Môj spánok bol tuhý a nerušený. Chtiac nechtiac, už som viac nevydržal a vložil sa do jeho rúk. Nevnímal som. Moje zmysly zaujala až neočakávaná kombinácia príjemných vnemov. Bolo mi teplo, svetlo za viečkami sa zdalo byť omnoho slabšie a veľmi nestabilné, ale bolo mi príjemne. A ak by ma čosi nezaštípalo v nose, zrejme by som sa ani neunúval prebudiť. Lenže ako odozva sa moje pľúca prudko naplnili vzduchom a ja som s hlasným kýchnutím vystrelil do sedu. 

Zakolísalo to mnou. 

"Ah," poutieral som si ihneď nos a pery zápästím, pretože ma hlieny nepríjemne šteklili a dopredu som vedel, že nemám rýchlejšiu a vhodnejšiu možnosť. Odkašľal som si a až po chvíľke som dokázal vnímať, kde sa to vlastne nachádzam. Pomaly som zažmurkal a pootvoril pery vo výdychu. Svetlo a tiene z ohniska založeného na meter odo mňa sa rozprestierali po stenách malej kamennej jaskyne. Podľa balvanov ju zrejme vytvorila lavína, nebolo v nej tak vlhko, ako keby bola z vápenca a nevidel som žiaden ďalší priechod okrem priestranného polkruhového východu do lesa. 

Ako som sa sem mohol dostať? Sklonil som pohľad späť k ohnisku. Bolo ohraničené kameňmi a nad ním sa opekali dve ryby napichnuté na dlhej ihle podoprenej dvomi ypsilonovými vetvičkami. 

Vtom sa mi čosi pohlo v kútiku oka. Teplo na mojom chrbte sa rozohnalo a ozvalo sa hlasné zívnutie. Kožuch sa na chvíľku naježil a ja som sa prekvapene zvrtol v sede čelom k mohutnej medvedici. 

"Wohou," zacúvol som cez zadok a pätu, keď sa medvedica rozhodla nemotorne tiež usadiť, oprieť sa o stenu a bez okolkov sa pustiť do vylizovania veľkej laby. "A to je už čo?" naháňal som pľúcami vzduch a neveriacky sa usmieval na medvedicu, ktorej moja prítomnosť nie len že nevadila, ona ma pravdepodobne i dostala na toto miesto. Zamručala a potiahla si pazúr s vankúšikom pomedzi zuby. 

"Asi som ťa prebudil," popotiahol som nosom, potom pozdvihol obočie nad svojim zápästím a to natiahol k najbližšiemu kameňu, aby som si ho oň otrel. Zazubil som sa odťažito. 

Medvedica znovu pre zaujatie pozornosti zamručala, potom prudko vyfúkla vlhkosť z nosa. 

"Trochu to zaštípalo," začervenal som sa zľahka, "neviem sa udržať, keď kýcham." Povzdychol som si až mi v tom náhlom pohybe zaškrčalo v žalúdku, ktorý už bol zrejme nútený viesť vojnu sám proti sebe. "To neznie dobre," odul som smutne spodnú peru, uvedomujúc si, že môj čuch zaznamenal rybaciu možnosť. 

"Vruuu-ouf," mávlo veľké zviera labou k ohnisku. 

"Mal by som?" pookusoval som si ihneď pery, ako som sa tak díval na pekne opečenú kožu a už chrumkavo vyzerajúce plutvičky... Niežeby som sa tie plutvičky chystal jesť. Dokonca som si na malú chvíľku uvedomoval, čo je to za neuveriteľnú a šialenú situáciu, ale to len do tej doby, než som upečené ryby stiahol z ihly na plochý kameň, vhodne neďaleko situovaný, a začal si letmo olizovať prsty od slaného zadymeného povlaku, ktorý mi na nich lepkavo ostával, zatiaľ čo som sa snažil dostať k samozrejme stále horúcemu mäsu. 

"Au..," tikol som prstom k ústam snáď po desiaty krát, "tsk... mhhh..." 

Keď sa mi konečne podarilo odobrať kus mäsa od kostí, netrvalo dlho než som oľutoval ten nepremyslený čin a vhodil ho ihneď do úst. Začal som ho jazykom ihneď prevaľovať a chladiť prudkými hrdelnými výdychmi. No hneď ako bolo mäso chladnejšie som zistil, že som azda nikdy predtým nejedol nič chutnejšie, a to som býval v celkom slušnom sídle. 

Jaskyňa - pretočil som očami už prítomnejším pohľadom po celej jaskyni. Ďalšie sústo som sa rozhodol už pofúkať medzi prstami, "máš... máš to tu ozaj pekné," pochválil som obydlie s učenou a úprimnou slušnosťou, cekol som a stiahol si z jazyka maličkú kostičku. Potom som ju opatrne prilepil k tým ostatným na kameň a pomaly prežúval jemné mäso, i keď by nemalo šokovať môj žalúdok nejak príliš. Je to ozaj chutné babič- 

Vyvalil som rozhodene oči a začal hneď hľadať rukami vo vreckách. Lenže akokoľvek hlboko som pátral, drevený medveď nebol tak malý, aby som ho nemohol nájsť a ja som ho nikde necítil. Ani v nohaviciach ani v plášti. 

Ešte viac zle mi prišlo, keď som si uvedomil, že som zaspal s tým, že som ho objímal. 

