Čarodejníctvo... skutočne som sa k nemu musel uchýliť a nemal som príliš veľa času. Podľa Hobiho slov som zistil, že je pre vytvorenie bezpečného portálu nutné prepojiť všetky elementy s dôrazom na vodu a dušu. Ďalej spojenie so zemou pre uzemnenie energií. Vzduchom a ohňom sa malo všetko doplniť a zaručiť, že skutočne vznikne uzavretý stabilný kruh, ktorý ma nevyhodí len tak ledabolo... niekde... a možno na kusy. 

Tieto symboly som výraznými pigmentmi zo svojich farieb nanášal na svoje telo, neustále si premietajúc v hlave zaklínadlo a všetky ingrediencie, aby som na niečo nezabudol. 

V ateliéry bolo hrobové ticho... sústredené do mojich prstov, vysielajúcich štetcu čo najpresnejšie príkazy. 

Zvislý čierny trojuholník pre zem s preťatou špičkou na ľavé chodidlo. Biely kruh na čelo pre dušu. Červený trojuholník na pravé chodidlo, symbolizujúce oheň. A presne v tomto poradí. V tom duchu... Žltý, so špičkou preťatý trojuholník na ľavú dlaň v znamení vzduchu. Nakoniec štetec pošteklil čiary života na mojej pravej dlani. Kruh, ochranná pečať, bol uzavretý zvislým modrým trojuholníkom, pri ktorom som si dôkladne pamätal, že ruka je prirodzene tiež v zvislej polohe, a tak špička musí mieriť k prstom... 

V krbe zahučalo, za oknom sa v tme zavlnila dlhá, však nízka silueta, štetec poskočil na podlahe z jedného konca na druhý, a len čo sa plamienok sviečky preľaknuto roztancoval, sotva som vdýchol život späť a postavil sa na nohy, už som otváral mohutné zanedbané vyrezávané dvere. Najskôr len na oko, potom dokorán, aby som ho pustil dovnútra. 

"Podarilo sa?" spýtal som sa zatiaľ čo som už preberal svoju odpoveď do vlastných rúk z tých Yoongiho, v ktorých by som sa krvi rozhodne dorezal. Bledú pleť môjho staršieho priateľa pomaľovala zima krásne do červena vrátane líc a nosa. 

"Čo myslíš? Asi raz kvôli tebe prídem o ruky..." zmrazený výraz sa mu pomaly rozpustil, zatváril sa kyslo a položil mi do dlaní zbytok spleti častí mokrých úponkov. Potom si rýchlym krokom došiel k lavóru s vodou, aby sa vyhol lámavej bolesti, ktorú by spôsobilo to, že by si šiel ruky ohrievať rovno ku krbu. Ponoril ich a úľavou sa o nich zaprel. 

Položil som úponky na podlahu, sadol si k nim, dávajúc pozor na čerstvé maľby po mojom tele, ktoré už znovu chránili len vykasané nohavice a voľná košeľa, a začal ich rozpletávať. 

"...aký blázon ide na zlomku zimy vyberať z jazera úponky lekien," zahundral si rečnícky s povzdychom, potom sa usadil na menšom koberci pred krbom a zadíval sa na mňa. Výrazne, bez ukrývania, si prezeral útvary, ktoré ma farebne zdobili. Obdaroval moju prítomnosť pobaveným nepochopeným úsmevom. "Azda sa len nerozhodol ísť v jej stopách... to už by prekonal i sám seba..." odvrátil pohľad. 

Časti kvetín som skladal jednu vedľa druhej a občas hádzal pohľadom po vačkoch položených opodiaľ. Tie som zohnal sám, niet sa zrejme čím pýšiť, zlodejom som však oveľa lepším než Yoongi, a tak som ho poslal radšej do záhrady... i tak predsa nechcem, aby o tie ruky naozaj prišiel... Čo by bolo dosť pravdepodobné, ak by ho pri tom tá čarodejnica chytila. 

"To by bola škoda..." otrel som si pery o seba a začal úponky splietať jeden k druhému. 

"Prosím?" prežmurkol na mňa. 

"Ak by si prišiel o tie ruky... bola by to škoda..." uviazal som dve konce, aby som vytvoril veniec s priemerom o pár palcov menším než bol priemer studne, potom som začal priplietať ešte pár ďalších, aby bol veniec pevnejší. 

"Taehyung, o tom som hovoril tak pred troma minútami," stisol si prstami oči, na následok čoho sa jeho slová trochu skomolili, a potom sa prisunul bližšie naťahujúc sa prstami po vačkoch. Niet divu, že bol unavený, prebudil som ho uprostred noci, aby som to do svitania stihol, a taktiež, nemohol som len tak zmiznúť, aby o tom on nevedel. "Čo to vlastne stváraš?" položil prehmataný zelený akvamarín späť do vrecúška a uzavrel ho potiahnutím šnúrok. 

"Z vážnych vyhrážok došlo už i na činy. Hobi od nej dostal príkaz ma zabiť, čo však nezvládol-" 

"Nečakane." 

Venoval som mu krátky pohľad. 

"- no poskytol mi návod na bezpečný portál, na ktorý nepotrebujem žiadnu záruku krvou, žiadnu obeť... iba jej jednoducho zmiznem z očí, sám netušiac kam," priviazal som posledný z vodných korienkov. Slnko - oheň, kamene - zem, v prvom dotyku lúčov, v prvom závane vetra... Položil som si perlový náhrdelník na kľúčne kosti a do každého z vreciek si vložil jeden vačok so zmesou akvamarínových a ametystových zlomkov. 

