Nastúpila som do lietadla a očami hľadala číslo svojho sedadla. Motala som sa uličkou, pokým ku mne prišla milá letuška a naviedla ma k môjmu sedadlu. Mám miesto pri okne, chvalabohu. S úľavou som si sadla a chystala sa zapnúť si hudbu na slúchadlách. Hodnú chvíľu som sedela sama, až kým som nezacítila na sedadle vedľa mňa niečiu prítomnosť.

"Dobrý deň. Zdá sa, že sme lietadloví kamoši," vyrušil ma zo svojich myšlienok a svoju tvár som od okna nasmerovala k nemu. Tento chlap mi bol veľmi povedomý, ale ani za svet som si nedokázala spomenúť, odkiaľ ho poznám.

"Už to tak bude," vytiahla som si pripravené slúchadlá z uší a zo slušnosti sa na neho usmiala.

"Phoebe?" položil mi prekvapujúcu otázku. Na chvíľu som nemala potuchy, o čom to vlastne hovorí a až potom som si spomenula, že som raz bola na Halloweenskej párty za Phoebe.

"Doktor, doktor?" teraz mi došlo, že je tým tajomným cudzincom, s ktorým som diskutovala počas celého večera, keď sa Sam opil kvôli svojej bývalej priateľke. Sam. Pri spomienke na jeho meno mi znovu poskočilo srdce. Bohvie, čo teraz robí, či si už prečítal môj list. Nie, nemôžem na neho myslieť. Už nie.

"Nie je toto až príliš veľká náhoda? Od tej párty sme sa nevideli a teraz spolu sedíme v lietadle," zasmial sa, ale akoby tušil, že som práve myslela na niečo iné.

"Ja sa divím, že ste ma bez môjho prevleku vôbec spoznal."

"Takáto tvár sa nedá zabudnúť. A čo vy tu? Dovolenka?"

"Útek pred realitou," zahanbene som sa posunula na sedadle a zapla som si bezpečnostný pás.

"S opitým chlapcom to zle skončilo?" nie, prosím. Nechcem sa rozprávať o Samovi.

"Povedzme, že to medzi nami ani nikdy nezačalo. A vy? Objednala si vaše služby nejaká oxfordská panička z Londýna?" rýchlo som zmenila tému.

"Sťahujem sa sem aj s priateľkou. Tá letela minulý týždeň. Ja som si potreboval vybaviť nejaké papierovačky, na ministerstve som musel požiadať o nostrifikáciu, keďže chcem vykonávať svoju prax aj na území Londýna. Svoj titul som musel predložiť výpisom zo skúšok a diplomom a potom som čakal na uznanie. Celé to asi trvalo dva mesiace, teraz už mám konečne dušu na mieste."

"Šťastie, že som si so sebou vzala všetky potrebné dokumenty. Ale rátam s tým, že budem musieť čakať rovnako dlho ako vy. Takže mi neostáva nič iné, ako si nájsť nejakú inú prácu a dúfať, že raz budem môcť vykonávať právnickú prax aj tam."

"Na začiatok, prosím, nevykajme si. Ja som Kristián," položil predo mňa ruku a ja som sa zasmiala. Rozprávali sme sa ako starí známi a popritom sme nepoznali ani len svoje mená.

"Predstavenie sme nechali na koniec. Ja som Bela," podali sme si ruky a potom zaznelo z pilotskej kabínky, že náš let je na vzostupe s upozornením, aby sme si zapli svoje pásy.

Keď už sme boli v dostatočnej výške a prekonali dosť dlhú turbulenciu, znovu sme sa začali rozprávať. Bolo to príjemné, pretože aspoň na chvíľu som nemyslela na Sama a svoje pocity.

"Moja priateľka si práve otvorila hotel, ak by si chcela, mohli by sme ti rezervovať nejakú izbu s priateľskou sumou. Možno by si možno mohla na tú chvíľu aj pracovať tam. Aspoň kým ti na ministerstve neuznajú titul."

