O týždeň neskôr si ma môj šéf, pán doktor Abelovský, zavolal do svojej kancelárie. Ja som už tušila, o čo sa jedná. Ukončila som štúdium, čo znamenalo, že moja práca koncipientky sa blížila ku koncu. Bohužiaľ.

"Dobré ráno, slečna Molnárová. Prosím, posaďte sa."

"Dobré ráno."

"Gratulujem k promóciám. S Vašou prácou sme vo firme veľmi spokojný. Rozhodli sa Vám preto ponúknuť stále pracovné miesto. Mali by ste na starosti obchodné a občianske právo."

"Nesmierne Vám ďakujem za prejavenú dôveru. Nesklamem Vás."

"Viem, že nie. Vidím, že je právo Vašou skutočnou vášňou. Bola by to naša smola, keby sme Vás nechali ujsť ku konkurencii. Naša firma potrebuje právnikov ako ste Vy."

Toto som nečakala. Slovami sa nedalo opísať, ako šťastná som v tejto chvíli práve bola. Ani sa mi nesnívalo, že mi pán doktor Abelovský ponúkne miesto vo svojej firme.

* * * * * * * *

"Šéf mi ponúkol miesto právničky vo firme," povedala som Samovi, keď sme v ten večer pozerali spolu Priateľov.

"A to mi hovoríš len tak? Bela, je to veľká vec!" povedal a zakrútil mnou vo vzduchu.

"Viem, že je. Nedokážem stále tomu uveriť."

"Prestaň sa stále podceňovať!"

"Ja sa nepodceňujem! Len je tomu ťažké uveriť. Je to ako splnenie sna."

"Veľmi som za teba šťastný."

"A čo ty a tvoj vzťah s otcom?"

"Lepší sa to, dokonca mi dal na starosť vzťah s medzinárodnými partnermi."

"A to mi hovoríš len tak?" zopakovala som tie isté slová, ktoré povedal on mne.

"Nepovažujem to až za tak veľkú vec. Ty si všetko získala sama, keby som nebol jeho syn, to miesto by som nedostal."

"Prestaň takto hovoriť!" povedala som mu a buchla ho do pleca.

"Je to pravda..."

"Sam, si úžasný a ťažko pracujúci človek. Akákoľvek firma by bola šťastná, keby ťa mala. A tvoj otec je workoholik, keby ti neveril, som si istá, že by ti tú prácu nikdy nedal. Jasné?"

"Naozaj si to myslíš?"

"Už ma predsa poznáš, vieš, že ti vždy poviem pravdu a svoj názor."

"To je pravda. Sľúbme si, že si budeme vždy hovoriť pravdu. Bez ohľadu na to, ako veľmi nás tá pravda zabolí a bez ohľadu na to, aká tvrdá bude."

"Nemám s tým problém. Platí," povedala som mu.

Na druhý deň som zašla na obed do najbližšej reštaurácii. Od hladu som už pomaly nevidela. V reštaurácii bola kopa ľudí a žiadne miesta voľné, takže som sa musela postaviť do radu a obed si so sebou vziať do kancelárie. Už keď som bola pripravená objednať si, zozadu mi niekto prikryl oči rukami. Už som sa pripravovala, že tomu neznámemu človeku vylepím facku, pokým som zbadala, kto to je.

"Max? Čo tu robíš?" prekvapila som sa.

"Takto sa víta tvoja detská láska?" tváril sa urazene Max a objal ma.

"Prepáč, neviem, čím to je, ale vždy keď ťa stretnem, som v pomykove."

"A to je dobrá vec?"

"Pre teba áno, pre mňa nie," ľudia v rade za nami už vykazovali známky naštvanosti, takže sme si rýchlo objednali a vyšli von.

"Gratulujem ti k promóciám. Malá Bela je právnička."

"Nehovor mi tak!"

"Dobre, ospravedlňujem sa, malá Bela.," povedal ešte raz Max, pretože vedel, že ma tým naštve.

"Musím rýchlo bežať do firmy. Dnes mi majú prideliť novú kanceláriu. Ale už keď si v meste, mohli by sme sa stretnúť?"

"Pozývaš ma na rande?"

"Nie, pozývam ťa na priateľskú večeru."

"Zajtra môžem. Stále máš rovnaké číslo?"

"Áno, tak sa na adrese ešte dohodneme. Zatiaľ ahoj," rýchlo som ho ešte raz objala a utekala do firmy.

