Kapitola 10
Cestou do obchodného centra sme sa ešte zastavili u mňa v byte, keďže sme museli navrhnúť letáky. Našťastie, na strednej škole som bola vždy ja tá, ktorá sa starala o tieto grafické veci, takže mi návrh netrval dlho. Dala som tam len tie najpodstatnejšie veci, ako kedy sa bude akcia konať a kde a hlavne prečo túto akciu vlastne usporiadavame. A samozrejme som tam musela vložiť aj obrázok so smutnými očami psíkov v útulkoch. Čo možno bolo trochu detinské, ale v takýmto prípadoch sa musí hrať na city. Po Samovom odsúhlasení môjho návrhu sme rýchlo utekali do obchodného centra.
Mali sme šťastie, pretože hneď na prvom poschodí sme našli menšie papiernictvo, ktoré bolo úplne prázdne.
Chlapec papiernictve bol zaskočený, keď sme mu oznámili, že si prosíme vytlačiť päťsto kusov týchto letákov, ale urobil, o čo sme ho požiadali.
Roznášanie letákov bola poriadna drina, mali sme síce auto, ale utekanie k jednému paneláku ku druhému, už dlho som sa tak nezapotila. Ale bolo to pre dobrú vec a každá minúta driny za to stála. Tie zvieratá si, žiaľ, nedokážu pomôcť samé a zaslúžia si, aby sa o nich vedelo. Teraz už len dúfať, že v našom meste bývajú ľudia, ktorí majú v sebe aspoň trochu ľudskosti a v nedeľu sa ukážu.
* * * * * * * *
"Ja som úplne zničený," povedal Sam a zvalil sa na moju sedačku.
"Tak si choď ľahnúť do svojej postele do svojho bytu." doberala som si ho.
"Ale no tak, maj trochu ľútosti."
"Teraz mi napadlo, dnes si si chcel adoptovať psíka, nie?"
"Chcel, ale nechám to na nedeľu. A ty mi musíš pomôcť, ako sa poznám, nebudem si vedieť vybrať a strávim nad tým celý deň."
"Ja som skôr odborník na mačky, ale posnažím sa ti dať môj najlepší odborný názor."
"To dúfam," povedal Sam hladkajúc Simba a Lucky, ktorí si ho za moje dva týždne absencie stihli veľmi obľúbiť.
Na druhý deň v práci som leták vložila do rúk aj mojej kolegyni Eme.
"Útulok? Odkedy ty chodíš do útulku?"
"Vieš, že mám rada zvieratá."
"To áno, ale nikdy si mi nepovedala, že aj chodíš pomáhať do útulku."
"Nie je to dlho, možno len nejaké tri mesiace. Sam ma tam raz zaviezol."
"Takže Sam? Začínate si byť nejak veľmi blízki."
"Ema, sme len kamaráti. Nie je taký zlý, ako som ti ho opísala. A som mu veľmi vďačná, že ma vtedy prehovoril prísť s ním do toho útulku. Tie úbohé zvieratá sú tam také samé, okrem nás dvoch tam príliš veľa ľudí nechodí. Navyše už im dochádzajú aj finančné prostriedky. Však prídeš?" nahodila som ten najsmutnejší pohľad, aký som dokázala.
"Wau, takmer si ma dojala. Samozrejme, že prídem. Ale pravdepodobne si nebudem môcť adoptovať žiadneho psíka, moje spolubývajúce nemajú radi zvieratá... Ale určite prispejem nejakou sumou."
"Ďakujem, veľa to pre mňa znamená. Ak budeš čokoľvek potrebovať, vieš, kde ma nájdeš."
"Bela, mohli by ste, prosím, prísť do mojej kancelárie?" kričal na mňa šéf.
"Prosím, pán Abelovský."
"Doniesli by ste mi, prosím, podklady ku klientovi Bielikovi? Dnes príde na konzultáciu a ja ešte nemám nič naštudované o jeho prípade."
"Pán Bielik sa súdi so svojou exmanželkou o podiele na majetku, ktorý si však zaopatril sám a ešte pred manželstvom podpísali predmanželskú zmluvu. Jeho exmanželka však tvrdí, že predmanželskú zmluvu podpísala bez vedomia o aký dokument sa to vlastne jedná. Hovorí, že pán Bielik jej nepovedal pravdu."
"Takže typická manželská dráma. Ďakujem, že ste mi ušetrili čas, čo by som si bez Vás počal."
"Je to moja práca, pane."
V ten večer som volala s Elou, od mojej návštevy doma sa náš vzťah výrazne zlepšil a boli sme v kontakte takmer každý deň.
"Bela, ahoj! Mám na teba otázku."
"Tak sa pýtaj."
"Mohla by som k tebe tento víkend prísť? Na druhý týždeň už idem do tábora a potom sa opäť dlho nebudeme vidieť."
"Jasné, že môžeš. Budem len rada. Neviem, kedy budem schopná opäť prísť domov. A čo rodičia? Dovolili ti to?"
"S rodičmi si nerob starosti. Dnes sa ich opýtam a zajtra ti dám vedieť. Ale považuj to za hotovú vec."
"Dobre, už sa teším. Dobrú noc. A pozdrav maminu a ocka."
"Pozdravím. Dobrú noc aj tebe."
"Kto to bol?" opýtal sa Sam.
"Ela. Spýtala sa ma, či tento víkend môže prísť ku mne."
"A čo si odpovedala?"
"Áno, samozrejme," odpovedala som a siahla som rukou na popcorn, ktorý mal Sam v miske, pričom sa rozťahoval na mojom kresle.
"Nekradni mi môj popcorn!"
"Tvoj popcorn?! Mám ti pripomenúť, že je to v skutočnosti môj popcorn, ktorý si urobil v mojej mikrovlnke a máš vysypaný v mojej miske?!"
"Fajn, tak si trochu môžeš vziať, ale nezjedz mi všetko."
Pondelkové večery sa stali našou menšou tradíciou, zistili sme, že obaja máme radi seriál Priatelia a pondelky boli skvelé na binge pozeranie.
"Tak som premýšľal, čo keby sme trochu upravili webovú stránku útulku?"
"To je vlastne veľmi dobrý nápad. Stránka vyzerá dosť jednoducho, navyše by sme ju mohli zdieľať na sociálnych sieťach. Takým spôsobom by sa nám možno podarilo zlákať na nedeľňajšiu akciu viac ľudí."
"A čo keby sme deň otvorených dverí robili každý mesiac? Alebo aspoň raz za dva mesiace."
"To by sme mohli."
"Vidíš, sme skvelý tím!" povedal šťastne Sam a vystrel ruku na slávnostné ťuknutie päsťou.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top