"To by si bol ochotný urobiť pre kompletnú cudzinku?"

"Aká cudzinka? Veď sme predsa lietadloví kamoši a navyše sa poznáme už dlhšie."

"A tvojej priateľke to nebude vadiť?"

"Monika teraz potrebuje každé nápomocné ruky. Síce to nie je až tak veľký hotel, ale zamestnanci sa hľadajú ťažko. Dnes by sme si mali prejsť všetky životopisy, takže ak by si naozaj mala záujem, môžem sa u nej za teba prihovoriť."

"To by pre mňa veľa znamenalo. Ďakujem," bola som rada, že v novom štáte a meste budem aspoň niekoho poznať. Okrem toho, z niečoho budem musieť žiť a zásoby na bankovom účte mi možno budú stačiť asi tak na mesiac. Až teraz som si uvedomila, že môj plán bol impulzívny a nepremyslený. Zvyčajne som mala každú vec naplánovanú do poslednej bodky. Ale teraz nie je čas na ľutovanie sa.

Let prebehol bezproblémovo a z letiska som sa pohla taxíkom spolu s Kristiánom do hotela, ktorý vlastní jeho priateľka. V rukách som držala aj prepravku so svojimi mačkami a dúfala, že mi s nimi nezakážu vstup do budovy.

Hotel vyzeral byť zvonku útulný a nad dverami visela ceduľa s názvom "Slovakian Culture." Je pekné, že jeho priateľka preniesla kúsok zo slovenčiny a zakomponovala ho do mena svojho hotela.

"Zlatko, ahoj. Toto je Bela. V Londýne začína nový život a mala by záujem pracovať tu," predstavoval ma útlej žene stojacej pri recepčnom pulte, ktorá mala zelenomodré oči a krátke ryšavé vlasy, ktoré jej siahali po plecia. Zdala sa byť milá a vítala nás s úsmevom na tvári.

"Ja som Monika. Teší ma. V súčasnosti potrebujeme každé nápomocné ruky, ale jediné voľné miesta máme na pozícii chyžnej. Mali by ste záujem aj o takúto pozíciu?"

"Samozrejme. Kristián ma už oboznámil, aké to je s čakaním na nostrifikáciu, takže si nemôžem vyberať," naozaj som nemala na výber. Nikdy som si nepredstavovala, že raz skončím ako chyžná, ale na začiatok je to dobré. Zarobím si nejaké peniaze a možno po čase si budem schopná prenajať nejaký byt. Musím ísť krôčik po krôčiku. Začínam úplne od nuly.

"Monika, chcel by som ťa poprosiť, či by si mohla jednu izbu pre Belu rezervovať," hodil na ňu spýtavý pohľad.

"To je samozrejmosť, vlastne budete úplne prvým ubytovaným hosťom. Máme už nejaké rezervácie, ale prvých hostí očakávame až o tri dni," táto správa ma potešila, ale ešte stále som nevyriešila otázku, kde prespia Simbo a Lucky.

"Zlatko, vedela by si urobiť výnimku? Mohli by tu prespať aj Beline dve mačky?" Kristián ako by mi čítal myšlienky a chytil Moniku za pás.

"Dobre, ale len ako pre vás," mrkla na mňa okom a milo sa usmiala. Bolo pekné vidieť, že cudzí človek sa k vám dokáže správať s takým rešpektom a podať vám pomocnú ruku.

"Prosím, nevykajme si. Ja som Bela. Tu v Anglicku sa aj tak vykanie nepoužíva," zasmiala som sa a Monika ma odviedla ku dverám mojej izby.

"Dúfam, že ti tu bude pohodlne," izba bola útulná, s veľkou posteľou, televíziou, stolíkom a lampou. Dokonca mala aj balkón s krásnym výhľadom na jazero.

"Ďakujem ti. Ty a Kristián ste sa ku mne pekne zachovali. Ako keby sa poznáme už roky."

"To nestojí za reč. Začiatky sú ťažké. Viem to z vlastnej skúsenosti," potľapkala ma po pleci.

