Keď vás niekto pri sebe nechce mať, môžete sa všemožne snažiť, ale nedokážete zmeniť jeho city. Nemôžete ho nútiť stýkať sa s vami, aj keď vy si želáte byť pre neho oporou a prežívať žiaľ s ním. A aj keď som sa tomu bránila, musela som rešpektovať Samove city a držať si od neho odstup. To je v konečnom dôsledku to, o čo ma žiadal.

Zájdeme dnes na kávu?

Prišla mi smska od Linky, s ktorou som sa v posledných týždňoch pomerne zblížila. Bolo príjemné niekomu sa vyrozprávať. Uvedomila som si, že Sam bol môj jediný skutočný priateľ a bez neho v mojom živote som sa cítila akosi osamelo. Ako keby som si ani nepamätala časy, keď som sa spoliehala len sama na seba.

Veľmi rada. Tam, kde obvykle?

Rýchlo som jej odpísala naspäť a začala sa chystať pred zrkadlom.

Už ma poznáš. Tak za nejakých 20 minút sa vidíme.

Keď som dorazila do kaviarne, Linda ma tam už čakala, pričom na tanieri mala položený veľký kus čokoládovej torty.

"Ahoj. Nehnevaj sa, že som si objednala bez teba, ale to tie hormóny. Mala som nehorázne veľkú chuť na niečo sladké. Prisahám, že do pôrodu sa pomaly nezmestím cez dvere!" sťažovala sa a roztiahla sa na stoličke. Termín jej pôrodu sa blížil a ona bola už teraz pekne zaguľatená.

"To je v pohode. Ja nemusím byť ani tehotná a urobila by som to isté!" žartovala som, ale myslela som to vážne. Zákusky boli moja slabosť.

"Lenže, pozri sa na seba. Ty môžeš zjesť skutočne čokoľvek a nepriberieš ani gram. Ja vyzerám ako veľryba!"

"Ale no tak, Linda. Si tehotná, je predsa normálne, že si trochu väčšia."

"Takýmto spôsobom sa obávam toho, či sa vôbec zmestím do svadobných šiat!"

"Už ste stanovili dátum?" vygúlila som na ňu oči.

"Ups. Martin mi povedal, aby som nič nehovorila, pretože chcel aby sme to oznámili spolu. Ale to už je jedno teraz. Dátum je stanovený na 28. mája!"

"To je úžasné! Mám za vás dvoch obrovskú radosť! Gratulujem!" vstala som a objala ju.

"A ty moja milá, budeš moja svedkyňa?" vyhlásila s úsmevom na tvári a vložila si kúsok svojej čokoládovej torty.

"To vážne? Veľmi si to vážim. Bude mi cťou!" neskrývala som známky radosti, Linda mi za ten čas, čo ju poznám, prirástla k srdcu a bola pre mňa veľká česť, že práve mňa si želá za svedka.

"Pravdaže. Koho iného by som si mala vybrať?"

"A Martin je s tým v pohode?" nesmelo som sa opýtala.

"Bela, Martin ťa má rád. Si kamarátka jeho najlepšieho kamaráta, a aj keby s tým nesúhlasil, nemôže mi rozkazovať. Je to moja voľba," ubezpečila ma a vyložila si opuchnuté nohy na stoličku vedľa mňa.

"A chcete mať cirkevný sobáš alebo na matrike?"

"Martinova mama si želá cirkevný, ale ešte sme sa nerozhodli. Musíme sa dohodnúť na veľa veciach, jediné, čo zatiaľ máme, je dátum!"

"Ešte máte viac ako pol roka. To sa dohodnete. A premýšľala si už o nejakých šatách? Chceš niečo užšieho strihu alebo veľké princeznovské?"

"Najprv sa musím dostať do formy. Toto dieťa ma zničí!"

"A kedy máš vlastne dátum pôrodu?"

