrát tak dlhá. Bola som unavená a nevedela som sa dočkať, kedy sa doma zvalím a budem spať. Autobusová zastávka bola od môjho apartmánu ďaleko, takže som bola znovu odkázaná na taxík. Keď už som si vyberala mobil, že si ho zavolám, na zastávke na mňa čakal Sam.

"Čo tu robíš?"

"Tomuto hovoríš privítanie? A ja som sem prišiel odviezť ťa domov a nedostanem ani obyčajné ahoj."

"Ahoj, veľmi pekne ti ďakujem za odvoz. Čo by som si len bez teba počala?" spýtala som sa dramaticky.

"To už bolo lepšie. No tak, poď sem nech ťa objímem."

Môj výškový deficit bol o to viac zreteľnejší. Musela som si zastať na špičky, aby som na neho aspoň ako tak dotiahla.

"Tuším si za tie dva týždne vyrástla," sarkasticky poznamenal.

"A náš priateľský moment je zrušený."

Počas cesty sme prebrali niekoľko tém, vtipkovali. So Samom ste si mohli byť istí, že sa nikdy nebudete nudiť.

"Ďakujem, že si sa mi staral o mojich miláčikov," povedala som po príchode do môjho bytu, pričom som hladkala Simba a Lucky - moje dve mačky.

"Bolo mi potešením, myslím, že za ten čas si ma obľúbili viac ako teba."

"No to určite, ja som ich obľúbená panička."

"Dúfam, že tento týždeň so mnou pôjdeš do toho útulku?"

"Veď som ti to predsa sľúbila. A ja sľuby plním. Navyše už mi to chýba, odnesieme im tento týždeň aspoň dva vrecká granúl."

"Keď som ťa tam prvýkrát odniesol, vedel som, že sa ti tam bude páčiť."

"A ako ide príprava na tvoju záverečnú prácu?"

"Povedal by som, že celkom dobre, ale už sa nemôžem dočkať, kedy to budem mať za sebou."

"A už máš vypracované všetky podklady?"

"Ešte mi zopár vecí chýba, ale už finišujem. Takže mám prakticky mesiac na precvičovanie prednesu."

"S tvojimi komunikačnými schopnosťami som si istá tým, že keď bude potreba, si schopný improvizovať."

"Už ma poznáš celkom dobre na to, že sa nepoznáme ešte ani pol roka."

"Som dobrý pozorovateľ. Aspoň si to o sebe myslím."

"Pôjdeme sa niekam najesť?"

"Som taká unavená, že si len prajem zaľahnúť do postele a spať."

"Tak dobrú noc. Ale zajtra sa už z toho tak ľahko nevyvlečieš."

* * * * * * * *

V tú nedeľu sme teda zašli do útulku ako sme plánovali. Ale najskôr sme sa zastavili v chovateľských potrebách a nakúpili sme dve veľké balíky granúl a niekoľko ďalších dobrôt. Keď sme tam boli naposledy, Iris nám so smútkom hovorila, že peniaze im dochádzajú a že to s útulkom nevyzerá dobre. Preto sme sa snažili pomôcť ako sa to len dalo. Vedeli sme však, že toto im vystačí možno tak na týždeň.

"Ahojte. Som rada, že ste si na nás našli čas," vítala nás Iris s poznateľným smútkom v hlase.

"Ako by sme si mohli odpustiť, keby sme neprišli? A dnes sme pre našich labkáčov aj niečo dobré doniesli."

"Som vám veľmi vďačná, naše zásoby nám už začínajú dochádzať."

"Iris, čo sa deje? Stalo sa niečo?" musela som sa opýtať, pretože Iris už ďalej neskrývala smútok na tvári.

"S útulkom to nevyzerá dobre. Nemáme dostatok sponzorov a chýbajú nám peniaze, takýmto spôsobom do dvoch týždňov nebudem mať čo zvieratám dať do misiek."

"To nedopustíme. Neboj sa, niečo vymyslíme. Tie zvieratá už trpeli dosť, zaslúžia si byť aspoň nakŕmené."

Po týchto slovách sme Iris pomohli s vyčistením klietok a pár psíkov sme so Samom vzali na prechádzku.

"Myslela si to vážne, že jej chceš pomôcť?"

"Samozrejme. K týmto zvieratám som si už vybudovala vzťah, chcem im veľmi pomôcť."

Snažila som sa premýšľať, čo by bolo v tejto situácii najprospešnejšie. Musíme dať ľuďom tieto zvieratá do povedomia a vtedy mi to došlo.

"Už to mám!" skríkla som.

"Čo keby sme usporiadali niečo ako deň otvorených dverí? Urobili by sme letáky, ktoré by sme potom nalepili na múry v meste a poroznášali do schránok bytov. Týmto spôsobom sem môžu ľudia prísť, prípadne si adoptovať nejakého psíka a zanechať aj nejaký symbolický poplatok, možno dokonca by mohli priniesť aj nejaké krmivo."

"To je skvelý nápad, mali by sme to ísť okamžite povedať Iris. Si hlavička."

Keď sme Iris povedali môj plán, bolo vidieť, že sa jej uľavilo a potešili sme ju. Avšak, ešte sme nič nemali vyhraté. Najskôr sme sem museli tých ľudí dostať. Akciu sme naplánovali hneď na ďalšiu nedeľu, keďže sme nemali čas na dlhšie odkladanie. Čo znamenalo, že letáky budeme musieť vytlačiť ešte dnes.

"Poznáš nejaké miesto, kde by nám tie letáky vytlačili?" opýtala som sa Sama v aute.

"Mohli by sme ísť do obchodného centra, tam by nejaké papiernictvo mohlo byť otvorené."

"To mi nenapadlo, tak poďme, aby sme to mali čo najskôr hotové."

"Ty ideš do všetkého na sto percent?"

"To už by si o mne za ten čas mohol vedieť," odpovedala som s úsmevom.