Oblial ma studený pot a silou mocou som zadŕžala slzy. Ja som ale hlúpa, v duchu som sa preklínala. Nastalo medzi nami hrobové ticho a ani jeden z nás sa neopovážil nič povedať. Veď čo ďalšie sa dalo k môjmu strápneniu dodať? Sam nechcel počuť moje vyznanie a radšej ma prerušil. Postavila som sa a zobrala sa na odchod.

"Začína tu byť dosť veterno, ale ďakujem. Bol to neopísateľný zážitok," šla som pred ním a nedokázala som sa na neho pozrieť.

"Bola to ďalšia vec na mojom zozname. Úplne som zabudol, že tu mám pre teba ešte aj toto," zastal a ja som sa otočila tvárou k nemu. Sam držal v rukách vintage bronzový kľúč v tvare srdca, ktorý bol na retiazke. Bol nádherný. Ale ako všemožne som sa z neho chcela tešiť, v tejto chvíli som toho jednoducho nebola schopná.

"Je nádherný," venovala som mu asi ten najfalošnejší úsmev a vzala si jeho darček do rúk.

"Nechceš, aby som ti ho zapol?"

"Nie, tento si ukryjem do svojej šperkovnice na výnimočné udalosti," na Samovej tvári sa objavil smutný výraz, ale už len pomyslenie na jeho ruku v blízkosti môjho krku mi spôsobovalo mráz na chrbte. Linde som ráno písala, že ma Sam niekde berie a keď sme dorazili domov, môj telefón zaplavila hŕbou správ a telefonátov. Ja som sa cítila pod psa, hodila som sa do postele, neunúvala som sa ani prezliecť a vyplakala si oči do sýtosti. V poslednom čase sa zdalo, že plakanie je pre mňa na dennom poriadku a úprimne, už som z toho začínala byť unavená. To jediné, čo som si priala, je byť konečne šťastná. Zdá sa ale, že na to nemám právo. Telefón som si dala na tichý režim a Lindu ignorovala. Mám ju rada, ale teraz nemám náladu na jej otázky, okrem toho sa cítim ponížene a trápne.

"Isabela Molnárová, ihneď mi otvor!" búchala a asi desaťkrát zazvonila na zvonček Linda. Úžasné, dnes sa už jej výsluchu nevyhnem. Nevoľky som zliezla z postele a pomalým krokom pristúpila k dverám, čo v nedočkavej Linde rozprúdilo ďalšie úpenlivé klopanie na moje dvere.

"Kto zomrel?" otvorila som jej dvere a odstúpila od nich.

"Kto zomrel? Vyvolávam ti už asi štyri hodiny a ty mi nezdvíhaš a ani neodpisuješ. Zľakla som sa, že sa niečo stalo!" karhala ma len čo vstúpila dovnútra.

"Nemala som chuť s nikým sa rozprávať. Prepáč," ľahla som si opäť na posteľ.

"Čo sa deje? Nepovedala si mu to alebo?" snažila sa zo mňa vymámiť odpovede.

"Ale áno, povedala. A dopadlo to absolútnym fiaskom! Jéj!" obe ruky som víťazoslávne zodvihla do vzduchu. Sarkazmus bol moja jediná obrana.

"Bela, ja som bola naozaj presvedčená o tom, že ťa miluje. Prosím, nehnevaj sa na mňa," smutne sa na mňa pozrela a z jej očí sálala vina.

"Linda, nie je to tvoja chyba. Nemala som sa nechať prehovoriť. Sam ma ani len nenechal dohovoriť, že ho milujem, pretože ma chcel ušetriť toho strápnenia. Som totálna hlupaňa. Veď keby ma miloval, už by mi to dávno povedal. Bože, čo som si vôbec myslela? Že mi padne do náručia a naraz budeme do konca života spolu? Toto nie je nejaký treťotriedny romantický film, ale realita. Hlúpa a krutá realita," ľahla som si na vankúš a neubránila sa slzám. Vždy som nenávidela pred niekým ukazovať slabosť, keď som plakala, bolo to vždy za štyrmi stenami v súkromí a teraz si tu úboho vylievam srdce a fňukám.