"Doktor povedal, že na koniec septembra, ale každý kto ma vidí hovorí, že to bude aj skôr. Veď len včera som mala falošné kontrakcie, myslela som si, že porodím rovno doma. Ale za dve minúty to prešlo, našťastie."

"Falošné kontrakcie?" nechápavo som sa pýtala.

"Doktor ma o tom na poslednej prehliadke varoval. Že vraj je to akási predpríprava maternice na skutočný pôrod. Už aby som to mala za sebou, lebo zošaliem."

"Neboj sa, všetko prebehne v poriadku," snažila som sa ju trochu povzbudiť, ale už len jej slová vo mne vyvolali strach.

"Aj tak je to nefér. Muži nemajú žiadne starosti, oni len zasejú semeno a potom za to my ženy deväť mesiacov trpíme," sťažovala sa, v čom sa k nám pridal aj Martin.

"Ako vidím, moja láska sa opäť sťažuje. Opäť chceš vyhubiť všetkých mužov na svete? Zdravím Bela," usmial sa, pobozkal Lindu na líce a sadol si na stoličku, na ktorej mala položené nohy.

"Nie láska, len teba," žartovala.

"Vy dvaja ešte ani nie ste zobratí a už sa hašteríte ako starý manželský pár," podpichovala som ich.

"To kvôli tomu, že sa tak veľmi milujeme. Ale teraz vás musím naozaj na chvíľu opustiť, môj močový mechúr to už ďalej nevydrží," pomaly vstala a namierila si to na toaletu.

"Ako sa má Friedman?" položil mi presne otázku, ktorej som tajne dúfala, že sa vyhnem.

"Asi dobre," odpovedala som v krátkosti a odvrátila hlavu na druhú stranu.

"Bela, nie je tvoja chyba, že pri sebe nikoho nechce. Friedman je jednoducho taký, aj mňa ignoroval, keď mu zomrela stará mama," utešoval ma.

"Ja viem. Ale je to ťažké. Nehovorme o tom. Dohodli ste sa konečne na menách?" Linda a Martin sa rozhodli zistiť pohlavie ich bábätka až pri pôrode, takže museli mať pripravené dva mená.

"Ak to bude dievča, tak sa bude volať Lili, ak chlapec, tak Teodor."

"Stavím sa, že ste sa dohodli na kompromise. Ty si vybral meno pre dievča a Linda zas pre chlapca."

"Ty vieš proste všetko!" krútila hlavou Linda, keď sa vracala naspäť k nám.

"Čo by som bola za právničku, ak by som nevedela?"

"Veľká výhoda mať za svedka právničku. Keď sa budeme rozvádzať, zaberám si ťa!" vtipkovala.

"Ešte sme sa ani nevzali a už sa chceš rozvádzať? No pekne!"

"Je praktické myslieť dopredu!"

"Alebo príliš pesimistické!"

"Medzi realistom a pesimistom je tenká hranica," súhlasila som s Lindou.

"Ženy!" zalomcoval bezradne rukami a my sme sa začali rehotať.

Keď som sa večer vracala z posedenia s Lindou a Martinou domov, pri svojom aute stál Sam a ani sa na mňa nepozrel.

"Ahoj!" pozdravila som ho a čakala na odpoveď.

"Ahoj!" pozdravil ma späť so sklonenou hlavou a odfrčal preč. Takto vypadali všetky naše spoločné stretnutia, čo mi trhalo srdce.

* * * * * * * *

Do útulku - miesta, ktoré bolo moje a Samove - som chodievala bez neho. On nemal dokonca už ani chuť pomáhať nevinným zvieratám. Mne však pomáhalo byť na mieste, kde sme spolu strávili náš prvý spoločný deň, nejakým spôsobom som sa k nemu aspoň takto cítila bližšie.

"Bela, zlatko, vitaj!" pozdravila ma hneď pri vchode Iris.

"Dobré ráno! Ako sa dnes majú naši labkáči?" sklonila som sa a pohladkala fenku, ktorá sa mi obtáčala okolo nôh.

"Skvelo! Vážime si, že si na nás nezanevrela napriek všetkému, čo sa stalo."

