Samova motorka bola pohodená asi o päť metrov ďalej, a keďže mal na hlave prilbu, nevidela som, ako vážne jeho zranenia sú. Impulzívne som ho chytila za ruku a hľadala tep. Dýcha, s úľavou som vzdychla a okamžite na obrazovke svojho mobilu trasľavými rukami vyťukala 112. Čakanie na záchranku bolo číre utrpenie, nevedela som, čo mám robiť, či s ním môžem hýbať alebo mu len dať prilbu dole z hlavy.

"Molnárová, čo tu robíš?" tichým hlasom sa opýtal a znovu stratil vedomie. Tentoraz ma vystrašil ešte viac, modlila som sa, kedy už konečne dorazí záchranka a pomôže mu. Takto ho nemôžem stratiť.

Keď dorazili záchranári, opatrne Sama naložili na nosítka a rýchlo odfrčali do nemocnice, pričom ja som sa ponáhľala za nimi na svojom Mini Cooperi. Úprimne, nepamätám sa ako som sa dostala do nemocnice, celú cestu som preplakala a ledva som videla pred seba. Volant som stláčala a horúce slzy mi stekali po tvári. Chcel sa Sam zabiť? Hlavou mi blúdili myšlienky a vyčítala som si, že som pri ňom nestála. Bude len moja vina, ak sa mu niečo stane a s tým by som nedokázala žiť.

V nemocnici som musela znovu čakať a od nervov som si začala hrýzť nechty. Toto miesto nenávidím, za posledný polrok som tu sedela a čakala viac ako za celý svoj život. Už nikdy sa nechcem cítiť takto bezradne. Samova mama a otec boli na služobnej ceste, takže bolo jasné, že dnes už za ním neprídu. A Martina s Lindou som nechcela vystrašiť, dnešok bol deň narodenia ich prvorodenej dcéry, nemala som srdce povedať im, že ich kamarát mal nehodu. Navyše, ja sama som nič o jeho stave zatiaľ nevedela.

"Rodina Friedmana?" vyšiel von lekár a pozeral sa smerom na mňa.

"Áno, to som ja. Jeho snúbenica," zaklamala som, pretože mi hneď došlo, že mi informácie o jeho stave inak neprezradí.

"Vášmu snúbencovi sme urobili CT mozgu, kde sme zistili, že utrpel slabý otras mozgu a niekoľko pomliaždenín a krvných podliatin, pričom ma narazené rebrá. Najťažším zranením je komplikovaná zlomenina nohy, ktorá si vyžaduje operačný zákrok. Inak je ale stav vášho snúbenca stabilizovaný a je v pri vedomí. Za chvíľu mu podáme anestéziu a odnesieme na operačnú sálu."

"Budem ho môcť vidieť?"

"Až po operácii. Nateraz vám odporúčam ísť si odpočinúť domov. Vidieť ho budete môcť až zajtra. Zatiaľ dovidenia," dopovedal a zmizol vo veľkých dverách.

Rozhodla som sa ostať v nemocnici celú noc, chcela som vedieť, ako prebehne operácia a doma by som aj tak nedokázala zaspať. Zo srdca mi však spadol veľký kameň. To najhlavnejšie teraz bolo, že Samovi sa nič vážnejšie nestalo a že bude v poriadku. Už sa neviem dočkať, kedy ho budem môcť vidieť a objať ho. Snažila som sa potláčať v sebe city, ale pravda bola, že Sam mi chýbal a že ho vo svojom živote potrebujem. To je pravdepodobne aj odpoveď na moju otázku, či by som mu dokázala odpustiť to, ako sa ku mne správal. Keď som ho dnes videla ležať tak bezvládneho, na ničom inom mi nezáležalo, na všetky jeho slová som zabudla. My dvaja k sebe patríme a nemôže nás rozdeliť ani jedna hádka. Teraz to už viem.

Ráno som sa našla v rovnakej situácii ako minule, keď som spala na stoličke a sestrička sa ma snažila prebudiť. Tentoraz som ale zo stoličky vyskočila prudko ako gazela a rýchlo spracúvala informácie o priebehu Samovej operácie.

"Operácia prebehla úspešne. Váš snúbenec mal závažný úraz členkového kĺbu, čo je trieštivá zlomenina, pri ktorej sa poruší statika spojenia troch kostí. Pre operáciu sme sa rozhodli kvôli obnove anatomických pomerov. Liečba a doliečenie môže trvať aj viac ako pol roka, po odňatí sadry budeme nohu rehabilitovať. Uvidíme podľa ďalšej kontroly," oznámil mi doktor kopu pojmov, ktorým som veľmi ťažko rozumela.

"A budem môcť už ísť konečne za ním?" bola som netrpezlivá.

"Áno. Váš snúbenec je šťastný muž, keď ste tu prečkala celú noc. Poďte za mnou, ukážem vám jeho izbu," viedol ma ku dverám číslo 145.

Keď som vstúpila do jeho izby, Sam bol pri vedomí a nohu mal obviazanú od chodidla až po polovicu stehna. Na tvári mal plno podliatín a škrabancov.

"Ahoj," pozdravila som ho a prisadla si na stoličku vedľa jeho posteli.

"Ahoj," odzdravil sa späť a zrak odvrátil k oknu.

"Ako sa cítiš? Prinesiem ti niečo?" ustarostene som sa vypytovala.

"Bela, nezaslúžim si, aby si bola tu pri mne. Správal som sa k tebe ako úplný idiot. Za slová, ktoré som ti povedal, by som mal zhorieť v pekle. Ak ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť, nebudem ti to mať za zlé. Ja by som tiež nechcel byť s niekým, ako som ja," začal vzlykať a tentoraz svoj pohľad upriamil presne na mňa.