"Nie si hlupaňa! Len si zaľúbená. Mám chuť ísť ku Friedmanovi a nafackovať mu! A potom vylepiť jednu ostrú aj tej čúze, ktorá sa do vás vmiešala!" prišla ku mne a hladkala ma po chrbte.

"Nie je to Samova chyba, ani chyba Mii. City sa proste nedajú nanútiť, nemôžeš sa do niekoho nasilu zamilovať. A ja sa s tým proste budem musieť zmieriť," posadila som sa na posteľ a utrela som si stekajúce slzy.

"Dnes máš narodeniny! To musíme poriadne osláviť. Nemysli na nikoho iného len na seba, nenecháš si prekaziť svoj deň kvôli jednému truľovi, nie?" podala mi vreckovky a ja som si vyfúkala nos. Bola som usoplená a mala som opuchnuté oči. Linda sa stala oficiálne mojou kamarátkou do dažďa, videla ma v takomto stave a aj napriek tomu pri mne ostala a upokojovala. Takýchto ľudí máte v živote len pár.

* * * * * * * *

Po mojom debakli s vyznaním lásky sme sa už ďalej k onému dňu so Samom viac nevracali. Aj keď niekde vo vzduchu to medzi nami stále viselo, Sam sa snažil, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Mala som ho za to ešte radšej, pretože mi to nevyhadzoval na oči a správal sa ku mne tak ako obvykle. Na moju smolu sa moja láska k nemu zo dňa na deň stupňovala a bolo pre mňa bezpečnejšie, keď som si od neho držala dostatočný odstup. Keď sme boli spolu, vždy som sa snažila sedieť od neho čo najďalej a vzájomný kontakt som minimalizovala na spodnú úroveň.

"Molnárová, prečo sedíš tak ďaleko? Bojíš sa, že ťa zožeriem?" Sam sedel na mojej pohovke a ja asi tri metre od neho vo svojom kresle, ktoré zvyčajne slúžilo len na okrasu.

"Niečo na mňa lezie. Nechcem, aby si to odo mňa chytil. Ešte stále si pamätám, aké dieťa z teba bolo, keď si bol naposledy chorý!" nasilu som zakašľala a stiahla si deku až ku tvári.

"Myslel som si, že umieram! Skontrolujeme, či nemáš horúčku," podišiel ku mne a dlaň mi položil na čelo. Ak som nemala horúčku doteraz, po jeho dotyku ju budem rozhodne mať.

"Zdáš sa mi trochu teplá. Mala by si zaliezť do postele a vyležať to," vzal ruku z môjho čela a starostlivo sa na mňa pozrel.

"Dopozerám túto časť a pôjdem si ľahnúť," nedeľňajší večer sme už tradične trávili pozeraním Priateľov. To bol asi jediný večer v týždni, kedy pri ňom Mia nebola a ja som ho mala celého pre seba. Teda nie celého, ale aspoň som mala jeho prítomnosť.

"Zajtra máme naplánovanú večeru s dôležitými investormi a môj otec ma núti, aby som sa jej zúčastnil. Pomôžeš mi, prosím, s výberom oblečenia? Ako sa poznám, hodil by som na seba niečo úplne nevkusné a môj otec by na mňa zazeral počas celej večere."

"Prečo na nich máš vôbec zapôsobiť? Nie je jedno, čo budeš mať na sebe?"

"Tí investori sú ženy a môj otec chce zanechať dobrý dojem."

"Tak to mi potom bude cťou," potešila som sa, že žiada pomoc odo mňa a nie od Mii, ktorá je len tak mimochodom návrhárka a vyberanie oblečenia je jej parketou.

Na druhý deň ráno som sa naozaj cítila trochu rozbito. Asi ma dostihla karma za včerajšie klamanie. Rýchlo som sa ponaťahovala, ale môjmu boľavému krku sa ani trochu neuľavilo. Naraňajkovala som sa a nasypala krmivo do misiek Simba a Lucky, ktoré si pokojne priadli vo svojom pelechu. Usmiala som sa na nich a vyšla dolu ku svojmu červenému Mini Cooperu.

