Hlad mi prebudil zmysli, nová nútená skúsenosť ma vrhla do niečoho, čo mi pomaličky a naopak nenútene, ako ten tok vody, ponúkala do hlavy nové možnosti. Ryba uspokojila môj žalúdok a živá voda do mňa vliala nový život. 

Poskočil som z nohy na nohu s úsmevom jasným ako to slnko a s rozžiarenými očami prikročil späť k medvedici. "Cítim sa úžasne," šepol som, obchádzajúc kmeň stromu zo strany. Hľadal som dreveného medveďa. Kožuch neďaleko mňa sa otriasol na všetkých štyroch, pripravený sa pohnúť z miesta. 

"Oh," zaradoval som sa široko rozovretými očami a ústami pootvorenými do užasnutého 'o'. Zo zadnej strany kmeň obrastali vyššie suché trávy, no medveďa, pasujúceho mi priamo do dlaní, som našiel dosť rýchlo. Tu ho nemal kto zobrať. Natiahol som sa pažou i ramenom do hlbokého tŕstia a rýchlo z neho medveďa vyslobodil. 

Spokojne som sa naň usmial a presmeroval tento nadšený pohľad na medvedicu. Drevenú hračku som pozdvihol, aby videla, že som ju našiel. Dlho zabručala, potom si prednými labami vyhodila na kmeň a začala sa ku mne zvedavo nakláňať, aby v opatrnom očuchávaní zakmitala veľkým ňufákom. 

"Je pre mňa vzácny..." povedal som, vkladajúc si hračku späť do vrecka, kam teraz patrí. Potom som sa spokojne a hlboko do pľúc nadýchol čerstvého chladného vzduchu. I bez všetkých tých pláten, farieb... Yeontana a Yoongiho... ale áno... i tak... bolo mi fajn... no nie? 

Precedil som jazyk medzi zubami, zakolísaním sa cez päty trochu rozohnal šedé myšlienky a pozrel sa do páru obrovských tmavých očí. "Ak chceš, môžeš ísť späť do jaskyne. Ja sa tu alebo v okolí ešte na chvíľku zdržím," povedal som trochu skleslo, potom so skloneným pohľadom čakal, kým sa ťažké kroky medvedice nestratia v lese. Neotáľala, dobre totiž vedela, že už viac nie som vo veku, v ktorom by som sa sám stratil. 

No našli sa i veci, z ktorých som nikdy nevyrástol. 

Prespal som väčšinu dňa - uvedomil som si, keď som si konečne všimol, že na okolie nepadajú už iba tiene mračien, ktoré za svetla stihli ukryť tú krásu slnka, ktorú som mal ráno možnosť vidieť, ale i skutočná tma. Síce pomaly, no i tak som na svoje dlane zaostril už ťažšie. 

Zavitie vlka kdesi v blízkych kopcoch, mi vrátilo husiu kožu na mojich rukách. 

Prehltol som, so skľúčeným pohľadom si premeral lesy a dlaňami predlaktia. Stromy sa menili v čierne siluety a viac nepôsobili príliš upokojujúco, skôr tiesnivo. 

Ochladilo sa? 

Potiahol som nosom a rozhodne vykročil smerom k lesu s myšlienkou, že bude lepšie, ak sa tiež vrátim do bezpečia a tepla jaskyne. To som teda aspoň plánoval prvých desať krokov, pretože ako som povedal, sú veci, z ktorých som nikdy nevyrástol. 

Zlatisto svietiaci motýľ pristál na sklonku mojich obáv a zvedavosti. Pomalším pohybom krídel skončil na neďalekom konári. Lávka sa priklonila, zabudol som na vlkov. Zatajil som dych, jemne nastúpil cez špičku a snažiac sa na ňom udržať svoj pohľad, som sa dostával stále bližšie... a bližšie. Svietiace krídla sa zachveli krátko vo vzduchu a následne sa naúzko spojili. Ako? Vyzerá tak nežne... 

Videl som už svetlušky, ale svietiaceho motýľa? - šepkal som si v myšlienkach, ako keby i tie mohli kúzelné stvorenie vystrašiť. Krídla akoby uschovali posledné denné lúče... 

Ešte na jeden krok - dostúpil som, trúc si pery vzrušene o seba, keď v tom motýľ znovu roztiahol svoje krídla, zamihal nimi, romanticky preletel popred moju tvár a než som k nemu natiahol ruku, zmizol v záveji zlatého prachu, ktorý sa mi v podobe slzičiek udržal v kútikoch očí. 

Slzy sa striebristo zaligotali na mojich lícach. 

Zabudol som žmurkať... 

Na ako len dlho? 

Vydýchol som. Čo to bolo? 

Prezrel som si okolie, ktoré tak rýchlo padlo pod tmavý závoj. Zrazu už som nevidel ďalej než na pár metrov a stromy sa zdali byť jeden ako druhý. 

Netušil som, ako som sa sem presne dostal. 

Po niekoľký krát som si premeral pery zubami a snažil sa spoznať nejaký ten záchytný bod. 