"Nehnevám sa na teba. Nezáleží na tom, čo si povedal. Najdôležitejšie je, že si v poriadku," prehovárala som ho a pobozkala na čelo.

"Bela, nemusíš sa cítiť zaviazaná, nemusíš ma ľutovať. Aj tak si tvoju ľútosť nezaslúžim," stále sa kajal.

"Friedman, prestaň s týmito rečami! Sme Bela a Sam! Najlepší kamaráti do smrti a nikto a nič nás nikdy nerozdelí! Pamätáš ten deň, keď si si ma vybral za najlepšiu kamarátku? Máš ma na krku už navždy a ani tvoje slová na tom nič nezmenia!" chytila som ho za ruku, na ktorej mal zavedenú kanylu pre infúziu, ktorá mu pred chvíľou dotiekla.

"Odpustíš mi, prosím? Žiadne z tých slov som nemyslel vážne. Smrť môjho starého otca ma zasiahla viac ako som čakal, nedokázal som byť pri tebe. Ale nie kvôli tomu, že som ho videl, keď som sa na teba pozrel, ale pretože som bol zbabelec, ktorý sa nedokázal vyrovnať so svojimi emóciami. Bola si pri poslednej spomienke, ktorú na svojho starkého mám a vidieť ťa bolo jednoducho až príliš reálne, príliš bolestivé. A najhoršie na tom je, že som mu nikdy nepovedal naspäť, že aj ja ho mám rád," stisol mi ruku a slzy sa mu začali kotúľať po jeho ubolenej tvári.

"Sam, tvoj starý otec predsa vedel, že ho máš rád! Myslíš, že by bol šťastný, keby videl, ako veľmi sa trápiš? Tvoj starký bol stále optimistický a usmievavý a to posledné čo by si želal bolo, aby si sa takto umáral. Žialiť za blízkou osobou je normálne, ale prosím, už nikdy ma od seba neodťahuj!" prosebne som vyslovila.

"Prepáč, veľmi ma to mrzí. Nikdy som ti nechcel ublížiť," chcel si sadnúť, ale bolesť v rebrách ho prinútila ľahnúť si naspäť.

"Bolelo ma hlavne to, že si ma pri sebe nechcel. Ale zabudnime na to, takéto veci naše priateľstvo len posilnia."

"Pán Friedman, máte neuveriteľnú snúbenicu. Celú noc tu kvôli vám presedela," s úsmevom oznamoval lekár, keď vstúpil do Samovej izby.

"Snúbenicu?" zašepkal prekvapeným hlasom.

"Musela som povedať, že som tvoja snúbenica, inak by mi nikdy nepovedali, aký je tvoj stav," povedala som potichu. Tak aby to počul len on.

"Molnárová, ty sa stále vynájdeš!" pousmial sa a na tvári sa mu opäť zjavil bolestivý výraz.

"Pán Friedman, pred chvíľou sme vám infúzne podali liek proti bolesti. Teraz by som vám odporučil chvíľu si odpočinúť. Máte za sebou náročnú operáciu."

"A kedy budem môcť odtiaľto odísť?" nedočkavo sa pýtal. Sam nenávidel nemocnice rovnako ako ja.

"Necháme si vás tu na pozorovanie ďalších päť dní. Ak nebudú žiadne komplikácie, v piatok si vás bude môcť vaša snúbenica odniesť domov," mrkol na neho.

"A čo noha? Ako dlho bude trvať, kým sa na ňu postaví?" pre zmenu som sa opýtala ja.

"Rátajte s tým, že nasledujúcich sedem až osem týždňov sa na tú nohu nebudete môcť postaviť. Potom sa uvidí. Ale odhadujem, že rekonvalescencia môže trvať aj pol roka. Budete musieť nohu rehabilitovať. Teraz vám s určitosťou nemôžem nič povedať," táto správa Sama nepotešila, chodiť s barlami nie je práve najpríjemnejšie a keď to tak rátam, sadru by mohol mať na nohe až do zimy.

"Neboj sa, zvládneme to spolu," nahodila som na neho povzbudzujúci výraz.

"Nechcem byť pre teba bremeno."

"To ani nebudeš. Ty by si pre mňa urobil to isté."

"Urobil, pravdaže urobil."

"A povieš mi teraz, čo si robil v noci na svojej motorke?" tejto otázke sme sa doteraz vyhýbali, ale už som ďalej nemohla mlčať.

"Neviem. Moje svedomie to už nezvládalo. Zranil som ťa a sklamal, nechcel som už nič cítiť. Nechcel som sa ale zabiť, ver mi. Dostal som šmyk a už som nemohol zabrániť nehode. V okamihu, keď som letel z motorky na zem, som myslel len na to, že ťa už nikdy neuvidím a nebudem sa ti môcť ospravedlniť," odľahlo mi a pohladkala ho po vlasoch.

"Už nikdy mi toto nerob! Túto nemocnicu už nechcem viac vidieť. Byť tu dva dni po sebe je už na mňa príliš!"

"Dva dni po sebe?" udivene vyvalil oči.

"Och, áno. Ty to ešte nevieš. Martin sa stal včera otcom, Linda porodila krásne zdravé dievčatko!" radostne som mu oznamovala.

"Nemôžem uveriť, že som premeškal túto veľkú vec v jeho živote. Martin musí byť na mňa naštvaný."

"Martin ťa už veľmi dobre pozná a chápe, prečo si tam nebol."

"A aké jej dali meno?"

"Lili Franeková Hricová!" slávnostne som vyhlásila, jej meno znelo naozaj skvostne.

"Franeková?" prekvapene sa spýtal.

"Chlapi! Presne rovnakú otázku sa opýtal aj Martin!" zasmiala som sa.