V tú noc som zaspávala s úsmevom na tvári. V útulku som sa dobre bavila, konečne som po dlhej dobe nemyslela len na seba. Tie nevinné zvieratá boli celý deň zavreté v klietke a čakali na svojho majiteľa. A teraz mi pripadalo, že v rovnakej klietke perfekcionizmu som bola doteraz zavretá aj ja.

Od toho dňa som so Samom začala chodiť do útulku každú voľnú nedeľu, prinieslo mi to novú perspektívu a úprimne, bola som šťastná, že nemusím všetok svoj voľný čas stráviť za štyrmi múrmi svojho bytu. Okrem útulku som sa však so Samom príliš nestýkala, on mal školu a ja svoju prácu a záverečné skúšky. Ktoré som musela zvládnuť.

* * * * * * * *

Blížil sa koniec letného semestra a do úspešného zavŕšenia štvrtého ročníka na fakulte mi ostávala jedna skúška. Áno, všetky ďalšie skúšky sa mi podarilo, chvalabohu, prejsť. Obhajoba diplomovej práce prebehla celkom dobre, snažila som sa zamerať viac na prednes ako na kompozíciu a keď mi skúšajúca profesorka povedala, že mám dostatok kreditov na prejdenie do môjho posledného ročníka, bola som nadšená.

Keď som sa v ten deň vracala domov, stretla som na chodbe Sama.

"Tak, gratulujem ti."

"Odkiaľ vieš, že som prešla?"

"Prosím ťa. Si Bela Molnárová, dokonalá perfekcionistka. Ak by si neprešla ty, akú nádej máme my ostatní?"

"Ty si hrozný. Tak ďakujem. A nie som dokonalá perfekcionistka, ak si nespomínaš, nepodarilo sa mi urobiť všetky skúšky."

"Kam ideme oslavovať?"

"Oslavovať? Nikdy sme spolu neoslavovali," so Samom sme sa poznali už takmer štyri mesiace, ale okrem spoločného navštevovania útulku sme spolu nikam inam nechodili.

"Najlepší čas začať. Chceš si vybrať ty alebo vyberiem ja?"

"Nie som práve typ človeka, ktorý chodí do baru..."

"Ani tú vetu nedokončuj. Choď sa prezliecť a za päťnásť minút sa stretneme v mojom aute."

Chcela som mu protestovať, ale už teraz som ho dobre poznala na to, že mi s tým nedá pokoj. Neviem, čím alebo čo zvláštne v sebe Sam mal, ale bol asi jedinou osobou, ktorej sa dokázalo prehovoriť ma do vecí, ktoré boli mimo mojej komfortnej zóny.

* * * * * * * *

Nastal čas letných prázdnin a tento rok som si dala za úlohu, že so svojou rodinou strávim viacej času. Cítila som sa vinná, že som si až doteraz nevšímala, ako veľmi ich ignorujem a že som potrebovala cudzieho človeka, aby som si uvedomila, ako veľa pre mňa znamenajú a ako veľmi mi chýbajú.

Až doteraz som niekde v kútiku mysle potláčala city, snažila som sa presvedčiť samu seba, že nepotrebujem ľudský kontakt a že osoba, na ktorú sa môžem najviac spoľahnúť, som ja sama. Posledných šesť rokov som si myslela, že nepotrebujem mať okolo seba ľudí a že si vystačím sama so sebou. Čo bola totálna hlúposť a teraz to už viem.

Mojej rodine som teda do telefónu oznámila, že toto leto ich kvôli svojej práci nebudem môcť vidieť, chcela som ich totiž prekvapiť. Mama bola smutná, otec naštvaný, pretože ma okrem videohovoru nevideli už od Vianoc.

Bolo mi ľúto opustiť svoje dve mačky, vlastne mačku a kocúra, ale Sam mi sľúbil, že ich bude každý deň chodiť kŕmiť. Áno, dala som Samovi svoje kľúče od bytu. Ani ja tomu nedokážem uveriť. Ale Samova rodina žila v rovnakom meste a on mi povedal, že sa cez leto nechystá nikam ďaleko kvôli svojim záverečným skúškam. A keďže som vedela, že sa stará o zvieratá, verila som mu, že sa o mojich dvoch miláčikov postará.

Domov som cestovala autobusom, mala som síce vodičský preukaz, ale bohužiaľ som si auto stále nemohla dovoliť. Cesta sa mi zdala dvakrát tak dlhá.

Po tri a pol hodinovej ceste som konečne dorazila do svojho rodného mesta. Prebehla mnou nostalgia, v hlave sa mi premietli všetky spomienky na detstvo. Zvláštne, až keď ste na tom danom mieste, až vtedy si uvedomíte, ako veľmi vám chýbalo.

Síce som mala kľúče so sebou, ale rozhodla som sa na dvere nášho domu zaklopať. Dvere mi otvorila moja mama, na ktorej tvári sa zjavil obrovský úsmev.

"Bela, ty si doma!" zvolala mama a okamžite k nej pribehol aj ocko.

"Naozaj ste si mysleli, že by som vás neprišla po takej dlhej dobe pozrieť?"

"Keď si mi oznámila, že toto leto nebudeš môcť prísť, bolo mi veľmi smutno. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi si nám chýbala."

"Aj vy ste mi veľmi chýbali. Prepáčte, že som nevolala častejšie."

"Zlatko, ty vieš, že to chápeme. Vieme, že nemáš príliš veľa času, keďže máš aj školu a prácu. Sme na teba aj s ockom veľmi hrdí."

Bolo zvláštne prísť domov. Od mojej poslednej návštevy ubehlo len šesť mesiacov, ale nejakým spôsobom sa zdalo, že ubehla dlhšia doba.

"Kde je Ela?" spýtala som sa na svoju mladšiu sestru.

"Asi vo svojej izbe, pravdepodobne je opäť ponorená do svojich pesničiek a preto ťa nepočula prísť."

So sestrou sme nemali dobrý vzťah, nebolo to medzi nami ako vo filmoch, kde si sestry prezrádzali svoje najdôvernejšie tajomstvá a boli z nich najlepšie kamarátky. Práve naopak, Ela sa vždy správala ako keby ma neznášala. A ani sa jej nedivím, ja som tiež nikdy neprejavila záujem, aby sa náš vzťah zlepšil. Ako staršia sestra som mala urobiť prvý krok.

"Ahoj, môžem vojsť?" Ela len pokrčila plecami.

"Ako sa máš, aké bude vysvedčenie?"

"Prečo sa tváriš, že ťa to zaujíma?"

"Naozaj ma to zaujíma. Viem, že som v posledných rokoch nebola dobrá sestra..."

"Už si skončila? Čakajú ma kamaráti a musím sa pripraviť."

* * * * * * * *

"Bela, si v poriadku?" spýtala sa mama, keď sme spolu prestierali stôl na večeru.

Ja som bola v zlej nálade, uvedomila som si, že ma moja mladšia sestra vskutku nenávidí.

"Ela nie je nadšená z toho, že som prišla."

"Poznáš ju, vieš aká je. Ani s nami sa takmer vôbec nerozpráva. Nespomínam si, že by si v puberte bola takáto aj ty."

"Ja a Ela sme dve úplne odlišné osobnosti."

"Som si istá, že ťa má Ela rada, len sa možno trochu hnevá, že nie si viacej doma. Ale ona to pochopí, neboj sa."

Dala som si za cieľ, že svoj vzťah s ňou napravím. A predovšetkým sa jej ospravedlním, tentoraz budem ja tou, ktorá urobí prvý krok.