"Ešte nevstávaj!" ospalo prosil Max, keď som ráno vyliezala z postele a stiahol ma naspäť ku sebe pod perinu.

"Musím sa ísť pripraviť. O hodinu sa mám stretnúť so Samom. Ale ty pokojne spi," pobozkala som ho na líce a pohladila po vlasoch.

"Nepustím ťa!" vyhlásil Max a stískal ma ešte silnejšie.

"Pekne prosím," nahodila som smutné oči.

"No tak dobre!" pustil ma a ľahol si späť do postele.

"Ďakujem. Za odmenu ti urobím tvoje obľúbené raňajky," snažila som sa udobriť si ho.

Po týchto slovách som okamžite letela do sprchy, ak som to chcela všetko stihnúť, musela som sa poponáhľať. A keďže na kopcoch, kde Sam preteká, je zima a vietor takmer neustále, snažila som sa vyberať si čo najteplejšie oblečenie. Mejkap by mi bol zbytočný, použila som teda len lesk na pery a vlasy vyčesala do copu. A ešte mi ostalo pätnásť minút na Maxove raňajky.

"To je ale krásna vôňa," zozadu sa ku mne priblížil Max a pobozkal ma na krk.

"Prečo si tak skoro vstával? Ešte si si mohol trochu pospať."

"Musím si ísť niečo vybaviť," odvetil, pričom hlavu mal na mojom pleci.

"Nech sa páči, tvoje lievance. Stačí ti iba javorový sirup alebo si želáš aj ovocie?"

"Stačí mi javorový sirup. Voňajú krásne. Ďakujem ti, nespomínam si, kedy mi naposledy robil niekto raňajky."

"Dobrú chuť," odpovedala som mu a pozrela som sa na hodinky. Už päť minút meškám! Okamžite som sa rozbehla do izby pre povzbudzujúci banner pre Sama.

"Čo má byť toto?" spýtal sa Max ukazujúc prstom na baner pri mne, keď som si rýchlo navliekala čižmy.

"Banner pre Sama."

"No to mi zo slov - SAM JE MOJA ABSOLÚTNA JEDNOTKA - došlo. Ale prečo ho máš?"

"Max, nič to neznamená. Bola to stávka a keďže som ju prehrala, musím na každé jeho preteky niesť tento banner. Naozaj si nerob starosti. Už musím letieť, kľúče môžeš nechať pod rohožkou pri dverách. Ahoj," pobozkala som ho na ústa a rýchlo utekala dolu schodmi.

"Molnárová, kde toľko trčíš!"

"Robila som Maxovi raňajky a nejak som stratila pojem o čase. Prepáč!"

"Ešteže máš môj banner. Tak nasadaj."

Sam trielil ako zmyslov zbavený, chcela som mu pripomenúť, že tu nie je na svojej motorke a nemusí sa tak náhliť, ale bola moja vina, že sme meškali, tak som radšej ostala ticho.

"Rusnák u teba prespal, hm?"

"Prekvapuje ťa na tom niečo?"

"Mňa? Nie. Prečo by malo? Už som povedal, že z vás mám radosť."

"Včerajšia večera nebola taká katastrofa, ako som si pôvodne myslela. A Alex je naozaj milé dievča."

"To áno."

"Máš ju rád?" dobiedzala som.

"Je s ňou sranda. Bavíme sa. Ale nie je medzi nami nič vážne."

"Prečo nie?"

"Pretože nie som pripravený na vzťah," vedela som, že mi nehovorí celú pravdu, ale nechcela som ho do ničoho tlačiť. Koniec koncov, je to jeho vec. Ak mi bude chcieť niečo povedať, vie, že som tu pre neho.

Keď sme dorazili na kopce, Martin slávnostne mával rukami.

"No sláva, Samko. Už sme si mysleli, že sa dnes neukážeš."

"Bela ma zdržala!"

"Vážne Sam? Takto na mňa žalovať?"

"Veď je to pravda," nechápavo lamentoval rukami.

"No dobre. Veľa šťastia," popriala som mu a venovala mu rýchle objatie.

Dnes tu nebolo toľko ľudí ako zvyčajne, pravdepodobne počasie s tým malo niečo s dočinením. Bol len začiatok novembra, ale chladný vzduch naznačoval, že sa čoskoro dočkáme aj prvého snehu.

Ja som si ako zvyčajne šla zastať k Martinovej a Peťovej priateľke, ktoré rovnako ako ja nevynechali ani jedny ich preteky.

"Ahojte, dnes je poriadna zima," pozdravila som ich a ruky si trela o seba.

"Ahoj, to teda je! Rozmýšľala som, že neprídem, ale Martin ma sem nasilu priviezol. Ešte šťastie, že toto sú ich posledné preteky!"

"Dáš si čaj, Bela?" opýtala sa ma Peťova priateľka.

"Katka, čítaš mi myšlienky, akurát som premýšľala nad tým, ako by nám teraz bodol teplý čaj!" povedala som jej s nadšením.

"Katka myslí vždy dopredu," zahlásila Linda.

Ďalej sme sa medzi sebou už príliš nerozprávali, sústredili sme sa na preteky. Ja som sem tam zdvihla banner, keď popri nás prebehol Sam, aby sa znovu nesťažoval, že mu vôbec nefandím.

