Sam na mňa predsa len nezanevrel. Naozaj ma chce mať na svojej svadbe. Mám šancu ho znovu vidieť. Na chvíľu som sa potešila, až potom mi došlo, že ma pozval na svoju SVADBU. Svadbu, ktorá sa bude konať s druhou ženou. Nechápala som, prečo sa mi taký dlhý čas neozval a teraz mi posiela pozvánku. Ako vôbec vedel, kde bývam? Že by mu to prezradila Linda? Nie. To by neurobila. Vedela, že si to neprajem. Rýchlo som si zapla notebook a do vyhľadávača zadala Mia Chovancová. Za ten čas sa stihla dosť presláviť, na prvej strane bol hneď odkaz na jej jarnú kolekciu, ktorú predstavovala na dňoch módy v Čechách. Pohľadom som skrolovala na druhý link, kde s veľkými tučnými písmenami bolo vyznačené SLÁVNA MÓDNA NÁVRHÁRKA MIA CHOVANCOVÁ SI BERIE..., veta nebola dokončená, tak som rýchlo klikla na celý článok.

Priala som si, aby som to neurobila. Vo vnútri článku na mňa čakali šťastné fotky Sama a Mii zo zásnubného večierka spred dvoch rokoch, ktoré boli aktualizované o najaktuálnejšie fotky z ich najnovšieho photoshootu. To si Mia naozaj myslí, že je Meghan Markle? Pohľad od Mii som upriamila na Sama. Znovu bol oholený a vyzeral mladšie. Vždy vyzeral byť mladší aspoň o päť rokov, keď bol oholený. Jeho inak neposlušné vlasy boli na fotke ulízané dozadu a jeho nebesky modré oči sa ligotali ako dva drahokamy. Mal na sebe modrý oblek, kravatu v rovnakej farbe a bielu košeľu. S Miou sedeli na akýchsi schodov, on bol o schodík vyššie a mal hlavu opretú o tú jej, pričom si Mia dala záležať, aby jej veľký kameň na prste bol v centre pozornosti a svoju ruku mala položenú na jeho kolene. Dva roky som si dávala pozor, aby som sa na neho nepozerala a teraz si prezerám ich zásnubné fotografie. Rýchlo zabuchnem notebook.

Mám tam ísť? Mám sa po dvoch rokoch vrátiť späť? Je to Samov najdôležitejší deň v živote, musím tam predsa byť pri ňom. A on ma pri sebe chcel. Budem mať konečne možnosť vidieť ho. Dotknúť sa ho. Cítiť ho. Nie, Bela. Prestaň. Nemôžeš takto myslieť. Prídeš na jeho večierok a po svadbe okamžite odídeš. Teraz máš nový život, tvoj život je tu v Londýne. Môj vnútorný monológ prerušila pípajúca smska od Moniky.

Čakáme na teba už dvadsať minút. Máme ti niečo objednať, alebo neprídeš?

Až teraz som si uvedomila, že som sa s nimi mala stretnúť v pube, tieto pozvánky mi úplne vymyli mozog. Rýchlo jej odpíšem naspäť.

Prepáčte, stratila som pojem o čase. Objednajte mi to, čo zvyčajne, prosím. Za desať minút som tam.

Dopriala som si veľmi rýchlu sprchu a hodila na seba prvé oblečenie, ktoré mi prišlo pod ruku. Pred vchodom ma čakal zavolaný Uber a do pubu som dorazila ako som povedala presne o desať minút.

"Prepáčte. Úplne som na naše stretnutie zabudla," prisadla som si k ním do boxu, kde už na mňa čakal jablkový cider.

"To je v pohode. Opäť ťažký deň?" spýtala sa Monika.

"Áno, aj to. Ale stalo sa aj niečo iné, čo ma úplne vyviedlo z miery."

"Tak to vyklop. My dvaja sme samé ucho," Kristián aj Monika sa ku mne natlačili a zvedavo si podopreli bradu rukami.

"Sam ma pozýva na svoj predsvadobný večierok a na svadbu," vybafla som sa nich a upila si slamkou zo svojho drinku. Obom klesla sánka.