"V práci môžem začať aj zajtra. Na koľkú sa mám hlásiť do služby?"

"Ráno sa naraňajkujeme a prejdeme si podrobnosti. Ak budeš niečo potrebovať, hotelová služba už funguje. Odpočiň si," zavrela za sebou dvere a nechala ma v izbe samu.

Nemôžem uveriť, že som to naozaj urobila. Odišla som. Uštipla som sa do pleca, aby som sa ubezpečila, že je to skutočné. A po celom dni som opäť začala myslieť na Sama. Hodila som sa na posteľ a pri prvej spomienke na Samovu usmievavú tvár som sa neubránila slzám. Celý deň som sa na neho snažila nemyslieť, ale keď som tu ležala takto sama, myšlienkam na neho sa už nedalo ujsť. Sam Friedman, kdekoľvek už som, nikdy nezmizneš z môjho srdca.

Ráno sme sa s Kristiánom a Monikou naraňajkovali a Monika mi vysvetlila, čo bude náplňou mojej práce. Budem mať na starosti poriadok izieb na dolnom poschodí a doplňovanie hygienických pomôcok do kúpeľní a toaliet. Keď som sa prezliekla do svojho pracovného odevu, musela som sa smiať. Bolo zvláštne vidieť sa v zrkadle vo vínovočervenej rovnošate s bielym golierom a zásterou.

* * * * * * * *

Prvé týždne boli najťažšie. Moja žiadosť o uznanie diplomu sa stále spracovávala a ja som stále nedostala odpoveď. Monika s Kristiánom ma ubezpečovali, že je normálne, že to trvá takto dlho a boli mi veľkou oporou v týchto ťažkých dňoch. Úprimne, neprešiel jeden deň, ktorý by som neukončila slzami a vzlykaním. Tá vzdialenosť medzi mnou a Samom bola neúprosná.

Uplynuli dni, týždne, mesiace a žiadna odozva. Sam mi nikdy na môj list neodpísal a dokonca ani mi len nezavolal. Asi ma skutočne znenávidel a to môjmu srdcu ubližovalo ešte viac. Navonok som sa snažila tváriť nad vecou, ale za dverami svojej hotelovej izby som prežívala peklo. Bez Moniky a Kristiána si neviem predstaviť, že by som to zvládla.

"Pôjdeme si zajtra sadnúť do miestneho pubu? Trocha zábavy nám neuškodí," spýtala sa Monika, keď sme po večernej šichte spolu sedeli na verande. Angličania oslavovali "May Day Bank Holiday", čo by sa v preklade dalo nazvať aj ako sviatok práce.

"Ak mi dá moja šéfka zajtra voľno, rada pôjdem," usmiala som sa na ňu a vyložila si nohy na stoličku vedľa mňa.

"Tvoja šéfka je benevolentná a voľno ti udeľuje," oprela sa o lavičku a porozhliadla sa po zeleni, ktorá nás z oboch strán obklokopovala.

"Monika, naozaj ti ďakujem. V posledných mesiacoch ste boli aj s Kristiánom pre mňa veľkou oporou. Bez vás by som to nezvládla."

"Sme ľudia, musíme si pomáhať. Nešťastná láska je najväčším zabijakom. Mimochodom, si silná žena, zvládla by si to aj bez nás dvoch. Veď si predsa odišla do cudziny a opustila svoj ľahší život! Pokojne si tam mohla ostať, lenže rozhodla si sa začať odznova. Ak by to bolo na mne, bola by si vzorom pre všetky ženy."

"Ak som niečo, tak maximálne zbabelec. Ani som sa neopovážila zavolať svojej najlepšej kamarátke," ignorovala som všetky sociálne siete, bola som v kontakte len s rodičmi a Elou, ktorá mi pekne vynadala, keď sa dozvedela o mojom odchode do Londýna. Bola naštvaná, že som sa s ňou ani len nerozlúčila. Jediný, ktorému som nechala list na rozlúčku, bol Sam. A ten sa neunúval zavolať mi naspäť. Chudina Linda, musela sa cítiť hrozne, keď zistila, že som odišla, ani len nemá moje nové číslo.