Preteky boli až do konca tesné, Sam a Martin spolu bojovali kolo na kolo, ale nakoniec o necelú sekundu zvíťazil Sam. Bolo to už jeho šieste víťazstvo v tomto roku.

"Gratulujem!" pribehla som k nemu a vyskočila na neho.

"Nepovedal som ti, že vyhrám?"

"Vždy taký skromný."

"Budúci rok ti to natriem, Samko!" vyzval ho Martin stále s prilbou na hlave.

"Jasné Martinko! Nepočul som od teba tieto isté slová aj minulý rok?" uťahoval si z neho Sam.

"Ale budúci rok ťa už skutočne porazím! To ti tu prisahám!"

"Dobre chlapci, prisahajte si čo chcete, hlavne už odtiaľto vypadnime," naliehala Linda a drkotala zubami.

"Súhlasím, je tu obrovská zima," pridala som sa k nej.

Večer mi prišla správa od Maxa.

Ako dopadli preteky?

Usmiala som sa a hneď mu napísala späť.

Naozaj ťa to zaujíma?

Max odpísal po sekunde.

Nie. Ale chcel som vedieť, aký si mala deň. A chýbala si mi.

Opäť som sa cítila previnilo a dúfala som, že sa nehnevá kvôli tomu nápisu na banneri.

Aj ty si mi chýbal. Ten nápis bol naozaj len zo srandy, dúfam, že sa za to na mňa nehneváš.

S napätím som čakala čo mi odpíše.

Malá Bela, nehnevám sa. Len ma to trochu zaskočilo, to je všetko. Dobrú noc, krásne sny.

* * * * * * * *

"Molnárová, máš dnes nejaké plány?" spýtal sa Sam, keď vošiel do mojej obývačky.

"Vyzerám tak, že mám nejaké plány?" ležala som na svojom gauči a mala na sebe pyžamo.

"Nemusíš byť hneď sarkastická!"

"Max je dnes na služobke, takže nie."

"Skvelé!"

"Kam chceš ísť? Ešte stále som zo včerajšku vymrznutá!"

"Som strašne hladný! A o niekoľko blokov ďalej otvorili stánok s kebabom. Rýchlo na seba niečo hoď a za desať minút ťa čakám."

"Asi je zbytočné hovoriť ti, že sa mi nechce ísť?"

"Molnárová, už ma poznáš. Nie neberiem ako odpoveď."

"Fajn, idem sa prezliecť."

"Nejdeme autom?" spýtala som sa, pretože Sam v rukách nemal kľúče od auta.

"Nie, trochu sa prejdeme."

"To nemyslíš vážne! Je veľká zima."

"To vydržíš. Budeme musieť spáliť kalórie po tom kebabe."

"Ja som ten kebab v prvom rade ani nechcela!" kým som to stihla dopovedať, Sam sa s tými svojimi veľkými krokmi pohol a ja som ho musela dobiehať.

"Vidíš, už sme tu. Načo by sme išli autom?"

"Dobre, uznávam, mal si pravdu. Spokojný?"

"Veľmi. Dobrý večer, dva kebaby vás poprosím."

"Budete platiť osobitne alebo spolu?"

"Osobitne," vždy keď sme sa išli so Samom niekam najesť, platili sme osobitne alebo sme sa s platením striedali. Neboli sme pár a ja som nepotrebovala, aby za mňa platil.

"Au!" vykríkla som, keď sme sa vracali domov. Zlomil sa mi podpätok na čižme.

"Čo sa deje?" nahodil znepokojený výraz Sam.

"Zlomil sa mi podpätok."

"Načo ti boli čižmy s podpätkami?" nechápavo sa spýtal Sam.

"Videl si ma už? Som nízka, ešte aj s podpätkami som ti maximálne po plecia."

"To je pravda. Vyskoč mi na chrbát," ponúkol sa.

"To netreba..."

"Molnárová, kým odkrívkaš naspäť k nášmu paneláku, bude polnoc. Nasadaj!" nakázal mi a otočil mi chrbát.

"Si si istý, že to zvládneš?"

"Či som si istý? Bela, vážim asi dvakrát ako ty, tak mi už neodporuj."

"Dobre!" povedala som a vyskočila mu na chrbát, pričom som sa ho pevne držala okolo krku a Sam mi držal nohy.

"Cítiš sa pohodlne?" spýtal sa.

"Vzhľadom na okolnosti, áno. Ďakujem. Si môj záchranca."

Keď sme dorazili ku nášmu paneláku, pred vchodom ma čakal s jedlom Max. A ja som sa okamžite cítila previnilo.

"Max, mali sme dnes plány?" zoskočila som zo Samovho chrbtu a pristúpila k Maxovi.

"Nie, len som ťa chcel prekvapiť, volal som ti a keď si sa neozývala, tak som sa rozhodol zájsť sem. Priniesol som ti cheeseburger," chcela som sa prepadnúť pod zem, chudák Max. Bohvie, ako dlho tam už na mňa čakal.

"Prepáč Max. Mám vybitý mobil a zabudla som si ho nabiť. Naozaj som nepočula zvonenie."

"Nevadí. Aj tak už musím ísť. Dobrú noc," povedal, pričom mi do rúk vložil vrecúško s cheeseburgerom. Som hrozná priateľka. Max mi prišiel doniesť večeru aj keď bol unavený zo svojej služobnej cesty a ja som mu ani len nezdvihla mobil. Toto mu musím vynahradiť.