"Dva roky sa ti neozve a potom chce, aby si ho prišla podporiť na svadbu. To je vrchol sebeckosti. Dúfam, že si tú obálku aj s pozvánkou roztrhala," prihlásil sa doteraz tichý Kristián o slovo. Za tie dva roky mi nejakým spôsobom nahrádzal staršieho brata, ktorého som nikdy nemala.

"Pôjdem tam. Zrejme na mňa myslí, keď mi ju pozval. Sme najlepší kamaráti, to sa nikdy nezmení," obraňovala som ho pred ním, ale Kristián pôsobil stále napäto.

"Bela, si si istá, že je to dobrý nápad? Odišla si predsa kvôli tomu, aby si nemusela byť v jeho blízkosti. A teraz chceš byť svedkom toho, ako si berie inú ženu. Vieme, ako si sa posledné dva roky trápila, konečne si si dala život do poriadku. Stojí ti to za to?" ustarostene sa mi zahľadela do očí. Vedela som, že si želajú len moje dobro, ale túžba vidieť Sama naživo bola veľká a ja som bola rozhodnutá ísť tam.

"Po svadbe sa hneď vrátim domov. Aby ste mi verili, kúpim si aj spiatočnú letenku. Neostanem tam. Prisahám," prekrížila som si prsty na rukách a hodila na nich veľavravný pohľad typu "ďakujem, že vás mám."

"Keď sa nevrátiš, osobne si po teba prídeme. Aspoň si urobíme menší výlet na Slovensko," zavtipkoval Kristián a v tej chvíli mi bolo jasné, že ho hnev prešiel.

Po našom posedení som sa vrátila domov a objednala si letenku do Košíc a nezabudla som ani na spiatočnú letenku. Svoj odlet som naplánovala na druhý týždeň, chcela som tam byť aspoň dva dni pred predsvadobným večierkom. Ihneď som túto správu zavolala Linde.

"Ahoj, tehuľka," pozdravila som ju tak naschvál, pretože Linda nebola zo svojho druhého tehotenstva nadšená.

"Bela, zlatko, vieš, že ťa zbožňujem, ale kristepane, nevolaj ma tak!" hnevala sa a zozadu k nej pristúpil vysmiaty Martin. Malá Lili behala okolo nej a hrala sa s umelohmotnou čajovou sadou.

"Zlatko, nejeduj sa toľko. Stúpne ti tlak a to teraz ty ani bábätko nepotrebujete," stále sa smial a na sebe mal oblečené tričko "I MADE THIS" so šípkou smerujúcou na Lindine formujúce sa bruško.

"Nepovedala som ti, aby si to tričko nenosil? Vyzleč si ho," otočila sa na neho a aj keď som nemohla vidieť jej pohľad, dokázala som si živo predstaviť, že z jej očí sálal strach.

"Ale veď to je pravda, ja som sa postaral o tvoje ďalšie tehotenstvo."

"A to ma má akože tešiť? Zmizni si ho prezliecť, inak budeš spať na schodoch," ukázala rukou smerom na kúpeľňu a Martin ju so sklopenými ušami poslúchol.

"Nebolo to až príliš hrubé?"

"Nie, upozorňovala som ho, že to tričko nie je vôbec vtipné. Navyše on nemusí na sebe niesť ďalších desať kilo naviac, takže nemá právo pýšiť sa takým tričkom. Mimochodom, doktor mi opäť vyrátal dátum pôrodu na september," Linda bola aktuálne v piatom mesiaci tehotenstva a jej zmeny nálad boli ešte horšie ako pri tom prvom.

"A čo pohlavie? Už sa vie, čo to bude?"

"Tentokrát Martin naliehal, aby nám to doktor povedal. Martin sa dočká vytúženého syna!"

"Linda, to je úžasné, gratulujem!" keby som bola teraz pri nej, hneď by som ju vyobjímala.

"Ďakujem! Ale teraz k tebe, prepáč, že sme ťa vyrušili. Čo si mi chcela oznámiť?"

