Sam mal pravdu. Všetky moje skúšky som úspešne zložila. Nebolo to jednoduché, ale nakoniec sama neviem, prečo som z toho tak panikárila. Promócie ma čakali o týždeň.

"Gratulujem ti! No nehovoril som ti to?"

"Ďakujem, že vo mňa stále veríš viac ako ja v seba."

"To je predsa samozrejmosť," usmial sa.

"Nie, nie je. Som rada, že ťa mám. Si pre mňa ako starší brat."

"Pripravil som si pre teba aj darček. Ale dostaneš ho až zajtra."

"Darček? Mám sa báť?"

"Nemusíš. Myslím, že si to dobre užiješ."

"No fajn. Mimochodom, povedala som ti už, že dostanem červený diplom?"

"Nehovorila, ale neprekvapuje ma to. Nikto si ho nezaslúži viac ako ty. Som na teba hrdý."

Po rozhovore so Samom som okamžite zavolala našim, ktorí už doma netrpezlivo čakali na správy o priebehu. Keď som im povedala, že sa mi kvôli mojim výborným študijným výsledkom podarilo dostať aj červený diplom, mamka sa rozplakala. Už som sa nemohla dočkať, keď to spolu po promóciách všetci oslávime.

Na druhý deň ma Sam viezol k môjmu sľúbenému darčeku. Bola som napätá, pretože od Sama sa dalo očakávať všetko. A nejakým spôsobom som cítila, že ten darček bude opäť niečo úplne mimo mojej komfortnej zóny.

"Prosím, nech sa páči, tu je tvoj darček," povedal Sam, keď sme zaparkovali na trávnatej ploche, kde bola zastavená helikoptéra.

"To nemyslíš vážne. Tam ma nedostaneš ani za svet!"

"Bela, prestaň byť konzerva. Uvidíš, že si to užiješ. Navyše som už za to zaplatil peniaze."

"A čo v tej helikoptére budeme robiť?"

"Zoskočíme padákom!"

"Nie, no, nein, net, non," povedala som vo všetkých jazykoch, ktoré som poznala.

"Je to skvelý pocit. Nebudeš ľutovať. Budem ťa celý čas držať. Ak chceš, môžeme vyskočiť spolu jedným padákom."

"Vieš, čo všetko by sa nám mohlo stať?"

"Rovnako tak by sa nám mohlo niečo stať aj teraz. Mohla by si dostať infarkt, mohlo by ťa zraziť auto, mohla by si sa potknúť a zlomiť si nohu. Bela, snaž sa žiť prítomnosťou! Budem pri tebe!"

"Dobre. Ale ak sa mi niečo stane, ver, že si ťa v pekle nájdem a dám ti to pekne vyžrať!" pohrozila som mu.

"Platí," prijal moju výzvu Sam.

Srdce mi bilo ako šialené, mala som neskutočný strach. Nebola som typ človeka, ktorý rád riskoval. A nikdy som ani len nesnívala o zoskoku padákom.

Pred nástupom do helikoptéry nám dali špeciálne obleky a popruhy, ktoré boli pomerne tesné. Po nástupe do helikoptéry sa mi už triasli ruky a bola som celá spotená. A v tej chvíli som Sama skutočne nenávidela. Keď sme už boli vo výške štyritisíc metrov, počula som nejaký hlas prikazujúc nám "teraz skočte."

Ďalšie spomienky boli rozmazané. Ale potom to prišlo. Začala som si to nesmierne užívať. Nikdy som sa necítila živšie ako v tom momente. Tá dávka adrenalínu bola ako droga, ku ktorej máte tendenciu stále sa vracať. Výskala som, kričala, usmievala sa. Jednoznačne jeden z najkrajších zážitkov v mojom živote.

"Wau, to bolo senzačné!" kričala som, keď sme boli na pevnine.

"Hovoril som ti to!"

"Ďakujem, že si ma prinútil to urobiť. Ten adrenalín bol neskutočný!"

"Ešte šťastie, že sa mi ťa podarilo prehovoriť. Vieš si predstaviť, že by si premeškala túto úžasnú príležitosť?"

"Koľkokrát si už skákal padákom?"

"Teraz po prvýkrát."

"Čože? Ja som mala pocit, že už si tu predtým bol."

"Už dlho to bolo na mojom must-do-liste, ale nikdy som nenašiel tú správnu osobu, s ktorou by som to chcel vyskúšať. Až doteraz," povedal Sam žmurkajúc na mňa.

"Som šťastná, že som to mohla zažiť s tebou."

"Nabudúce vyskúšame bungee jumping!"

"Ty ma asi fakt chceš zabiť!" smiala som a roztrapatila mu rukou vlasy.

* * * * * * * *

V deň mojich promócií som sa cítila zvláštne. Končila sa ďalšia éra môjho života. A začínala sa ďalšia. Konečne sa budem môcť venovať právu aj prakticky. Avšak, najskôr si budem musieť nájsť prácu, keďže koncipientku už po ukončení štúdia nebudem môcť robiť. Tieto myšlienky som však potlačila, dnešok bol môj deň. A plánujem z neho vyťažiť čo najviac sa bude dať.

Predávanie diplomov prebehlo pomerne rýchlo a bolo pekné vidieť svoju rodinu v hľadisku (naše promócie sa konali v divadle). Cítila som, že sú na mňa hrdí a to ma hrialo pri srdci. Ani som si neuvedomila, ako veľa pre mňa podpora mojej rodiny a Sama znamená. Mala som tam všetkých štyroch ľudí, na ktorých mi záležalo najviac na svete.

Môj titul a diplom sme sa hneď po všetkom tom fotení a lúčení s profesormi a spolužiakmi vybrali osláviť do jednej malej retro reštaurácie. So Samom sme si spomenuli, že sme tam raz chceli ísť, ale nepodarilo sa nám získať stôl a potom sme sa tam už nevrátili.

"Tak ty si Sam? Rád ťa spoznávam," podal ocko ruku Samovi kvôli oficiálnemu zoznámeniu.

"Teší ma, pán Molnár a pani Molnárová. Vaša dcéra je úžasná. Právom na ňu môžete byť hrdí."

"Hej a čo ja?" strčila do neho Ela a všetci sme sa zasmiali.

"Môžete byť hrdí na obe svoje dcéry," opravil sa Sam a zasmiali sme sa ešte hlasnejšie.

"Sme radi, že tu má Bela niekoho, na koho sa môže spoľahnúť. Nikdy nebola typ človeka, ktorý si k sebe ľudí pripúšťal ľahko. Prekvapuje nás, že sa to tebe podarilo."

"Verte mi, až tak ľahké to nebolo," povedal Sam a žmurkol na mňa.

"Na Belu!" vyhlásil ocko, zdvihol pohár so šampanským a všetci ho nasledovali.