"Zbabelec má inú definíciu. A ohľadom tej najlepšej kamarátky, nikdy nie je neskoro. Nechcem ťa do ničoho nútiť, ale stále jej môžeš zavolať. Určite sa poteší," nabádala ma.

"Máš pravdu. Musím sa postaviť k svojím problém čelom. Ešte dnes jej zavolám!" s odhodlaním som vstala z terasy, objala som prekvapenú Moniku a rýchlo letela do svojej izby. Na obrazovke notebooku som stlačila zelenú ikonku signalizujúcu volanie a s malou dušičkou dúfala, že mi Linda zodvihne.

"Ale, ale. Kto sa nám vrátil z mŕtvych?" flegmaticky sa posadila a prekrížila si ruky na prsiach.

"Linda, máš plné právo byť na mňa nahnevaná. Mala som sa ti ozvať už dávnejšie, prepáč. Jednoducho som to ďalej nezvládala," kajala som sa.

"Bela, nehnevám sa na teba. Len bol pre mňa šok, keď si sa mi neozývala a ani sa nerozlúčila."

"Prepáč. Naozaj mi je to veľmi ľúto. Deň predtým, ako som odišla, som niekde stratila mobil a nemala som čas ti dať svoje nové číslo. Bolo to impulzívne, objednala som si letenku a na druhý deň som letela. S nikým som sa nerozlúčila."

"Friedman ťa prinútil odísť. Som na neho naštvaná, veľmi!" rozčuľovala sa a búchala prstami po doske stola.

"Nie je to jeho chyba. Odišla som kvôli sebe. Kvôli novému začiatku."

"A ako sa máš? Pracuješ niekde alebo?" ustarostene sa pýtala.

"Mám sa dobre. Našla som si dvoch kamarátov, ktorí mi ponúkli prácu a ubytovanie vo svojom hoteli."

"Nezabúdaj ale, že najlepšiu kamarátku máš len jednu! A čo robíš v hoteli?"

"Som chyžná," nehanbila som sa za túto prácu, ale predsa len bolo čudné povedať to takto nahlas.

"Chyžná? Prečo nie si právnička?" gúľala svojimi tmavými očami.

"Stále čakám na uznanie svojho titulu. Bez neho si tu nemôžem otvoriť prax," ruky som si podoprela o bradu. Linda mi zdelila najnovšie novinky, pričom si dávala pozor, aby do svojej konverzácii nezahrnula Samove meno. Chápala, že to je teraz to posledné, čo potrebujem počuť. Náš videohovor trval viac ako dve hodiny, ktoré som si nesmierne vážila. Bolo odľahčujúce rozprávať sa s Lindou, ako sa hovorí, v ťažkých časoch spoznáte, kto sú pre vás tí skutoční praví priatelia. A Linda bola jednou z takýchto ľudí.

O týždeň som konečne dostala poštu, v ktorej bolo právoplatné uznanie môjho titulu. Sláva. Aspoň niečo mi vychádza. S prácou chyžnej som ale zatiaľ neskončila, vedela som, že nájdenie si práce v nejakej právnickej kancelárii bude nejaký čas trvať a za ten čas som potrebovala mať stály príjem.

* * * * * * * *

O dva roky neskôr

Od môjho odchodu zo Slovenska ubehli dva roky. Nutné povedať, že Sam sa mi za tú dobu ani raz neozval a ja som si už prestávala robiť nádeje. Zrejme som pre neho nebola taká dôležitá, ako som si myslela. Ale aspoň sa mi darilo. Krátko po získaní uznania môjho titulu som si našla dobre platenú prácu právničky v blízkosti Monikinho hotela a do mesiaca si našla síce skromný, ale za to útulný podnájom.