"Sam ma pozval na svadbu."

"Čože? Kde? Čo?" nechápavo na mňa chrlila jednoslabičné slová.

"Dnes mi prišli do schránky dve pozvánky."

"Akože ja som povinná tam ísť, pretože Martin je svedok, ale prečo, prepánajána, by si tam išla ty?"

"Pretože ma tam Sam chce. Sľúbili sme si, že ostaneme navždy najlepšími kamaráti."

"Bela, zlatko, ten sľub vyprchal v okamihu, keď sa ti neozval. Ak ti mám povedať pravdu, po tom, ako si odišla, som sa s ním tiež vôbec nestýkala."

"To už je jedno. Na druhý týždeň prídem."

"A kde prespíš?" chcela som odpovedať, že vo svojom starom byte, ale rýchlo som si uvedomila, že môj byt už patrí niekomu inému.

"Prenajmem si na ten týždeň hotelovú izbu."

"No to určite. Budeš u nás. A neskúšaj sa so mnou hádať, vieš, že tehotnej žene sa nikdy nehovorí nie," jasné, že vytiahla kartu s tehotenstvom. Usmiala som sa na ňu a prikývla.

* * * * * * * *

"Postarajte sa mi o Simba a Lucky. Viete, že na ráno im vždy dávam tuniaka, potom im nasypem granule a ešte večer dostávajú hovädzie konzervy," pripomínala som Monike a Kristiánovi na letisku.

"Bela, už si nám to pripomínala aspoň stokrát! Postaráme sa ti o nich! Ty sa nám hlavne čo najskôr vráť. A žiadny chlap nestojí za toľko sĺz, ako si ty vyronila za tým Samom. Neplač ani teraz, jasné?" prikazovala mi Monika a Kristián sa na ňu urazene pozrel.

"Tak žiadny chlap, hm?"

"Láska, o tebe to neplatí. Ty si bol od začiatku skvelý a pozorný," pobozkala ho na líce.

"Nebudem plakať, sľubujem," v skutočnosti som svojim slovám neverila, ale aspoň ich o tom môžem presvedčiť.

"Šťastnú cestu!" venovali mi jedno veľké skupinové objatie a ja som vstúpila do lietadla.

Celý svoj let som prespala a prebudila som sa až na letisku v Košiciach. Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Je to tu. Som späť. Vzala som si kufor a očami hľadala Lindu a Martina, ktorí ma mali prísť na letisko čakať. Bol tu obrovský frmol, všade kopa ľudí, cez ktorých som sa musela predierať a moja výška mi v hľadaní tých dvoch nepomáhala. Asi po piatich minútach dezorientácie som pri vstupných dverách zazrela Lindu s veľkou ceduľou v rukách "MOLNÁROVÁ VITAJ ZNOVU NA SLOVENSKU!" Do očí sa mi tisli slzy, za uplynulé dva roky sme sa videli len cez videokameru, teraz ju konečne môžem objať a počuť jej skutočný hlas, nie ten skresľujúci z obrazovky. Rozbehla som sa k ním a Martin ma zdvihol do náručia.

"Molnárová, vitaj medzi nami!" dal ma dole a ja som sa rýchlo objala s Lindou.

"Bela, konečne ťa mám späť! Aký bol let? Cítiš sa dobre?" zahrnula ma otázkami Linda.

"Veľmi dobre, keď vás vidím. Kde ste nechali Lili?" očami som ju hľadala.

"Je u starej mamy, cestou sa pre ňu musíme zastaviť," dali sme sa na odchod a Martin mi z rúk vzal môj kufor.

"Aké je byť opäť tu?" spýtala sa ma zo sedadla spolujazdca Linda.

"Zvláštne. Ako keby som vôbec neodišla. Vyzerá to tu rovnako," z okná som sa pozerala na známe uličky, cesty a obchody. Z nejakého dôvodu som sa už tu necítila ako doma, ale ako turista, ktorý si len prišiel obzrieť mesto a za niekoľko dní sa vráti domov. Londýn sa stal mojím domovom a Košice boli len spomienka na môj starý život.