"Dobré ráno, slečna Molnárová," usmial sa Lukas a bez pozvania mi vstúpil do kancelárie.

"Dobré ráno. Čo si želáš?" preložila som si nohy a rukou si masírovala boľavý krk.

"Zabudla si na náš spoločný prípad? Klient príde o desať minút, tak som s tebou chcel prejsť detaily. Máš ho naštudovaného?" pristúpil ku môjmu stolu a predložil mi spis týkajúci sa nášho nového klienta.

"Je to ten, ktorý žaluje tú továreň s výrobou automobilových súčiastok za nevyplatenie mzdy za posledný polrok?" hodila som na neho letmý pohľad, pretože som sa k nemu nedokázala kvôli krku otočiť.

"Presne. Bolí ťa krk?" pristúpil za mňa a odhrnul mi vlasy z krku.

"Čo to robíš?" zhrozila som sa.

"Kľud, Bela. Venujem ti jednu masáž. Bezplatnú," ruky mi položil na krk a krúživými pohybmi masíroval končekmi svojich prstov. Bolo to príjemné, až príliš.

"Kde si sa to naučil? A prečo som o tom nevedela, keď sme boli spolu?"

"Ach, Bela, je toho veľa, čo o mne nevieš. Urobil som si masérsky kurz asi pred dvomi rokmi a zdá sa, že to stále v sebe mám," vzal dole ruky z môjho krku a posadil sa. Trochu mi bolo ľúto, že prestal, ale môj krk sa skutočne uvoľnil a prestal bolieť.

"Pán Abelovský, ste plný prekvapení," aj napriek nášmu krátkemu úletu sme sa k sebe správali s úctou a rešpektovali sa. Nemalo cenu byť zatrpknutá.

Po malej chvíli k nám prišiel spomínaný klient, ktorému sme odovzdali potešujúcu správu. Daná firma nechce, aby tieto informácie prenikli na verejnosť a chce pristúpiť k dohode. Náš klient dostane zaplatené, ale len v prípade, ak tento prípad neprednesieme pred súd. Keď ľudí zaženiete do kúta, sú ochotní urobiť prvé aj posledné, len aby sa o tom nedozvedeli médiá.

Na obed som si zašla do najbližšej reštaurácie, kde som zazrela známu tvár. Samovu bývalú priateľku Alex, ktorú som od ich rozchodu nevidela.

"Alex, ahoj!" podišla som k nej a pozdravila sa. Alex si práve objednávala pri pulte a spočiatku si ma nevšimla.

"Bože, Bela, prepáč! Vôbec som si ťa nevšimla, majú tu takú obrovskú ponuku jedál, že je náročné sa rozhodnúť!"

"S tým sa dá len súhlasiť. Máš čas? Mohli by sme sa najesť spolu," prstom som ukázala na voľný stôl.

"Áno, mám. Choď nám, prosím, obsadiť miesto. Chvíľu to potrvá, kým sa rozhodnem!" Alex bola totálny opak Mii. Bola milá, zdvorilá a hlavne sa tvárila ako človek a nie ako robot.

"Vždy sa neviem rozhodnúť!" prisadla si ku mne s tanierom plným vietnamskej rezancovej polievky.

"Ako sa máš? Je to večnosť, čo sme sa naposledy videli," krájala som si svojho lososa na masle.

"Nechcem znieť namyslene, ale mám sa úplne skvelo! Práve dohadujem posledné maličkosti ohľadom dievčenskej motorkárskej ligy v našom okrese!" entuziasticky sa usmiala.

"Takže sa ti to podarilo. Gratulujem!" Alex iniciovala ženskú ligu ešte pred rozchodom so Samom, takže som si vedela predstaviť, aké víťazstvo to pre ňu musí byť.

"Vlastne som sa chystala do nejakej právnickej kancelárie, dali mi zmluvu, ale predtým ako ju podpíšem, ju chcem dať skontrolovať. Mala by si čas? Zaplatila by som ti," usmiala sa na mňa a vložila si do úst za lyžičku polievky.

"Aké platenie, prosím ťa. S radosťou sa ti na to pozriem. Prezeranie takýchto zmlúv je úplná maličkosť. Do zajtra to máš hotové."

