Bola som v absolútnom šoku a zmeravela som. Nemohla som tým slovám veriť. Veď ešte pred dvomi hodinami sme sa s pánom Balážom rozprávali, on sa na nás usmieval, boli sme plní nádeje, že už je z najhoršieho vonku a teraz je mŕtvy. Sam bol v rovnakom šoku ako ja, kľačal na zemi a pozeral do prázdna. Mne sa začali triasť ruky a nevedela som, čo mám robiť.

"Sam, Sam?!" začala som ním mykať, ale on vôbec nereagoval. Moje ruky sa triasli ako šialené, chcela som byť silná, ale nedokázala som to. Moje nohy boli príliš slabé a klesla som na zem. Takto sme spolu kľačali asi hodinu, kým nezazvonil zvonec. Inštinktívne som sa postavila a šla otvoriť.

"Bela, ako je Samovi?" pýtala sa ma pani Friedmanová, ale ja som zo seba nedokázala dostať ani slovo, len som ju viedla do izby ku kľačiacemu Samovi.

"Sam, zlatko, prosím, povedz niečo," vzlykala jeho mama, keď sa pozerala na svojho meravého syna.

"Čo sa stalo?" dostal zo seba trasľavým hlasom.

"Starý otec mal zástavu srdca. Doktori sa ho snažili oživovať viac ako polhodinu, ale už sa im nepodarilo zachrániť ho," tieto slová už povedala takmer nezrozumiteľne a rozplakala sa. Sam nič nepovedal, slzy mu stekali z tváre a nehybne kľačal na zemi.

"Ale veď sme sa s ním pred chvíľou rozprávali! Vyzeral byť v poriadku!" kričala som a stále nechcela veriť, že je to skutočne pravda.

"Jeho srdce bolo príliš slabé a nebolo schopné dostatočne pumpovať krv..." vzlykala a nebola schopná dokončiť vetu.

Nasledujúce tri dni boli ťažké, bola som so Samom celé dni a snažila sa byť tam pre neho, ale on sa utiahol do seba. Nič nevravel, nič jedol, už to nebol môj usmiaty a večne optimistický Sam.

Pohreb sa konal len v blízkosti najbližšej rodiny pána Baláža. Všetkých jeho smrť zasiahla, ale asi najviac sa to dotklo Sama. Na jeho tvári ste mohli zaznamenať známky únavy, ktoré prezrádzali veľké čierne kruhy pod očami, jeho telo bolo napäté a ruky silno zovieral v päsť.

Keď sa po krátkom obrade na cintoríne všetci pomaly rozchádzali, pristúpila ku mne pani Friedmanová, ktorej oči boli od toľkého plakania červené a opuchnuté. Pani Friedmanová vyzerala na svoj vek až príliš dobre, ale posledné tri dni jej pridali pár rokov naviac.

"Bela, zlatko, postaraj sa mi o neho. Si jediná osoba, ktorú si v tomto momente pripustí k telu. Keď zomrela jeho stará mama, všetkých nás od seba odohnal a utiahol sa do seba. Prestal chodiť do školy, vymieňal partnerku za partnerkou, opíjal sa. Prosím, nedovoľ mu to," nahodila na mňa smutný prosebný pohľad a mne poskočilo srdce.

"Budem tu pre neho. Postarám sa vám o neho," ubezpečila som ju a zaviazala sa jej, že bez ohľadu na to, čo sa bude diať, budem v tomto ťažkom období pri Samovi stáť.

"Choď za ním, teraz ťa potrebuje," pohladila ma po pleci a hlavou poukázala na Sama kľačiaceho pri hrobe svojho starého otca. Ja som kývla hlavou a vybrala sa za ním.

"Sam, som tu pri tebe," podišla som ku nemu, na čo ma on okamžite chytil za pás a položil si hlavu na moje brucho.

"Bela, život je sviňa a nefér. Tak veľmi nefér," plakal a silno ma držal.

"Ja viem," zašepkala som a kľakla si k nemu, pričom sme ani na chvíľu neprerušili medzi sebou kontakt. Hladkala som jeho napäté telo a utierala mu slzy z očí. Takto zblízka sa jeho čierne kruhy pod očami zdali ešte väčšie a jeho ustarostený výraz tváre sa ešte znásobil. Obaja sme boli celý od hliny, čo nebolo vôbec podstatné. Sama som nenútila odísť, takýmto spôsobom sa cítil byť ku svojmu starému otcovi bližšie.

Bolo zvláštne vidieť na pomníku meno pána Baláža s dátumom narodenia a smrti. Ešte pred štyrmi dňami sme s ním komunikovali, usmieval sa a teraz medzi nami nie je. Už nikdy ho nebudeme môcť pozdraviť, pohladiť ho a hlavne, už nikdy ho nebudeme vidieť. Život je zvláštny, toto bol prvý pohreb, ktorého som sa zúčastnila a s istotou môžem povedať, že už nikdy sa žiadneho ďalšieho zúčastniť nechcem. Žiaľ, v živote sú isté len dve veci - narodenie a smrť. A zatiaľ čo tú prvú oslavujeme, tú druhú oplakávame.

Na cintoríne sme boli až do tmy a keď si Sam uvedomil, ako pozde je, zdvihol sa bez slova a nasadol do auta. Celú cestu sme boli ticho a keď sme dorazili do jeho bytu, ľahli sme si na posteľ, ja som ho zozadu objala a zaspali sme. Nemali sme ani len energiu prezliecť si zašpinené oblečenie. Tento deň si rozhodne budem pamätať ako na najsmutnejší v mojom živote.