Zastavili sme sa u Lindiných rodičoch pre malú Lili, ktorú Linda posadila vedľa mňa do autosedačky. Tak vyrástla. Mala všetky zúbky, brčkavé blond vlásky s fontánkou na vrchole, ale čo ma bolelo, bolo to, že ma nepoznala.

"Nepozná ma," zúfalo som sa otočila k Linde, ktorá sa na nás pozerala zo spätného zrkadla.

"Mala len rok, keď si odišla. Ale určite, keď s ňou budeš dlhšie, spomenie si na teba. Deťom to trochu dlhšie trvá, možno keď sa postavíš ku jej ružovému zajacovi, hneď ťa spozná!" chcela ma rozosmiať Linda, čo sa jej podarilo. Spomienka na gýčového zajaca vo mne zanechala horkosladké spomienky.

"Nič ste tu nezmenili!" radovala som sa, keď sme vstúpili do ich spoločného domu. Aspoň jedna vec zostala rovnaká.

"Nemali sme prečo. Lenže zrejme teraz budeme musieť prerábať detskú izbu. Neviem, či mám pre drobca urobiť samostatnú izbu, alebo ich dať s Lili dokopy."

"Chcela si povedať, že nevieme. Ja som tu tiež," vtipkoval Martin a odniesol mi kufor do hosťovskej izby.

"Čo myslíš, znesie sa so svojím bračekom?" ustarostene sa pozrela na Lili a potom na svoje bruško.

"Pre každé malé dieťa je šok, keď mu rodičia donesú domov malého súrodenca, ale myslím, že Lili s tým nebude mať problém," usmiala som sa na ňu a myšlienkami som sa vrátila k ubolenému chlapčekovi, ktorého prípad sa bude na súde riešiť až po svadbe.

"Čo sa deje?" všimla si môj smutný výraz Linda.

"Práve riešim v práci jeden prípad týkajúci sa osemročného chlapčeka, ktorého rodičia týrali na dennom poriadku," sklesnuto som si sadla na stoličku.

"To je príšerné! Ako sa môže niekto dopustiť takého svinstva. Takých ľudí by mali upáliť, nikdy nepochopím, ako môžu rodičia zodvihnúť ruku na svoje dieťa," pritiahla si k sebe Lili a hladkala ju po hlave.

"To nie sú ľudia, ale monštrá," vrátil sa k nám znovu Martin, ktorý zrejme počul našu konverzáciu.

"Martin, prosím, nepovedz Samovi, že som tu. Chcem ho prekvapiť."

"Mlčím ako hrob!" zamkol si ústa a akože odhodil kľúč.

Na druhý deň som si zašla do mesta, pretože som potrebovala nejaké lepšie šaty. Nič z toho, čo som si priniesla v kufri, sa mi nepáčilo. Vo výklade ma na prvýkrát oslovili staroružové šaty po kolená, s áčkovou sukňou a spadnutými ramenami. Vedela som si ich na sebe predstaviť. Nemeškala som a ihneď som si ich išla vyskúšať do skúšacej kabínky. Padli mi ako uliate. Nebudem nad tým zbytočne premýšľať, beriem ich. Po východe som do niekoho narazila.

"Malá Bela, no nie. Ahoj!" okamžite som spoznala hlas chlapa, do ktorého som narazila.

"Max! Ahoj!" nebola som istá, či ho mám objať, veci medzi nami sa neskončili práve v najlepšom. Keď sa ku mne ale nahol, otvorila som ruky a objala ho.

"To je ale doba, čo sme sa naposledy videli. Ako sa máš?"

"Celkom dobre. Práve som si kupovala šaty na svadbu," vykĺzlo zo mňa a hneď som si uvedomila svoju zlú formáciu slov, pretože Max na mňa hodil udivený pohľad.

"So Samom sa konečne beriete?" haha, veľmi vtipné, Max.

"Sam si niekoho berie, ale nie mňa. Idem na jeho svadbu," tentoraz som sa snažila vysvetliť mu to po lopate.