"Tieto zvieratá potrebujú našu pomoc a tebe sa zídu každé pomocné ruky," pohladila som ju po pleci a zo skladu vybrala už načaté vrecko s granulami.

"Som vďačná, že mi ťa sem Sam pred tromi rokmi priviedol. Si dobré dievča a Sam to vie tiež. Len potrebuje čas."

"Na všetko zanevrel. O nič sa nezaujíma. Už to nie je ten Sam, ktorého som stretla pred tromi rokmi," smutne som si vzdychla a nasypala granule do misky.

"Pamätám si, že keď mu zomrela stará mama, tiež k sebe nikoho nepustil. Každý deň sem len prišiel, pomohol mi so psíkmi a odišiel. Po celý čas neprehovoril ani slovo."

"Lenže teraz sa už nezaujíma ani o toto miesto..."

"Jeho starý otec pre neho veľa znamenal a Sam sa nedokáže vyrovnávať so smútkom. Potrebuje byť sám a utriediť si myšlienky. Ale on k sebe skôr či neskôr príde. Je to len obdobie, ktoré vy dvaja musíte prekonať. Vy dvaja k sebe patríte."

"Čo ak to ale nikdy nebude už môj starý Sam? Nechcem o neho prísť," veľa pre mňa znamenal a jeho prítomnosť a optimizmus mi chýbali. Veľmi.

"Ver mi, budeš ho mať späť. Ale do ničoho ho netlač, keď bude cítiť, že je ten správny čas, on za tebou príde. A potom bude len na tebe, či sa mu rozhodneš dať druhú šancu," s týmito slovami odkráčala preč ku klietkam nechajúc ma bezradne premýšľať. Som ochotná mu dať druhú šancu?

* * * * * * * *

Linda je v pôrodnici. O chvíľu bude rodiť!

Pípla mi skoro ráno smska od Martina. Takže predsa len porodí skôr, pomyslela som si a rýchlo mu odpísala späť.

Som na ceste!

Dokázala som si predstaviť, v akom strese teraz Martin musí byť a čo sa najrýchlejšie som sa ponáhľala za nimi do nemocnice, pričom som v tom strese takmer zabudla vziať svoj Polaroid fotoaparát, pre ktorý som sa musela vrátiť naspäť do bytu.

"Už som tu!" udýchane som hovorila a pristavila sa pri nervóznom Martinovi, ktorý sa prechádzal z jedného kúta chodby na druhý.

"Pán Hric? Vaša priateľka vravela, že budete pri pôrode. Prosím, nasledujte ma, potrebujete si obliecť sterilné oblečenie." podišla k nám sestrička a namierila si to ku dverám na konci chodby.

"Bela, ja neviem, či to zvládnem. Možno to nie je najlepší nápad, čo ak odpadnem?" začal sa vykrúcať.

"Martin, vzchop sa! Tvoja žena práve dáva život novej ľudskej bytosti, ktoré bude tvoje dieťa! To najmenšie čo môžeš urobiť je byť tam pri nej!" musela som byť na neho tvrdá.

"Máš pravdu! Dohodnime sa, že o tomto Linde nepovieme," nahodil prosebný pohľad a rýchlo sa ponáhľal ku sestričke, ktorá už pomaly začínala byť naštvaná.

Pôrod trval viac ako tri hodiny. Chúďa Linda, jej krik bolo počuť až na chodbu. Ja som sa nervózne prechádzala a dúfala, že všetko prebehne bez komplikácií.

"Som otcom! Som otcom!" kričal šťastne Martin, keď vychádzal z pôrodnej sály.

"Gratulujem! Linda je v poriadku? Čo bábätko? Všetko bez komplikácií?" zahrnula som ho otázkami.

"Linda je úplne vyčerpaná, ale našťastie sú obe zdravé a v poriadku."

"Obe? Dievčatko?" prekvapene som vyvalila oči, Martin si bol istý, že budú mať chlapca.