"Bela, ty si zlatíčko. Ďakujem. A čo Sam? Dali ste sa nakoniec dokopy?" pri tejto otázke ma pichlo do srdca. Dať sa s ním dokopy bolo len moje zbožné prianie.

"S niekým sa dal dokopy, ale nie so mnou," usmiala som sa cez zuby.

"To je blázon. Je s ňou aspoň šťastný?"

"Pravdepodobne áno, už sú spolu asi deväť mesiacov."

"Ty ho miluješ, však?" ľútostivo sa na mňa pozrela. To som až tak dobre čitateľná, že to okolo mňa všetci vedia? Len som mlčky prikývla hlavou a pustila sa do svojho lososa.

"A ty? Nejaký šťastný chlap?" po chvíľke som prerušila ticho.

"Žena," usmiala sa a ja som si priala prepadnúť sa pod zem.

"Prepáč, ja som..." koktala som.

"To je v pohode, ani ja som ešte pred rokom nevedela, že som bisexuálka."

Prehovorili sme ešte niekoľko slov a ja som sa aj s jej zmluvou pobrala naspäť do kancelárie. Mala som niečo na práci, takže som si zmluvu nechala na večer. Pozriem sa na ňu až doma.

"Čo krk? Bolí?" pristavil sa pri mojom aute Lukas, keď som otvárala dvere.

"Trochu. Ale je to o poznanie lepšie ako ráno. Ďakujem. Som ti niečo dlžná?"

"Jednu pusu," otočil sa mi lícom a prstom zatľapkal na miesto, kde si želá bozk.

"Pán Abelovský, toto je obťažovanie. Za toto Vás môžem aj nahlásiť," smiala som sa a nastúpila som do svojho auta. Cieľ každého rozpadnutého vzťahu je vychádzať s tou druhou osobou. Ja a Lukas sme boli príkladom toho, že aj bývalí milenci sa k sebe môžu správať pekne a neštekať po sebe ako psy.

Len čo som prišla domov, uvedomila som si, že mám Samovi pomôcť s výberom oblečenia. Prezliekla som sa do legín a dlhého trička a zaklopala mu na dvere. Priala som si, aby som zaklopala aspoň o tri minúty neskôr. Vtedy by som sa vyhla pohľadu na polonahého Sama v uteráku, ktorého pred kompletnou nahotou chránil len chabo zakasaný uterák okolo jeho pásu. Voda mu stekala z jeho perfektne vypracovaného tela. Jeho telo pripomínalo dokonale vytesanú sochu, na ktorej sa sochár vyhral a stvoril ho k dokonalosti. Vlasy mal čerstvo mokré a voda z nich stekala dole po tvári až ku perám. Apropo, jeho pery pôsobili o to túžobnejšie a príťažlivejšie. Nie. Toto rozhodne nie je dobré pre moje zdravie.

"Molnárová, to tam budeš len tak stáť?" z mojich fantázií ma vytiahol Sam, ktorý mi už nejakú minútu niečo hovoril.

"Prepáč, zamyslela som sa," moje líca sčervenali a prešla som dverami do jeho izby.

"Mám dve možnosti," podišiel ku posteli, kde bola pripravená slabomodrá a béžová košeľa a uterákom si vysúšal vlasy. Stále zahalený len v krátkom uteráku. To mi robí naschvál?

"Podľa mňa tá modrá. Hodí sa ti k očiam," snažila som sa odvrátiť  od neho zrak a zapozerala som sa na košele. Sam vybehol do kúpeľne a natiahol si šortky a tričko.

"Dám na tvoju radu," vzal košeľu do rúk a v tom momente niekto otvoril dvere, z ktorých vyšla Mia. To už jej dal aj svoje kľúče?

"Láska, ahoj. Prišla som ti pomôcť s tým oblečením," takže volal aj ju? Moja radosť z predchádzajúceho večera sa rýchlo vytratila. Iste, že potreboval aj jej pomoc. Ja som bola pravdepodobne len druhá voľba.

"Bela hovorí, že si mám dať túto modrú," ukázal jej ju a ona si ma len teraz všimla. Naozaj som taká neviditeľná, že ma stále prehliadne?