"Och, prepáč. Ak môžem povedať svoj názor, Friedman je pako," len čo dohovoril tieto slová, pristúpila k nemu tmavovláska s hnedými očami, pričom pridŕžala kočík.

"To je tvoje?" vypadlo zo mňa prekvapenejšie, ako som chcela a zahanbila som sa.

"Áno, môj syn Dávid a snúbenica Ivana," zasmial sa a pritiahol si ju k sebe. Jeho snúbenica sa nervózne usmievala. Asi vedela, že som jeho bývalá priateľka, pretože na mňa hodila nevrlý pohľad.

"Gratulujem. Prajem vám to," pozdravila som sa im a vybrala sa na iný smer. Všetci z mojej minulosti sa niekam pohli, len ja som zostávala na jednom mieste. Čo som mala okrem svojich dvoch mačiek? Nikoho. Monika a Kristián sa mňa síce čakali, ale tí mali svoj vlastný život. Rovnako ako Linda a Martin. Ja som bola stále len tretie koleso. Nie, sľúbila som žiadne slzy. Nemôžem sa nechať zlomiť. Žiadne ľutovanie.

Keď som prišla do svojho nateraz domovu, Martin ukladal Lili do postieľky a Linda ma čakala s cheeseburgermi v kuchyni.

"Linda, nemala si si robiť starosti," sadla som si k nej a hlavou som poukázala na stôl s jedlom. Už aj tak som sa cítila trápne, že u nich prespávam.

"Bela, prestaň. Viem, že ste ich s Friedmanom stále jedávali, chcela som ti urobiť radosť. Okrem toho, tiež mám na ne chuť. Som v druhom trimestri, ale stále mám všelijaké chute," zahryzla sa do svojho cheeserburgera a ich lahodná vôňa ma prinútila tiež sa do jedného zakúsnuť. Syr sa mi roztekal v ústach, bol vynikajúci.

"Aké šaty si si vybrala?" utrela som si ruky a vybrala z papierovej tašky svoje staroružové šaty. Linda ma ubezpečila, že sú naozaj krásne a že sa mi budú hodiť.

Večer som sa v posteli prehadzovala z jedného boku na druhý. Zajtra je ten deň. Konečne uvidím Sama.

* * * * * * * *

Ráno vládol totálny chaos, Martin nevedel nájsť svojho motýlika a Linda ho súrila kúpiť ďalší. Malá Lili sa chcela hrať so svojou čajovou sadou a všemožne sa vymykala z Lindiných rúk, pretože nechcela, aby ju navliekla do jej ružových šiat. Napokon som jej musela podať pomocnú ruku a spoločnými silami sme ju do tých šiat navliekli. Lili kopala a vrešťala, asi mi spôsobila aj niekoľko modrín na rukách. Po obliekaní sme si obidve s úľavou vzdychli, ako keby sme práve vyhrali bežecký maratón. Linda si na seba obliekla čierne obtiahnuté šaty, ktoré mali symbolizovať temnotu, do ktorej sa Sam manželstvom s Miou rúti. Keď mi vysvetľovala význam jej šiat, vybuchla som do obrovského smiechu a nevedela som prestať smiať sa. Právom ju nazývam svojou najlepšou kamarátkou.

Pred vstupom do hotela na mňa doľahla nervozita. Linda videla môj zdesený výraz a zastavila sa.

"Bela, si v poriadku? Nemusíš tam ísť. Nikto to od teba nečaká," snažila sa ma od toho odhovoriť.

"Nebudem zbabelec," zhlboka som sa nadýchla a vkročila do obrovskej sály s množstvom stolov. V tom dave ľudí som sa pokúšala zazrieť Sama, ale nikde ho nebolo. Naše stretnutie sa na chvíľu odkladá. Pri stole som sedela len s Martinom, Lindou a Lili. Tento stôl sa mi ale zdal byť až príliš ďaleko od stolu snúbencov. Po asi polhodine usadzovania sa vstúpili ruka v ruke do sály Sam s Miou. Srdce mi bilo ako hodiny, cítila som ho všade. Toto je chvíľa, kedy ho raz a znovu uvidím.

