Na druhý deň Max splnil svoj sľub a vyzdvihol ma na naše rande presne o dvanástej.

"Presný ako hodinky."

"Som predsa pravý džentleman. Tak čo, je v tvojom živote práve teraz nejaký muž?"

"Takže stále nie si typ človeka, ktorý by chodil okolo horúcej kaše, ale prechádza rovno k veci. Nie, v tejto chvíli tu nie je nikto."

"Nevedia o čo prichádzajú."

"A čo ty? Nejaká záhadná žena, ktorá by ťa mala omotaného okolo svojho malíčka?"

"Pred tromi mesiacmi som sa dostal z jedného vzťahu, takže teraz si plnými dúškami užívam slobodný život."

"To ma mrzí."

"Nemusí, nezaslúžila si ma."

"A kam to vlastne ideme?"

"Doplniť si cukry. Ideme do našej obľúbenej zmrzlinárni."

"Prosím si jogurtovú a cookies."

"Niektoré veci sa proste nemenia. Ja si dám čokoládovú a vanilkovú."

"Poprosím 2,40€."

Už som si vyťahovala peňaženku, ale Max sa na mňa pozrel so svojím typickým úškrnom a zaplatil aj za moje dva kopčeky.

"To si vážne nemusel. Som schopná zaplatiť si za svoju zmrzlinu."

"Už som ti povedal, som džentleman," prekrútila som očami.

"Pamätáš, ako malí sme sem stále zvykli chodiť. Bolo to naše najobľúbenejšie miesto."

"A mama ma nikdy nechcela pustiť samú a ty si mi musel robiť doprovod."

"To boli skvelé časy. Chýba ti to?"

"Chodenie na zmrzlinu?"

"Nie...! Detské časy, keď bolo všetko jednoduché..."

"Neviem, občas..."

"Ale ty si nikdy nebola typickým dieťaťom, vždy si sa dokázala postarať sama o seba."

"Čo mi možno viac uškodilo ako pomohlo."

"Prečo?"

"Pretože som si až teraz uvedomila, aká povrchná som bola. Záležalo mi vždy len na tom, aby som bola vo všetkom najlepšia..."

"Nebola si povrchná, myslím, že je úžasné, ako si si vždy išla za svojim cieľom..."

"Vieš o tom, že som bola do teba v ôsmom ročníku buchnutá?"

"To nemyslíš vážne? Nikdy som si to nevšimol!"

"Pretože si bol na strednej škole a o dievčatá si nemal núdzu."

"Žiarlila si?"

"Čo myslíš?"

"A ako dlho to trvalo?"

"Do môjho prvého ročníka na strednej, keď som ťa videla bozkávať sa s tvojou tehdajšiou priateľkou."

"Tak kvôli tomu si ma vtedy takmer celý rok ignorovala. A ja som sa snažil pochopiť, čo som urobil..."

"Záhada vyriešená."

"A ešte tvoja láska ku mne trvá?" snažil sa vtipkovať a moju ruku si priložil ku srdcu.

"Na to zabudni," štuchla som ho do pleca.

"Mimochodom, dnes ti to veľmi svedčí."

Mala som na sebe oblečené žlté bodkované šaty, baleríny a vlasy vyčesané do vysokého copu. Max mal na sebe biele polo tričko a kraťasy. Neuveriteľné, ako môže človek vyzerať nenamáhavo tak skvelo.

"Ďakujem," pričom som cítila, že sa mi červeň zo včera opäť vracia do líc.

Dorazili sme ku hojdačkám, na ktorých sme ako malí vždy zvykli sedávať.

"Keby som sa ešte stále nezotavoval zo svojho predchádzajúceho vzťahu a keby sme nebývali tak ďaleko od seba, asi by som ťa pobozkal."

"Čas nám nepraje," odpovedala som s úsmevom.

"Možno raz nám to klapne."

* * * * * * * *

Do môjho návratu naspäť do Košíc ostával ešte týždeň. Za posledných pár dní som sa snažila vybudovať si s Elou vzťah, kecali sme o všetkom možnom. Bolo to asi prvýkrát, čo sme sa správali ako skutočné sestry. Ela mi dokonca prezradila, kto sa jej páči. Tiež mi prezradila, že už teraz má strach z maturitných skúšok, ktoré ju čakajú o necelé dva roky. Moja sestra je odo mňa o šesť rokov mladšia a chodí na obchodnú akadémiu. Bolo skvelé počuť ju zdôverovať sa mi so svojimi obavami a tajomstvami. Aj keď nás čaká ešte dlhá cesta, verím, že raz sa náš vzťah úplne napraví.

S Maxom som sa od nášho rande ešte párkrát stretla, ale väčšinou naše stretnutia pozostávali z krátkych diskusií. Čoskoro som sa vracala do Košíc a nemohla som si dovoliť naviazať sa na neho.

Nastal deň môjho odchodu. Rodičom som sľúbila, že ich prídem navštíviť čo najskôr to bude možné a Ele, že odteraz budeme denne v kontakte. Dokonca sme začali plánovať, že v auguste príde ku mne na pár dní prespať. Bola som smutná, že ich musím opäť opustiť, ale tentoraz ma v mojom druhom domove konečne niekto čakal.