* * * * * * * *

Večer sme so Samom zašli do nášho obľúbeného bistra a ja som sa musela neustále pozerať na obrazovku svojho mobilu. Žiadny muž vo mne nevyvolával to, čo Max. Keď som bola v jeho blízkosti, stále som sa červenala, srdce mi búšilo a bola som nervózna. Bola som si istá tým, že už do neho nie som buchnutá, ale zjavne som sa mýlila.

"Čo sa to stále pozeráš na svoj mobil?" opýtal sa Sam a vyrušil ma z mojich myšlienok.

"Nepozerám!"

"Pozeráš a navyše ma ešte aj ignoruješ!"

"Neignorujem ťa!"

"Nie, tak čo som ti to pred chvíľou povedal?"

"Že máš tieto hranolky najradšej?" triafala som do čierneho a nahodila svoj najroztomilejší pohľad.

"Ty si strašná! Takto ignorovať svojho najlepšieho kamaráta! Čím som si to len zaslúžil," dramaticky vyhlásil Sam a servítkou si utieral falošné slzy.

"Dnes som sa stretla s Maxom a zajtra spolu ideme na večeru."

"Max, do ktorého si bola buchnutá?"

"Ako o tom vieš?"

"PovedalamiotomEla." povedal potichu a rýchlo Sam. Bolo mi jasné, že túto informáciu mi nemal prezradiť.

"Čože, nepočula som ťa?"

"Povedala mi o tom Ela."

"Vy sa o mne s Elou rozprávate?"

"Tak trochu."

"Ela a jej ústa. Som si istá, že ti už o mne prezradila tie najtrápnejšie historky."

"A čo si myslíš, o čo mi išlo? A Ela bola taká milá a poskytla mi ich."

"Ty jeden!" hodila som do neho skrčenú servítku v čom mi prišla správa od Maxa.

Rezervoval som nám stôl na ôsmu v reštaurácii Mavisa. Dúfam, že ti to vyhovuje.

Rýchlo som mu odpísala späť.

Vyhovuje. Stretneme sa tam. Už sa teším.

Pred večerom som si skúsila asi päť rôznych outfitov a začínala byť zúfalá. Nič sa mi nepáčilo.

"Nemám si čo dať na seba!" povedala som a hodila sa na posteľ.

"Ukázala si mi už hádam sto outfitov. Už si konečne niečo vyber!" naliehal Sam, ktorý zo mňa začínal byť zúfalý.

"Chcem vyzerať dobre."

"Nechápem prečo. Povedala si, že sa ti už Max nepáči," doberal si ma Sam.

"Chcem vyzerať dobre kvôli sebe."

"Jasné, pre seba," povedal a vo vzduchu naznačil úvodzovky.

"V čom by si ma chcel vidieť ty?"

"Bela, mňa nezaujíma, čo máš na sebe oblečené. Si moja kamarátka. Max sa na teba pozerá inak."

"To je pravda," súhlasila som s ním. Pri Samovi som sa nikdy nesnažila vyzerať dobre. Práve naopak, nerobilo mi problém mať na sebe tepláky a vyťahané tričko v jeho blízkosti. Dokonca som si ani len nevkladala do oka šošovky a nosila som okuliare.

Po asi ďalšej hodine som konečne našla niečo, s čím som bola aspoň na osemdesiatpäť percent spokojná. Rozhodla som sa pre krátke obtiahnuté čierne šaty, lodičky telovej farby a vlasy som si vyčesala do drdola.

"Keby nie si moja najlepšia kamarátka, pozval by som ťa na rande!" vtipkoval Sam.

"Naozaj to vyzerá dobre? Nie je to príliš?"

"Bela, už sa prestaň stresovať. Vyzeráš skvelo. Nastúp do auta, nechceš byť predsa pozde."

"Veď už idem!"

Keď som dorazila do reštaurácie, Max ma už čakal. Opäť sa ma zmocnila nervozita a zahrýzla som si do líca. Na rande som už nebola pekne dlhú dobu a skutočnosť, že mojim rande je práve Max, mi na nervozite ešte prikladala.

"Dobrý večer," vítal ma Max a podržal mi stoličku.

"Dobrý večer. Dúfam, že na mňa nečakáš dlho."

"Aj keby som čakal, tak by to za to stálo. Vyzeráš nádherne."

"Aj tebe to svedčí," Max mal na sebe bielu košeľu a tmavomodrý oblek, ktorý lichotil jeho krásnej opálenej pokožke a zeleným očiam. Ako som sa mala sústrediť, keď vyzeral tak skvelo?

"Znovu ti gratulujem k promóciám. Ešte pracuješ ako koncipientka alebo?"

"Už nie. Vlastne len tento týždeň mi šéf ponúkol vo firme stále miesto. Mám na starosti obchodné a občianske právo."