Ja som ho vytratil - obrátil som sa s prosbou o pomoc k medvedici, ktorá si ešte stále olizovala, tentokrát už zadnú labu, no keď si všimla, že sa dívam už akosi pridlho, pustila ju a venovala mi ospravedlňujúci sklenený pohľad. 

Tikol som hlavou k východu, potom späť na medvedicu: "Tá rieka... Je ďaleko?" I tak... potreboval som sa i napiť a umyť. 

Zviera odvrátilo hlavu, potom si ma premeralo s trochou odsúdenia, no nakoniec sa odhodlalo postaviť na všetky štyri a ťažkými krokmi obišlo mňa, nasledujúceho ju pohľadom, i ohnisko. Až pri východe pokývla hlavou a trochu pofrkla, aby som šiel za ňou. 

"Ah," vyriekol som na pochopenie, len čo som si uvedomil, že som sa ešte stále nepostavil a rozbehol som sa za ňou bosými nohami po piesku zo zvetraných skál. Čo bolo takmer doslova o život, pretože som zabudol, ako veľmi sú po spánku moje nohy stŕpnuté, a zachránila ma iba ruka vystretá naproti skale. 

Za medvedicou som sa nemusel veľmi ponáhľať, a tak som stihol nabrať balans ešte predtým, než som si všimol okolia posiateho nie len suchým lístím, ale i tenučkou vrstvou snehu, ktorá sa udržiavala hlavne v úzkych žliabkoch, ktoré sa v pavučinke tiahli celým kopcom dolu. Ten sa len na pár metrov od nás rozdeľoval do hlbšieho a širšieho koryta pokojne zurčiacej rieky. Liezť priamo tam by však bolo nebezpečné a s potrhanými chodidlami by som sa po strmom kopci nemusel dostať späť nahor. 

Medvedica ma viedla nižšie, zrejme za blízku hranicu lesa, kde bola už vďaka lúkam rieka určite prístupnejšia tak, ako som si to pamätal. 

Preliezol som jeden zo spadnutých stromov, ktorý nám zatarasil cestu. Nebolo to potrebné, nemali sme to zrejme vôbec ďaleko, no využil som po chvíľkovom zamyslení sneh, ktorý sa mi zo stromu zachytil na dlaniach, nabral si ho ešte viac a trochu si ním sústredene za pochodu očistil ruky olepené rybou a... 

A zabudol na všetko... 

"Ohohooo," prekonal som onemenie z toho, že som konečne zahliadol onú vysnenú Božskú rieku, a rozbehol sa priamo do toku trblietajúceho sa v slabom slnečnom svetle, ktoré zahaľovala tenká vrstva mračien po celej oblohe. 

Ale... voda... len čo voda objala moje chodidlá a darovala im kus svojej energie, ktorá mi na chrbát zniesla anjelské krídla, bez rozmyslenia som si čupol nad plytkú vodu, nabral si ju iba do ľahko ružových skrehnutých dlaní a ihneď si do nej ponoril líca, pery a oči. "Uaaaah," vydýchol som, naťahujúc si spodnú čeľusť dlaňami nalepenými na lícach. Oči som mal zrazu neskutočne živo otvorené, snáď sa mi zatiaľ osviežujúcou zimou i ľahšie dýchalo. Nabral som si vody znovu a tentokrát z nej pil pomalými dúškami, aby mi ešte nenapuchli uzliny. Voda mi konečne uvoľnila vyprahnuté hrdlo a nahrnula do úst vlhkosť. Nikdy som nebol až tak vďačný... Nikdy... 

Nikdy... 

Oddychoval som, umýval si ruky, tvár i chodidlá a omieľal v rukách hladké ploché kamienky. 
Ešte aj tie sú na svojom mieste... Tu sa dokonalo lesknú, prúdi nimi energia tohto sveta a i cez to... oni proste iba sú a obohacujú tento svet o tichučké dôležité tóny... 

Pousmial som sa a vhodil zelenkasto modrý kameň späť do vody. 

Ozaj mi chýbaš... 

S pomyslením na Yoongiho som otočil pohľad na medvedicu, na ktorú som na tú krátku chvíľu zabudol. Sedela opodiaľ pri onom spadnutom strome, kde som predtým spal, a starostlivo ma sledovala materským pohľadom. 

Konečne som znovu živý, slobodný... bez zábran sám sebou... Na chvíľku som si od srdca zaprial, aby sa tak konečne mohli znovu cítiť i všetci ostatní... 

"Ďakujem," šepol som s vedomím, že to i tak nepotrebuje počuť. Videla to na mne a cítila...  "Ďakujem ti na stokrát," usmial som sa naširoko a s náhlou radosťou zo života si do tváre vhodil ďalšiu misku plnú osviežujúcej vody. 

**************************************

Oukis... ja vlastne netuším, prečo mi to tak trvalo sa k tomu dostať :D úplne som pri zapálení do Persony zabudla, ako odpočinkový pre mňa je tento príbeh, v ktorom mám šancu sa zamyslieť nad úplnými drobnosťami z prírody <3. Diel Persony (okolo 2000 slov) som dnes písala doslova 6 hodín keďže to musí byť proste dosť premyslené a občas sa v tom strácam... ale toto šlo tak pekne hladko znovu... prepáčte mi, že to trvalo :D ja som akosi s odchodom zimy úplne stratila na tento príbeh emócie a prestala počúvať svoj úžasný Taeho playlist... takže mesiac som tu nemala nič... a ďalší mesiac tu trčalo 80 slov úvodu... 

Každopádne dúfam, že sa časť páčila ^^ prajem krásny večer, deň, ráno <3 

Cristeen <3