Vo firme som mala na starosti rodinné právo, respektíve reprezentovala týrané deti, ktoré boli odobraté od ich rodičov do ústavnej starostlivosti za prečin ublíženia na zdraví. Pohľad na zúbožený stav detí mi dodal v živote inú perspektívu. Pozerať sa na ich ubolené malé dušičky, ktoré zničili ich vlastní rodičia, mi dodávalo odvahu bojovať ďalej. Nie, môj život nebol prechádzka ružovým sadom. Ani len dva roky vzdialenosti na mojich citoch k Samovi nič nezmenili, ale moja neopätovaná láska sa stala znesiteľnejšou. Zahŕňala som sa prácou a ľuďmi, aby som minimalizovala čas strávený len so svojimi myšlienkami na spodnú hranicu. Ale aspoň som mohla pomáhať ľuďom, ktorí boli menej šťastní. Koniec koncov, právničkou som sa chcela stať len kvôli tomu, aby som mohla ubrániť nevinné životy pred krivdou.

"Ahoj, ja som Bela. Viem, že sa so mnou asi teraz nechceš rozprávať, ale potrebujem vedieť, kto ti spôsobil tieto modriny. Musíme sa ubezpečiť, že ľudia, ktorí sú za toto zodpovední, budú potrestaní," do kancelárie nám priniesli asi osemročného chlapca, ktorý bol posiaty modrinami na obidvoch rukách. V jeho tvári ste mohli vidieť zlomený výraz plný bolesti, nenávidela som tento pohľad. Ako mu toto mohli spôsobiť ľudia, ktorí ho mali chrániť do konca života? Načo vôbec majú takýto ľudia deti? Tento chlapec bude mať doživotnú traumu a nech sa dostane do akejkoľvek dobrej rodiny, na srdci mu ostane doživotná rana.

"Zlatko, prosím, odpovedz tete právničke," pridala sa sociálna pracovníčka, ale malý chlapček len stále sedel na stoličke so sklopenou hlavou.

"Netrápme ho už ďalej. Doprajme mu čas. Je určite unavený, potrebuje sa vyspať. Keď bude pripravený s nami hovoriť, prídeme za ním do detského ústavu," otočila som sa na sociálnu pracovníčku a chlapčeka som pohladkala po pleci, ktorý sa už len pri takomto jemnom dotyku strhol a zľakol. Musel si prejsť peklom. Ach, ako si len prajem, aby sa neobjavilo ďalšie takéto dieťa, bohužiaľ, takéto prípady tu máme minimálne každý týždeň. Vo väčšine prípadov sa deti boja prehovoriť a je im naordinovaná pomoc psychológa. Ak máme šťastie, rodičia dostanú niekoľkoročný trest, poprípade doživotie, ak sú rany hrubšieho kalibru. Keby bolo na mne, takýto rodiča by dostali trest smrti. Sú však aj prípady, kedy rodičia vyviaznu len s podmienkou. To sú najhoršie prípady. Vtedy sa cítim maximálne pod psa, pretože viem, že som prehrala a dané dieťa sklamala. Zaumienila som si, že tento prípad vyhrám, nech ma to stojí čokoľvek.

Večer som sa mala stretnúť s Kristiánom a Monikou, takže som sa išla rýchlo osprchovať a prezliecť. V schránke na mňa čakala pošta. Zvláštne, obvykle mi v tejto časti mesiaca nič nechodí. Zo schránky vyberiem dve obálky v ružovej farbe, keď prečítam meno odosielateľa, zastane mi na chvíľu srdce. Mia Chovancová. Rýchlo sa ponáhľam schodmi do svojho bytu, hodím tašku na sedačku a otváram s trasľavými rukami prvú obálku.

Prijmite naše pozvanie na predsvadobný večierok Mii Chovancovej a Samuela Friedmana, ktorý sa uskutoční v hoteli Yasmin 25.05.2020.

Rýchlo zoberiem do rúk ďalšiu obálku, aj keď tuším, čo sa v nej píše.

Mia Chovancová a Samuel Friedman Vám s radosťou oznamujú, že svoje životy spoja v jeden 30.05.2020 v botanickej záhrade v Košiciach.