"Bez urážky, ale Bela nie je módna návrhárka. Láska, daj si túto bielu. Tá nabudí väčší dojem profesionality," vybrala z jeho šatníka bielu košeľu a priložila mu ju k telu.

"Mimochodom, veľmi ti to pristane. Môj otec sa teší, že ťa konečne spozná," super, takže ešte ju berie ukázať rodičom. Prepadol ma veľký smútok, potrebovala som z tejto izby odísť. A to ihneď.

"Tak ja už idem. Zabavte sa," postavila som sa na odchod.

"Prečo tak skoro?"

"Mám nejakú prácu. Stretla som Alex a musím sa pozrieť na jej zmluvu ohľadom ženskej motorkárskej ligy."

"Takže sa jej to konečne podarilo?" usmial sa a na chvíľu sa mi pozrel do očí, tak som len prikývla.

"Kto je Alex?" prihlásila sa o slovo s tým svojím piskľavým hlasom Mia. Bolo to ako keď necháte pustenú cirkulárku, ako je možné, že Sam ešte neohluchol?

"Jeho bývalá priateľka," triumfálne som vyhlásila a odišla.

Bola som už unavená, ale svoj sľub som dodržala a prešla každú jednu klauzulu Alexinej zmluvy. Všetko sa zdalo byť v poriadku, boli tam ordinárne položky týkajúce sa sponzorov a zabezpečenia priaznivých podmienok pre ostatné súťažiace. Skončila som s tým niečo málo pred polnocou, osprchovala sa a zaspala. Bol to náročný deň a spomienka na Sama v uteráku mi zaspanie neuľahčovala.

"Dobré ráno, želáte si ešte jednu masáž na účet podniku?" zdravil ma pri vchodovej miestnosti Lukas vysmiaty od ucha k uchu.

"Aby ste odo mňa opäť žiadali platenie v naturáliach? Na to zabudnite."

"Bola by grátis, ako pre vás," zastavil sa pred dverami, pri ktorých ma už čakala Alex.

"Dobré ráno, Alex. Dnes máš napilno?"

"Prepáč, nechcem ťa náhliť. Len mi volali, či už som ochotná podpísať to, tak som sa prišla spýtať, ako ti to zatiaľ ide."

"Žiadny problém. Včera som ju kompletne prešla a myslím, že ju s ľahkým srdcom môžeš podpísať," usmiala som sa a podala jej zmluvu.

"Ďakujem, si môj záchranca!" objala ma a narazila do Lukasa stojaceho pri dverách.

"Ale, ale. Kto je táto krásna slečna?"

"Smola, Lukas. Je zadaná."

"To je ale šťastný chlap!" nahodil svoj typický frajerský úškrn a premeriaval si ju pohľadom. Tento chlap je asi vážne schopný pretiahnuť všetko živé.

"Šťastná žena! A teraz ak dovolíte, mám prácu, ktorá na mňa čaká. Bela, ešte raz ďakujem!" Lukas sa jej odstúpil z dverí a stále sa ňu pozeral.

* * * * * * * *

Blížili sa Liline prvé narodeniny, na ktoré nás Linda upozorňovala aspoň dva týždne dopredu. Plánovala pre ňu veľkú americkú oslavu s kopou ďalších detí, nafukovacím hradom, klaunami a balónmi. Lili si to pravdepodobne nebude nikdy pamätať, ale keď to urobí Linde radosť. Kto som ja, aby som ju súdila? Pravdepodobne by som si tiež želala, aby prvé narodeniny mojej dcéry boli čo najkúzelnejšie. So Samom sme sa dohodli, že jej kúpime spoločný darček, takže sme sa spolu vybrali do hračkárstva.

"Bela, musím ti niečo povedať," Samov výraz zvážnel, pravdepodobne sa mi chystá oznámiť nejakú dôležitú informáciu.

"Tak hovor. Počúvam ťa," stiahla som si cop v gumičke a zastala. Čokoľvek to už bolo, nemala som z toho dobrý pocit.

"Som pripravený požiadať Miu o ruku."