V ten večer som Maxovi volala asi stokrát a ako sa dalo čakať, nezdvíhal mi. Zanechala som mu teda asi desať odkazov a správ, a išla som si ľahnúť. Ráno múdrejšie večera, povedala som si s malou dušičkou a dúfala, že sa mi Max zajtra ozve.

Celú noc som sa v posteli len prehadzovala a keď som sa ráno zobudila na zvuk pípajúcej smsky, okamžite som schmatla svoj mobil.

Dobre, stretneme sa u mňa doma po práci.

Sťažka som preglgla. Max bol naštvaný. A to právom.

"Molnárová, prepáč. Nechcel som ťa včera dostať do problémov," ospravedlňoval sa mi vo výťahu Sam.

"Nie je to tvoja chyba. Ak je tu niekto vinný, tak som to ja. Mala som si nabiť mobil."

"Ak chceš, Rusnákovi to vysvetlím. Poviem, že som ťa nasilu vytiahol von."

"To nebude potrebné. Vyriešim to s ním. Ale ďakujem," odmietla som to, pretože by to celú situáciu len zhoršilo.

V práci som bola ako na ihlách, neustále som sledovala čas a nevedela sa dočkať, kedy sa Maxovi ospravedlním. Včera sa musel cítiť hrozne, a to všetko len kvôli mne.

Nebolo časté, že sme spolu boli u Maxa v byte, takmer vždy sme trávili čas u mňa, ale chápala som, že práve teraz nechce riskovať stretnutie so Samom.

"Ahoj," previnilo som sa pozdravila, keď mi otvoril dvere.

"Ahoj. Poď dnu," povedal a namieril si to do kuchyni.

"Max, je mi to veľmi, veľmi ľúto. Bola som hladná, tak sme si išli pre jedlo a potom sa mi zlomil opätok..."

"Bela, nemusíš mi to hovoriť. Viem, že by si ma nikdy nepodviedla. Len ma zabolelo vidieť svoju priateľku v náručí druhého muža. Pozri, ja nechcem byť typ chlapa, ktorý ti bude zakazovať stýkať sa s druhými mužmi, ale odteraz o Friedmanovi nechcem počuť ani slovo. Nechcem, aby k tebe chodil do bytu, keď tam budem ja. Nechcem s ním chodiť na dvojité rande a nechcem byť v jeho blízkosti. Ty sa s ním môžeš stýkať tak ako doteraz, ale vážne by som ocenil, keby si si na mňa našla viac času. Ak teda chceš byť ešte stále so mnou?"

"Čo to hovoríš! Jasné, že s tebou chcem byť! Max, ľúbim ťa! A nechcela som ťa zraniť. Naozaj by som ti úmyselne nikdy neublížila. Nebudem ťa ďalej nútiť stýkať sa so Samom, ale prosím ťa pochop, že on je pre mňa ako brat a tiež ho potrebujem mať v živote."

"Ja to chápem, Bela. Už som povedal, že ti nebudem zakazovať baviť sa s ním. Len ho jednoducho nechcem vo svojej blízkosti."

"Dobre, ako povieš," podišla som k nemu a dala mu pusu na líce.

* * * * * * * *

Od toho dňa sa Max so Samom nevideli. A hoci som si myslela, že bude Sam ohľadom celej tejto veci vystrájať, správal sa prekvapujúco dospelo. Dokonca mi povedal, že je to veľmi dobré riešenie. Asi jediná vec, na ktorej sa s Maxom zhodli.

S Maxom sme sa na Vianoce chystali spolu domov. Obaja sme požiadali o týždennú dovolenku a Maxovi dokonca jeho šéf povolil ostať doma až do Silvestra. Čo znamenalo, že ho nebudeme tráviť spolu.

"Molnárová, budeš mi chýbať! Druhé Vianoce v roku, ktoré nestrávime spolu!" vyhlásil Sam, keď sme sa ľúčili.

"Sam, ale aspoň spolu znovu oslávime Silvestra! A navyše viem, že keby som tu ostala, nešiel by si navštíviť svoju rodinu."

"Úprimne, nemám vôbec žiadnu chuť ísť domov. Opäť počúvať pri štedrovečernom stole otcove kecy o tom, ako musím začať viac pracovať. Aspoň, že uvidím starého otca. Ten mi už veľmi chýba."

"Sam, kašli na svojho otca, hovorí nezmysly. Vôbec si jeho reči neber k srdcu, počuješ ma?"

"Neboj sa, za tie roky som sa stal odolný proti akýmkoľvek jeho urážkam."

"Tak to má byť. A keď to nebudeš vedieť zvládať, som len o hovor ďalej."

"Čo by som si bez teba počal, Molnárová?"

"A nezabudni odo mňa pozdraviť svojho starého otca!"

"Ozaj, zabudol by som. Nech sa páči, tvoj darček," podával mi Sam zabalenú krabičku v ružovom baliacom papieri.

"Povedali sme si, že si tento rok nebudeme dávať darčeky!"

"Asi som zabudol. Smola," s úškrnom povedal.

"No, ja tu pre teba tiež niečo mám," podala som mu malú krabičku. Hoci sme sa dohodli, že si darčeky tento rok dávať nebudeme, poznala som Sama dosť dobre na to, aby som vedela, že dohodu nedodrží.

"A ja som chcel, aby si sa cítila trápne, že pre mňa nič nemáš!"

"Smola," sarkasticky som poznamenala a buchla ho po pleci.

"Uži si Vianoce," povedal a objal ma.

"Pekné sviatky aj tebe," zašepkala som, keď sa naše hlavy stretli.

"Choď už, Rusnák ťa už určite čaká."

Tešila som sa na svoju rodinu doma, ale na druhej strane mi bolo ľúto nechať ho tu samého. Krátko pred Vianocami sa rozišiel s Alex a kvôli Maxovi som sa Samom posledné dva mesiace veľmi nestýkala. Preto som bola šťastná, že aspoň koniec roka oslávime spolu.

"Cesty na Slovensku sú v zime najhoršie!" šomral v aute Max.

"Ani mi to nespomínaj, minulý rok som cestovala domov autobusom a celú cestu som sa modlila, aby sme šťastne došli."

"Ešte šťastie, že tento rok máš mňa."

"Rodičia sa na teba už nevedia dočkať. Tuším ťa majú radšej ako mňa!" vyhlásila som.

"Je pravda, že ma rodičia milujú," zatváril sa frajersky.

"Toľká to skromnosť!"

"Ale nie, aj ja ich mám rád. Veď ich poznám už od malička! A moji rodičia sa na teba tiež stále vypytujú. Niekedy sa pýtajú až príliš, napríklad keď som s nimi minulý týždeň volal, mama sa spýtala či používaš antikoncepciu!"

"To nie!" vybuchla som v smiechu.

"Vážne! Ani si nevieš predstaviť, ako trápne som sa cítil."

"A čo si jej odpovedal?"

"Že áno!"

"Pane bože!" vykríkla som a nevedela som sa prestať smiať.

"A neuveríš, čo mi na to povedala späť! Že vraj ju máš vysadiť, pretože ona chce už vnúčence!"

"Tvoja mama si vážne nedáva servítku pred ústa," pri myšlienke na deti ma zamrazilo. Rozhodne som na ne ani zďaleka nebola pripravená.

"Bela, neboj sa. Ja ešte tiež nie som pripravený mať deti," povedal Max ako keby mi čítal myšlienky.