Spadol si z hrušky, a či z jablone? - spytovali sa Yoongiho oči. 

Odmávol som to rukou, pozviechal sa na nohy a vzal si všetko potrebné i s vencom do rúk.
Pohľad sa zmenil, vplavila sa doň malá iskrička obáv a paniky. "To nemôžeš myslieť vážne. Nemôžeme proste utiecť? Nejako dostatočne ďaleko?" zdvihol sa trochu nemotorne na mrazom stuhnuté nohy, ktoré stále úplne nepovolili i kvôli jeho ospalosti. 

"Ty môžeš, ja nie... Stopovala by ma... ak by rovno nemierila na mňa z okien paláca lukom, alebo rovno nejakou pokrvnou mágiou. Obleč mi plášť," olizol som si zľahka pery a elegantne, čo najmenej povrchne mu naznačil smer, kde ho nájde. 

"To je choré," rozišiel sa naštvane s úprimnou poznámkou k vešiaku pri krbe, pozdvihol z neho kapucňu červeného plášťa a prešiel za môj chrbát. Najskôr mi zahalil ramená, zapol nenápadnú sponu v jamke pod mojim ohryzkom, napriek tomu, že vedel, že sa cezo mňa bude musieť naťahovať, avšak to mu nebránilo uchrániť svoju česť a dokončiť to. Stále naštvaný mi nechtiac, hádam len nechtiac, hodil kapucňu cez hlavu, predstúpil a potiahol si tiež rukami za sponu svojho plášťa, ktorá ho pomyselne dusila. Samozrejme to nebola ona... boli to moje kruté správy, ktoré ale neboli úplne neočakávané. Skôr alebo pozdejšie sme palác opustiť museli. Nemal som šancu... ani k životu ani k úspechu... 

"Odpusť... viem, ako pre mňa trpíš," vydýchol som si, dívajúc sa s úprimným psím pohľadom priamo do jeho očí. Tie hneď rozpačito prevrátil na stranu, uhryzol sa do pery a strčil ma do ramena s otráveným "ach". Usmial som sa. Ozaj mi bude chýbať. "Musím už ísť... Portál musí byť vytvorený za prvých lúčov slnka," pohladil som vyrezávaného medveďa, ktorého som v rukách zvieral spolu s vrecúškami a vencom, palcom cez čelo. 

Potom môj pohľad pohladil Yoongiho chrbát, len čo som si poriadne uvedomil, čo sa stalo. Priateľ sa mi vrhol okolo krku a silno sa ku mne pritisol. Len aby sa to nezdalo príliš dlho, pobúchal ma po chrbte a s občasným syknutím sa postupne vzdialil späť mimo môj osobný priestor. 

Usmial som sa. Muselo sa mu to zdať večnosť a zároveň nič, no sekunda sa minula so sekundou a ja som nakoniec ozaj zvieral kľučku od dverí. Všetko moje dielo... všetok môj doterajší domov... teplo krbu... jedného z mála mojich priateľov - premeral som si to so smutným úsmevom, zrkadliacim sa v podobe ohňa z krbu v mojich očiach. 

"Ozaj si ma dobrovoľne objal?" 

"Opováž sa už nevrátiť, Kim Taehyung. Inak si ťa nájdem ja a moje ruky nemajú veľmi problém so smrťou," pokúsil sa ma naposledy zmraziť svojim pohľadom.

Iste... iste nad tým nesmiem premýšľať ako nad poslednou chvíľou strávenou s ním. "Páni, to aby som to riešenie našiel skôr než ty mňa," uškrnul som sa potichu, stisol kľučku a zmizol sčasti medzi dverami. 

Ešte raz. Nakukol som. 

"Preboha už sa strať než sa stane pohroma," zaúpel rozhodene, vydýchol sťažka a znovu si zatlačil unavené oči podliate slzami do lebky. 

A tak som potichu s pobaveným úsmevom vykročil do šedých záhrad, ktoré začínala kropiť ranná rosa. Slnko malo každú chvíľu odhrnúť svoju tučnú hmlovitú perinu. Dvere sa za mnou zabuchli a ja som sa chystal otvoriť jedny oveľa novšie a záhadnejšie. Nech žije princ čarodejník Kim Taehyung - azda talentovaný začiatočník... 

https://youtu.be/p8npDG2ulKQ

****************************

More of story time XD: Teraz si zo mňa asi úplne neberte príklad XD cez voľno som veľmi nemala náladu, ale chcela som to proste napísať... lenže tá nálada a inšpirácia a všetko.. prišlo včera večer, kedy už nebol čas a energia na napísanie kapitoly a ja som dnes mala ísť do práce. Do kariet mi nahralo to, že môj priateľ chytil nejakú ľahkú pliagu... no v noci som mala pocit, že i umiera, a tak som sa bála... zrazu som ešte viac nechcela ísť do práce keby ma potreboval... čo veľmi nakoniec nepotreboval... kontaktovala som teda vedúceho, že radšej pôjdem na testy než ísť do práce a priniesť nejakého kovida XD takže som prešla skúškou mužnosti, skúsila si antigénny test, ktorý ma dojal k slzám... a šla domov pripravená dopísať ráno načatú kapitolu XDD test negatívny, kapitola napísaná... zajtra môžem ísť bezpečne do práce XDD <3

S láskou,

Cristeen