Mia vstúpila ladne ku svojmu stolu a Sam jej galantne podržal stoličku. Nanešťastie v tom dave ľudí si ma absolútne nevšimol. Nasledovala úvodná reč a prípitky. Ako prvý sa ku slovu prihlásil Samov otec, ktorého neskôr nasledoval otec Mii. Ak by som nebola na večierku svojej lásky, možno by mi to pripadalo aj romantické.

"Je tu ešte niekto, kto by chcel zaľúbenému páru niečo povedať?" ozývalo sa z haly. Dopekla, čo ma potom. Vyliala som do seba panáka.

"Ja by som chcela niečo povedať," postavila som sa a všetky oči sa upriamili na mňa. Podlomili sa mi kolená, bola som zvyknutá na prednesy pred kopou ľudí, keby som nebola, tak by to bolo v rozpore s mojou prácou, ale teraz som bola nervózna. Linda ma podporujúco stisla za ruku a ja som svoj pohľad zamerala na sediaceho Sama, ktorý neskrýval prekvapenie.

"Sam Friedman je môj najlepší kamarát. Prežili sme si dobré aj zlé časy. Až on ma prinútil skutočne žiť a užívať si svoj život naplno. Vďačím mu za veľa vecí, do ktorých ma nasilu donútil, bez neho by zo mňa nikdy nebol človek, ktorým som teraz. Pred ním som považovala perfekcionizmus za najdôležitejší aspekt v živote, dnes už viem, že sú to maličkosti, ktoré vás robia šťastným. Mňa napríklad robilo šťastnou, keď sme sa v nedeľu rozťahovali na sedačke a dali si maratón Priateľov, alebo vychutnávanie si cheeseburgerov po večeroch v našom obľúbenom bistre, alebo trávenie času s tebou v útulku. Po našej prvej konverzácii si mi povedal, že do konca roka sa stanem tvojou najlepšou kamarátkou a dnes môžem so šťastným srdcom povedať, že ty si môj najlepší kamarát a v živote ti prajem len to najlepšie. Si človek, ktorý ma akceptoval takú, akú som a našiel si vo mne dobrodruha, o ktorom som ani ja sama netušila. Našiel si si ženu, ktorú miluješ a ja dúfam, že s ňou budeš naveky šťastný, Sam Friedman. Tvoje šťastie pre mňa znamená viac, ako to moje. Na zaľúbený pár!" pozdvihla som pohár so šampanským a všetci ostatní ma nasledovali.

"Bože, Bela, to bolo nádherné!" zašepkala mi do ucha Linda a utrela si slzy z tváre. Po zvyšok večera ku mne Sam neprichádzal, čo sa mi zdalo čudné. Možno je len príliš zaneprázdnený ostatnými gratulantmi.

"Bela, musíme sa porozprávať," podišiel ku mne ku koncu večera a viedol ma von pred hotel.

"Blahoželám ti!" chcela som ho objať, ale zastavil ma jeho výraz, ktorý som doteraz na jeho tvári nevidela a nevedela som si ho nikam zaradiť.

"Prečo si prišla? To si naozaj myslíš, že sem môžeš po dvoch rokoch prísť a tváriť sa, akoby sa nič nestalo?" jeho slová ma zasiahli ako ostrý šíp.

"Čo tým myslíš? Veď si mi predsa poslal pozvánky!" bránila som sa.

"Nevedel som o tom, že prídeš. Asi mi chcela urobiť Mia radosť a pozvala ťa bez môjho súhlasu," už mi to do seba všetko začalo zapadať. Tá potvora ma zavolala, aby mi šplechla do tváre, že sa jej ho konečne podarilo získať. Ja som hlupaňa.

"Čo tým teda chceš povedať?"

"Nechcem ťa na svojej svadbe. Odíď, prosím," odišiel naspäť do hotela a mňa tam nechal stáť úplne samu, neschopnú sa čo i len pohnúť.