"Bela Molnárová, ty si neuveriteľná. Týždeň po ukončení štúdia a už máš aj prácu."

"Mala som šťastie."

"Nie, to nebolo šťastie, ale tvoja drina. Vždy si tvrdo pracovala."

"A čo ty? Stále nepoznám dôvod tvojej návštevy."

"Otvára sa tu nová pobočka našej firmy a šéf ma sem prevelil. Takže som niečo ako nový vedúci a pod sebou budem mať ďalších troch zamestnancov. Bude to omnoho menšia účtovnícka firma ako v Bratislave."

"Max, to je skvelé! Gratulujem ti!"

"Ďakujem. Ak mám byť úprimný, som rád, že ma sem poslali. Košice sú bližšie k nášmu mestu a navyše si tu ešte aj ty."

"Ty chceš, aby som sa znovu červenala?"

"Hovorím pravdu. Nemohol som zabudnúť na náš minuloročný rozhovor. Možno je čas konečne na našej strane."

"Možno," ticho som odpovedala.

Po zbytok večera sme ešte prebrali historky z detstva. Čas s Maxom plynul rýchlo, počas celej večere sme sa mali o čom rozprávať a bolo príjemné byť opäť raz v jeho blízkosti. Ani chvíľu som sa nenudila.

Po večeri ma Max odprevadil ku autu a ponúkol mi svoje rameno.

"Bol to pekný večer. Mali by sme si to zopakovať."

"Si si istý, že na mňa budeš mať čas?" sarkasticky som si ho doberala, keďže v reštaurácii sa za ním otáčali takmer všetky ženy.

"Na teba, malá Bela, bude mať čas vždy," povedal a priblížil sa ku mne. Bol tak blízko, že som na tvári cítila jeho teplý dych.

"To dúfam," snažila som sa znieť sebaisto, ale moje nohy to začínali vzdávať. Neuveriteľné, aký vplyv na mňa tento chlap mal.

"Dobrú noc," povedal mi a pobozkal ma na líce.

* * * * * * * *

Od toho dňa sme sa s Maxom videli takmer stále. Či už sme si dali spoločný obed, šli do kina alebo sa len niekde prejsť. Cítila som sa s ním dobre, až príliš dobre pre moje vlastné dobro.

Naše randenie trvalo asi mesiac a pol, kým sme sa oficálne dali dokopy. Max ma pozval na výstavu umení, na ktorú som sa snažila dostať lístky už pekne dlhú dobu.

"Dnes vyzeráš krásne."

"Ďakujem, ale to mi hovoríš stále! Začínam si myslieť, že to hovoríš len kvôli tomu, pretože si slušne vychovaný." povedala som mu, keď sme vystupovali po skončení sa výstavy z galérie.

"Hovorím to, lebo je to jednoducho pravda. Si nádherná. Nechápem, ako som si to nemohol všimnúť skôr."

"Vtedy pre nás nebol správny čas," odvetila som mu.

"A teraz je?" spýtal sa Max, priklonil sa ku mne, očami sledoval moje chvejúce sa pery a pobozkal ma. Jeho pery boli mäkké a vyvolali vo mne elektrickú reakciu. Na tento bozk som čakala už od ôsmeho ročníka.

"Prepáč, ja... dúfam, že ti to nebolo nepríjemné..." ospravedlňoval sa Max a v tom som sa zasmiala a pritiahla ho k sebe. Bolo skvelé vidieť ho neistého.

"Čo to, sám veľký Max Rusnák je neistý v prítomnosti ženy?"

"Nie hocijakej ženy. Ale mojej malej Bely," usmial sa a rukami ma chytil okolo pásu.

"Tvojej?"

"Prepáč, malá Bela, staneš sa oficiálne mojou priateľkou? Lepšie?"

"Ešte by sa to dalo vylepšiť, ale beriem to."

"Ty si..." kým to stihol dopovedať, usmiala som a znovu ho pobozkala.

* * * * * * * *

Keď som prišla v ten večer domov, okamžite som všetko musela Samovi zreferovať.

"Takže ste oficiálne spolu?"

"Áno, neverím tomu!"

"To je skvelé, Bela, prajem vám to. Ale ak ťa ten Max niečím raní alebo ti ublíži, nech si ma neželá."

"Nedovolím mu to."

"Nikto si nezaslúži byť šťastný viac ako ty."

"Ty si zaslúžiš byť tiež šťastný! Musíte ti niekoho nájsť!"

"Nie, Bela. Prosím nie, naposledy keď si sa snažila ma dať s niekým dokopy, dotyčná sa ani neráčila ukázať sa."

"Fajn," zamračila som sa a tvárila som sa urazene.