Nie, nepripustím si, že som sa skutočne dokázal stratiť kvôli svojej zvedavosti. 

"Pomoc!" započul som azda po svojej ľavej strane ženský hlas, ktorý sa strácal vo svojej vlastnej ozvene, ktorá sa vnárala do stúpajúcej hmly. Zvrtol som bradu ponad rameno za výkrikom do tmy. To je tu azda niekto ďalší? Vykročil som hlasu naproti. 

"Pomôžte niekto!" ozvalo sa tentokrát presne z opačnej strany, teraz som to vedel už na istotu, a tak som tým smerom pobehol istejším krokom. 

"Haló?" zvolal som hlasu naproti, snažiac sa svoj hlas tlmiť, aby sa príliš nerozliehal po kopcoch, kde už ako mi bolo známe, číhali hladní vlci. 

"Tu som! Tu dole!" zakričal hlas staršej unavenej ženy skutočne kdesi tam, kde sa kopec lámal do zrázu kvôli vode, ktorá v ňom kedysi mala koryto. 

Rozbehol som sa k okraju, ktorý lemovala úzka cestička posiata inovaťou. Keď sa moje telo pri dobrzdení nahlo nad strmou priepasťou, naozaj som dole matne zahliadol siluetu zhrbenej starenky, ktorá sa do nej zrejme musela zošmyknúť a už sa nedokázala po strmom kopci vyšplhať späť. 

"Ste v poriadku?" spytoval som sa hneď. 

"Daj pozor! Okraje sa zosúvajú!" varovala ma karhavým tónom a zodvihla ku mne jej palicu, ktorá jej žiaľ očividne nepomohla k tomu, aby sa dostala po tom pármetrovom kopci nahor. 

Cúvol som. Obzrel sa okolo, či nezahliadnem nejakú takú, ktorá by bola dostatočne dlhá na to, aby na ňu starenka dosiahla. 

Keď som presne takú dlhočiznú uvidel iba na pár krokov odo mňa, udivil som sa, no v duchu som i tak ihneď poďakoval všetkým svätým, lapil ju a prišuchtal sa ku okraju, pre istotu po štyroch. Nebolo času nazvyš. 

"Podám vám palicu! Chyťte sa jej a ja vám pomôžem vyšplhať sa nahor," zaprel som sa kolenami do zeme, potom dlhú palicu spustil čo najnižšie a pevne ju zovrel oboma rukami. 

Len čo žena vystúpila nahor čo jej to šlo a chytila sa, roztiahol som od seba kolená viac naširoko, aby som rozložil váhu, zatol som svaly a na malú chvíľku preklial malého medveďa, ktorý ma teraz akurát tlačil do boku. Sykol som, no teraz som nesmel povoliť, inak by sa starenka spustila späť na zadok. 

Natiahla ruku ponad druhú, zaprela sa nohami o svah a začala robiť pomalé opatrné kroky smerom nahor. 

"Len opatrne, nebojte sa, udržím vás," ubezpečoval som i sám seba, sykajúc pomedzi zuby, pretože sa moje skrehnuté svaly viac nedali považovať za tak dôveryhodné. 

"Nebojím. Nebojím, mladý muž, len drž," odpovedala ťažko, keď už mi bola vzdialená iba na pár krokov. Musela našľapovať pomaly, keďže sa nám i takto zmrznutá pôda mohla kedykoľvek znovu zosunúť pod nohami. 

"Už iba kúsok," zatol som zuby, a keď sa už starenka skoro blížila čelom k tomu môjmu, schytil som ju za predlaktie, pustil palicu i druhou rukou a začal ju vlastnoručne ťahať nahor. Staré telo nebolo tak ťažké, a tak bolo do pár sekúnd hneď vedľa mňa. Vydýchavali sme sa. 

"Veru," vzdychla nahlas. "Veru, že iba kúsok," zrazu som v hlase spoznal známy zlomyseľný hlas. 

Pri pohľade pod kapucňu starej ženy sa na mňa usmiali jantárové očká zdobiace jej čelo. Otvoril som nemo ústa. Srdce mi vynechalo úder. 

Čo to má znamenať? Ako? 

"Vravela som ti, že sa tie kraje zosúvajú," poznamenala. 

Než som sa nazdal, skutočná sila tých očarovaných dlaní ma zapálila na chrbte, kolená sa mi zosunuli cez okraj a telo ma prevážilo priamo do priepasti, do ktorej som sa nekontrolovateľne rútil za bolestivých povzdychov. 

Sotva som zavrel oči a skrčil sa, temeno mojej hlavy ucítilo ráznu ranu o niečo ohromne tvrdé.
Okrem tmy a šokovaného výdychu viac neexistovalo vôbec nič. 

****************************

Ja tu asi nemám, čo iné rozumné dodať :D ale som rada, že už som konečne pri tomto, i keď... au... nechávam prípadné dodatky na Vás <3 prajem krásny príjemný večer a dúfam, že ste si užili čítanie <3 s láskou,

Cristeen <3