Moja zvedavosť bola väčšia než moje chvíľkové prekvapenie a strach. Vlastne to ani neznelo ako niečo, čo by ma pohnalo k behu. Podobne znel Yoongi, keď som sa ho snažil dostať z postele pred dvanástou hodinou. Nemal to rád, no taktiež sa to dalo chápať. Častokrát tvoril svoje skladby do hlbokej noci... 

Medvedica sa nenáhleným krokom objavila spoza kríkov. Nebyť toho, ako si otrasom celého mohutného tela upravila srsť, by som ju viac ani len nepočul pretože nastupovala ozaj opatrne a dívala sa neostražito do zeme pred laby, akoby sa snažila obchádzať všetko, čo sa po zemi dokázalo hýbať. 

Pristihol som sa pri tom, že medvedicu pozorujem so zatajeným dychom. Zavrel som pootvorené ústa, tikol pohľadom pod svoje bosé nohy a ustúpil viac do tieňa, aby bola medvedica čo najskôr v bezpečnej vzdialenosti. 

Lenže ako je mi už známe, moja zvedavosť znovu vyhrala nad strachom. Nevidel som v ňom zmysel. Spočiatku... ani pozdejšie. Bytosť nevyzerala viac nebezpečne než macocha s dýkou v ruke. Naopak, oproti tomu bolo mohutné stvorenie anjelom. Kráčajúc pomaly, sotva na dvadsať metrov od menšej medvedice, som si veľmi dobre uvedomoval, že sme na záveternej strane kopca. Vietor tu nefúkal. Medvedica veľmi dobre vedela, že tam som, no necítila hrozbu, ani môj strach. Húpala sa ďalej z laby na labu, zľava doprava pod pádom zimnej únavy na jej telo. Ale predsa sa ešte niečoho musí najesť. A kde bude mať jedlo medveď, tam možno i ja nájdem niečo pod zub. 

S upevneným uvedomením si, ako blízky som si s týmto obrovským cicavcom, sa mi zaiskrilo v očiach a nadšením som chvíľkou zaryl prsty do tuhej studenej zeme dúfajúc, že ma Matka Príroda čoskoro i nejako zahreje. 

Netrvalo príliš dlho než nás srnčí chodníček doviedol k tichému žblnkotu. Medvedica sa zastavila pri brehu rieky, ktorá síce nebola ani hlboká, ani príliš plytká, no rozhodne by som ju nepreskočil. Okolo nej boli omrznuté zošedivené lúky, ktoré už pár týždňov nekvitli, a podľa snehových jazykov, ktoré sa držali okolo koryta rieky, boli už i neraz zapadané snehom, ktorý sa čoskoro určite znovu vráti v bohatej nádielke. 

Slnko sa oprelo o hustú hnedú srsť. Medvedica vychádzajúca z tieňov lesa zatrepala hlavou, potom labami opatrne vkročila do pokojnej rieky a začala sa nimi umývať za ušami. 

Voda... Zažblnkotalo mi v žalúdku. Nie príliš nadšený som zovrel peru medzi zubami a posadil sa opodiaľ na už trochu vyhriaty kmeň spadnutého smreku. 

Čert to ber, že budem mať nohavice od smoly... Tá mi teraz môže byť asi len požehnaním. 

Stisol som si hlasné miesto pod rebrami do dlane a už si skoro skrčil pod seba bosé nohy, keď som si uvedomil, že by som si ich pozdejšie mohol umyť v rieke, aby som sa neušpinil úplne než nájdem poriadne útočisko. Vyložil som si teda nahor i nohy, skrčil ich k muzikantom vo svojom žalúdku a oprel si líce o kolená, dívajúc sa mierne žiarlivo na krásku v trblietajúcej sa čistučkej vode. Tá sa pod jej veselým výskokom rozprskla do všetkých strán. Nebolo možné, aby sa voda dostala až ku mne, i tak som sebou zľahka trhol a sykol. 

Rybí obyvatelia, ktorý uznávali viac tečúce toky než stojace jazerá, začali hádzať svojimi telami splašene von z vody, čím túto romantickú scénu iba skrášlili pretože ich lesklé šupinky odrážali slnečné lúče. 

Úsmev sa mi rozrástol na perách. Slnko pomaly prepúšťalo moje skrehnuté nohy i dlane z mrazivých okov a ja som znovu na chvíľku privrel oči. Kde je rieka, tam sú neďaleko i obydlia... ako dlho by mohlo trvať, než by som sa dostal do nejakej dediny?  

A ako dlho som nejedol? 

Na to som rozhodne nebol zvyknutý... Pootvoril som najprv jedno oko, potom so stuhnutým lícom bližšie k slnku i to druhé a roztrasene sa nadýchol. Uvedomil som si, ako zoslabnutý som sa zrazu cítil. Ušiel som dlhú cestu a stále som sa nachádzal medzi vrchmi. A moja posledná večera skončila iba na mojej tvári. 

Zakňučal som. 

Celými rukami mi mierne otriasala slabosť a zdalo sa mi, že mi oči neustále tikajú zo strany na stranu. Pod príjemným teplom slnka som si dovolil ich stále o niečo viac privrieť a s pretiahnutými perami som si nakoniec na strom ľahol s únavou dopadajúcou na moje telo. 

Koľko sa toho za pár hodín stihlo udiať? 

Nemal by som tu uľahnúť a prestať pátrať. Avšak ten krásny výjav predo mnou a to zvláštne puto so stvorením, ktoré sa po rieke naháňalo po rybách. Zrazu som sa konečne cítil akosi skutočne doma, v bezpečí a chránený. Napriek tomu ako hlad, zima a slabosť trýznili moje telo, ja som sa cítil neskutočne živý. A cítil som toho toľko... 

Slobodu... Vďačnosť za slnečné lúče, ktoré opriadali prsty na mojich nohách... Túžbu po kúsku tej vábivej vody, ktorá by ma snáď i očistila od všetkých problémov, ktoré ma sužovali... Zem vedľa smreku, po ktorej som kreslil svojimi červenými prstami, aby som sa udržal a nezaspal... Vôňu smoly, ktorá mi rozkvitala v pľúcach... 

Medvedica nahlas víťazne vykríkla a hodila jednu z rýb papuľou na breh do snehu. Potom sa celý rituál nadšenia opakoval znovu. Labami obratne hádzala do vody, aby ryby pritlačila ku dnu alebo ich omráčila, no spoznal som, že bolo oveľa výhodnejšie, ak sa jej podarilo ich chytiť priamo do papule. 

Roztraseným prstom som si prešiel po perách, spomedzi nich vystúpil obláčik pary, keď som v snahe o spev vypustil bolestivý tón... 

Siahol som hlboko do svojho vrecka, vzal si dreveného medveďa do náruče a so sústredeným zamračením znovu zavrel oči... 

"Tamm... kde strieborné nite češú... zubaté smrčky... a tamm..." prehltol som a položil si rebrá o čosi nižšie... kmeň ma tlačil do boku... "Kde medveď ti dá dobrú noc... tamm... ti pod modrým rúškom z pierok... to vieš... príde tvoja babka... na pomoc..." popotiahol som slzy späť do nosa. Znovu som sa ošil a zakňučal. Priložil som si hladké drevo k perám a pobozkal medveďa na šiju. 

Čosi malé schované v korunách stromov zaštebotalo. Medvedica hodila svoje laby späť na breh a vykríkla, "Taehyung, nesmieš zaspať!" 

Vydýchol som. 

"Dobrú noc, babička..." 

https://youtu.be/pk7ESz6vtyA