* * * * * * * *

Od pohrebu pána Baláža ubehli dva mesiace a ako povedala pani Friedmanová, Sam sa snažil držať si ma od tela. Všetky spoločné aktivity zatrhol a spoločný čas sme trávili u neho doma, pričom mi to skôr prišlo ako keby som ho do toho nútila. Na všetky otázky mi odpovedal buď jednoslovne alebo len prikývol hlavou.

"Kam to dnes ideme?" ledva som sa ho spýtala a nestíhala som s dychom, keď som za ním z vchodu bežala.

"Ideme? Bela, ty nikdy nechodíš behať," poznamenal bez akejkoľvej známky emócií a začal sa rozcvičovať.

"Ale dnes mám chuť zabehať si," namietala som, čo však nebol skutočný dôvod, prečo som sa rozhodla pre beh, ktorý inak z duše nenávidím.

"Tvrdila si, že beh je totálna hlúposť ľudí, ktorí sa snažia silou mocou zdravo žiť a pritom je to pre nich len zámienka, aby dali ostatným ľuďom vedieť, že so sebou niečo robia."

"Tak som zmenila názor."

"Ako chceš," zaviazal si šnúrky na teniskách a rozbehol sa, pričom na mňa vôbec nepočkal. Celú trasu som šprintovala za ním, ale moja kondička je na tom dosť biedne a asi po prvom kilometri som ho stratila z dohľadu.

"Sam, Sam! Počkaj ma!" kričala som za ním, ale vôbec sa neozýval. Som si však istá, že ma veľmi dobre počul. Keď som skratkou prešla k nášmu paneláku, Sam sa tam znovu rozcvičoval a tváril sa, že ma nevidí.

"Mohol si ma počkať," zadýchane som mu vyčítala a napila sa z fľaše. Moje hrdlo bolo úplne suché.

"Mám rýchle tempo. Ak nestíhaš, nabudúce bež sama," flegmaticky mi odpovedal a pobral sa smerom ku dverám vchodu.

"Pôjdeme dnes niekam spolu? Do bistra možno? Už dlho sme si nedali cheeseburger a milkshake," ignorovala som jeho flegmatickú odpoveď.

"Dnes už niečo mám. Zatiaľ sa maj," otvoril dvere a zašiel dnu. Takto sa ku mne správa posledné dva mesiace. A aj keď nemôžem povedať, že ma to nebolí, v hlave som si stále premietala prosebné slová pani Friedmanovej "postaraj sa o neho".

Zo Sama sa stal celkom nový človek. Človek, ktorý sa na neho absolútne nepodobal a ktorého som nepoznala. Prestal chodiť do práce, zanevrel na pretekanie a v konečnom dôsledku zanevrel aj na mňa. Vedela som, že je to len jeho obranný mechanizmus a že takto sa vyrovnáva so smrťou svojho starého otca, ale bolelo ma, že mi nedovolí byť pri ňom. Chcela som mu byť oporou, on však moju oporu nechcel.

Každý večer som trávila pri okne a čakala, kedy sa objaví. Odchádzal poobede a vracal sa až v noci. Neviem, čo každý deň robil a kde vlastne bol, zo začiatku som mu volala a písala správy, ale keď ma ignoroval, po čase som s tým prestala. Nebola som pokojná a nedokázala som zaspať, kým som ho nevidela prísť domov a tak som len čakala a dúfala, že sa vráti. Každý večer prichádzal domov s inou ženou a každé ráno dotyčná žena presne o siedmej odišla. Nikdy sa nezdržala dlhšie. Rovnaké to bolo aj túto noc. Sam bol očividne opitý a držal svoj nový objekt okolo pliec. Cez kukátko som videla, že neznáma žena má blond vlasy a jej oblečenie bolo dosť vyzývavé. Bozkávala Sama na krk a obaja sa hlasno smiali. Sam nevedel hodnú chvíľu nájsť svoje kľúče a keď sa mu ich konečne podarilo nájsť, víťazoslávne ich zdvihol do vzduchu. Neznáma žena ho neprestávala bozkávať a keď Sam otvoril dvere, obaja vošli dnu. Túto situáciu som videla dennodenne. Menila sa len žena, ktorú odprevádzal do bytu.

Neznáma žena odišla presne o siedmej ráno, presne ako všetky predchádzajúce. Jej odchodu som sa už nevedela dočkať, pretože som sa rozhodla vyčistiť Samovi žalúdok, takto to už ďalej nemôže pokračovať.

"Každý deň iná žena. Stojí to za to?" vkročila som do jeho izby, kde ešte stále ležal.

"To nie je tvoja starosť..." opäť apaticky odpovedal.

"Povedz teda, čo ti tie ženy dávajú?" povedala som so slzami v očiach.

"Pomáhajú mi nič necítiť a keď som s nimi, na nič nemyslím."

"Mať city je normálne, si človek. Nemôžeš sa svojim citom vyhýbať. Nemôžeš ma od seba takto odstrkávať..."

"Bela, neuvedomuješ si, že ťa pri sebe nechcem? Nechaj ma na pokoji. Chcem byť sám. Keď sa na teba pozriem, vidím starého otca. Nechcem byť už v tvojej blízkosti," laxne povedal a ani sa na mňa nepozrel.

"Ako si želáš," srdce sa mi zlomilo na niekoľko miliónov kúskov. Po týchto slovách som sa pobrala a odišla a snažila sa neplakať. Nechcela som mu ukázať známky slabosti, nechcela som, aby vedel, ako veľmi mi svojimi slovami ublížil.

Keď som za sebou zavrela dvere svojho bytu, klesla som k zemi a rozplakala sa. Sam ma už vo svojom živote nechce. Sklamala som pani Friedmanovú a dovolila mu, aby sme sa odcudzili.