"Bela, si si istá, že máš všetko zbalené?" spýtala sa ma už asi po päťdesiatykrát mama.

"Áno, mami. Donútila si ma skontrolovať si veci už trikrát. A ak by som aj nemala všetko potrebné, môžete mi to poslať. Nejdem predsa na kraj sveta, budem od vás len o tri hodiny cesty ďalej."

Stať sa právničkou a zachraňovať ľudské životy pred krivdou je niečo, po čom túžim už asi od svojich dvanástich rokov a preto som bola nadšená a nie smutná, že musím kvôli štúdiu opustiť svoju rodinu.

Keď som po ukončení strednej školy dostala list so slovami "S radosťou vám oznamujeme, že vás prijímame na Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach" z radosti som div nevyskočila z kože. V tom čase som si rozoslala ďalšie prihlášky, pretože som nečakala, že sa práve mne podarí dostať na takú prestížnu školu. Ale môj sen sa stal skutočnosťou a ja som bola na seba nesmierne hrdá.

Moja rodina to však prežívala o dosť ťažšie. Vedeli, že ma musia nechať ísť svojou cestou, ale trápilo ich, že od nich budem až tak ďaleko. Mne bolo smutno tiež, ale nakoniec, nemohla som byť na nich naviazaná celý život a v našom malom meste ma okrem nich nič iné nedržalo. Nemala som najlepšiu kamarátku, nechápte ma zle, mala som niekoľko kamarátov, ale určite sa nedalo povedať, že sme si takí blízki, aby som kvôli nim neodchádzala. A nemala som ani priateľa, čo bolo ďalšie plus.

Letné prázdniny ubehli rýchlo, medzitým ako som si kupovala potrebné pomôcky, dohadovala sa na internáte, čo najbližšie k fakulte a mojimi narodeninami, som si ani nestihla uvedomiť, že koniec leta a môj odchod sú v nedohľadne.

Pätnásteho septembra nastal deň môjho odchodu a môjho nového dobrodružstva. Moja rodina sa rozhodla, že ma zavezie do Košíc, aby si obhliadla moju izbu, spolubývajúcu a vlastne všetko, čo o mojej novej škole potrebovali vedieť.

Cesta prekvapujúco netrvala dlho, chvíľu nám však trvalo, kým sme pomocou GPS a tamojších - veľmi ochotných - ľudí, našli moje nové bydlisko, môj nový domov.

Po vstupe do mojej novej izby sa mi v hrdle vytvorila obrovská hrča, keď som tam stála - vo svojej novej izbe, naraz bolo všetko tak reálne. Potlačila som slzy, nechcela som, aby to moji rodičia brali ešte ťažšie, ako doteraz. Moja mladšia sestra sa tvárila, že je šťastná, keďže si robila zálusk na moju väčšiu izbu - čo som jej však striktne zakázala.

Po hodine usadzovania a zabývania sa, som sa rozhodla pre jednu poslednú prechádzku s mojou rodinou, kým sa vrátia naspäť do nášho rodného mesta.

Rodičia odišli a ja som ostala vo svojej novej izbe sama, čo však netrvalo príliš dlho. Do izby totiž vošla moja nová spolubývajúca.

"Ahoj. Som Lenka. Rada ťa spoznávam," predstavila sa mi.

"Ahoj, Isabela. Ale prosím, volaj ma Bela."

Prehodili sme ešte niekoľko slov a potom sme sa spoločne rozhodli ísť si obzrieť našu novú kapitolu života - našu právnickú fakultu.