"Áno, malá princezná!" výraz mu zmäkol a v očiach sa mu zaligotali slzy. V tejto situácii si pravdepodobne želal mať Sama pri sebe.

"Je mi ľúto, že tu Sam nie je s tebou," ľútostivo som ho objala.

"Aspoň si tu ty. Za Lindou budeme môcť ísť o chvíľu."

"No vidíš a ani si neodpadol!"

"Ďakujem za tvoju povzbudzujúcu reč. Linda by ma asi zabila, keby som pri nej nebol!"

"Akú povzbudzujúcu reč?" tvárila som sa, že o ničom neviem a obaja sme sa zasmiali.

Keď sme vkročili do izby, Linda práve dojčila a na jej výraze tváre boli vidieť patričné známky únavy a vyčerpanosti zmiešané so šťastím.

"Páni, tá je krásna!" zajasala som.

"Ďakujeme," zašepkala Linda a neprestávala sa usmievať.

"Ako sa máte?"

"Vzhľadom na všetky okolnosti, veľmi dobre. Lili sa okamžite prisala na prsník!" radovala sa.

"Vyzerá ako malý anjelik. Ešte raz vám gratulujem. Martin prisadni si k ním, tento okamih musíme zvečniť!" nakázala som mu a ihneď ma poslúchol. Svoj objektív som nasmerovala na smer, kde všetci traja sedeli a odfotografovala ich. Urobila som dve fotky, jednu pre nich a druhú pre seba.

"Lili Franeková Hricová!" zasneným hlasom zvolala Linda.

"Franeková? Bude mať dva priezviská?" prekvapil sa Martin.

"A čo si si myslel? Ja budem mať po svadbe tiež dva priezviská," títo dvaja sú úžasní, pomyslela som si a zasmiala sa.

Ešte chvíľu sme sa zdržali, ale Linda bola príliš unavená a preto sme ju nechali odpočívať. A aj tak už bolo veľmi neskoro. Keď som zaparkovala svoj Mini Cooper pred našim panelákom, Samove auto na parkovisku nebolo. Mala som zvláštny pocit, obvykle je už o takomto čase doma.

Mala som o neho strach, presne takýto zlý pocit som mala, keď sme boli na firemnom večierku a pán Baláž mal infarkt. Keď sa aj po dvoch hodinách nevracal, rozhodla som sa ho ísť hľadať, aj keď som po pravde nemala ani tušenia, kde by mohol byť.

Obišla som všetky bary v okolí a dokonca obvolala aj niekoľko jeho kamarátov, až kým ma nenapadlo, že ma Sam pred časom donútil nainštalovať si do mobilu aplikáciu "Nájdite svojich priateľov".

Okamžite som klikla na ikonku v mobile a čakala, kým sa mi načíta obrazovka a potom som do vyhľadávača zadala Samove meno. Vyhľadávanie trvalo asi necelú minútu, kým sa mi na obrazovke nezobrazila lokácia miesta, kde sa konali preteky. Mohla ma napadnúť, že je tam.

Rýchlo som stúpla na plyn, môj zlý pocit sa znásoboval a už som ho nemohla ďalej ignorovať. Na kopcoch fúkal ako obvykle silný vietor, takže som si na hlavu nasadila kapucňu, ktorú som si musela pridŕžať jednou rukou a do druhej som si vzala baterku. Bola obrovská tma, signál na mobile mi vypadol a musela som sa spoliehať len na svoj inštinkt. Pohybovala som sa rýchlo, snažila som sa prehľadať každý kút, ale bezvýsledne. Začala som upadať do zúfalstva. Hľadala som ho už pätnásť minút a Sama nikde. Otočila som sa na iný smer, v čom som v diaľke videla tieň akejsi osoby ležajúcej na zemi. Stislo mi srdce a rozbehla som za ním, čo mi nohy stačili. Keď som k nemu dobehla a zasvietila na neho, moje obavy sa potvrdili. Na zemi ležal bezvládny Sam.