Bolo to prosté a úplne úžasné, v hlave sa mi rodil dokonalý plán. Netušil som, či sa bude páčiť všetkým, avšak to nebolo potrebné. Stačila väčšina a Yoongi. Ten sa práve zakrádal spolu so mnou okolo mesta, pretože som nechcel, aby nás niekto zahliadol. I z toho dôvodu som prikázal Yeontanovi, aby ostal schovaný pri babičke v lese dokiaľ nebude počuť píšťalku. 

Ehm... či už tomu rozumel... som mohol iba dúfať - uvoľnil som si potichu hrdlo a vypleštil oči na Yoongiho, ktorý sa za mnou obzrel, ťahajúc ma za ruku popri vysokej stene. Vravel si niečo? 

Zakrútil nado mnou hlavou - si stratený prípad. Olizol som si pery a oprel sa chrbtom o stenu kostola, zatiaľ čo Yoongi nazeral na okolie. S privretými očami som sa v duchu modlil ku krížu na strmej čiernej streche nado mnou, aby to dobre dopadlo, aby si ma ľudia skutočne vypočuli, aby sa i babičke pošťastilo. A možno... možno, aby si mi i požehnal? - pootvoril som neisto jedno oko viac, kríž sa zaostril, no to nebolo to jediné a mňa vydesil náhly obraz tváre v kútiku oka. Potlačil som akýkoľvek zvuk, chytil sa voľnou rukou za košeľu na hrudi a venoval Yoongimu prestrašený pohľad s naprázdno otvorenými ústami.  

Učiteľ hudby si iba v beznádeji stlačil koreň nosu prstami, rozhodol sa nepýtať. "Na námestí je dosť rozruch... Ak pobehneme, prekĺzneme dovnútra bez povšimnutia. Toto je vedľajší vchod takže sa hore bezpečne dostaneme, aj keby dole niekto sedel," vysvetlil mi potichšie situáciu, a potom trochu roztržito zažmurkal. 

Prikyvkal som a chytil ho pevnejšie za ruku. Do pár sekúnd sme už obiehali roh kostola, div sa nám nesplietli nohy, ako sme sa báli, že by si ma nebodaj niekto skutočne stihol všimnúť. Yoongi rýchlo otvoril dvere, vhodil ma do nich a za sebou ich už opatrnejšie zavrel, aby neurobil hluk, pretože boli dosť masívne a kľučka sa očividne tiež stláčala celkom ťažko. Zatajil dych, jazyk potichu zacvakol a ja som sa konečne aspoň trochu dokázal uvoľniť. 

Opreli sme sa o krídlo dverí s prudkými výdychmi, no iba na maličkú chvíľku než sme dostatočne preskúmali okolie a zvykli si na mierne prítmie oproti vonkajšku, kde bolo popoludnie, lenže v tomto úseku neboli okná. Vyzeralo to, že vo vnútri nikto aspoň na viditeľných laviciach nesedí, a tak sme sa hneď vydali k točitému schodišťu iba kúsok od misky na milodary. Kráčajúc po schodoch som sa rozhodol sledovať Yoongiho chrbát, aby sa mi z toho nezatočila hlava. Prešľapoval som skutočne opatrne, ale i tak som sa chvíľkami cítil, akoby som nepoznal svoje vlastné kolená a členky a bál som sa, že ma to rúti dozadu. 

Našťastie schodov nebolo tak veľa, ako to býva na niektorých hradoch a zámkoch, takže sme sa celkom rýchlo dostali na medzi podlažie, kde okrem pár lavíc popri zábradlí, z ktorého bol výhľad na kazateľnicu, bol už iba samotný veľkolepý organ. Prešli sme pomaly popri laviciach až k nemu. Zatiaľ čo ja som sa cestou kochal vysokými farebnými oknami dole, ktoré dovnútra na nástenné maľby anjelov a kvetov prepúšťali krásne pruhy rôznych odtieňov svetla, učiteľ hudby si s pootvorenými ústami premeriaval hromadu vysokých píšťal, pod ktorými boli ich klávesy. K tým si zaujato pristúpil, olizol si pery a opatrne z nich zdvihol drevený kryt. 

Keď som pristúpil blízko zaňho, prešiel si ukazovákom z čiernej lesklej klávesy na bielu, otvoril oči viac naširoko než sústredene zažmurkal, následne ich prižmúril a otočil stránku zbierky, ktorá tam už bola vzorne položená. To ma ihneď zaujalo a položil som si ruku na jeho rameno. "Môžem?" spýtal som sa vlastne v dobu, kedy som už druhou rukou dávno drzo listoval strany. 

"Samozrejme," šepol tak nejak už iba zo zvyku, že má odpovedať, obišiel si na krok lavičku a zasadol si k mohutnému nástroju. Čakal kým sa niekde zastavím. Bohužiaľ som nemal až tak úžasnú hudobnú predstavu ako on, no jedny noty sa mi už naoko zapáčili. "Skús toto..." šepol som tiež, akoby nás tá pokojná atmosféra tohto miesta úplne pohltila. Yoongi iba rýchlo pokyvkal hlavou, prečítal si pár taktov a zanedlho už mal so zamračením prsty na klávesoch, akoby sa mu niečo nepozdávalo. 

Keď zaznelo pár dlhých radostných a trochu neistých tónov, Yoongiho dlane narazili v plesknutí o jeho kolená a pozrel sa na mňa s kyslím úsmevom, akoby som si z neho robil srandu. Nechápavo som naň zažmurkal. "Tae, dopekla," zatlačil si oči prstami. Zdalo sa mi, že zaháňal stud. 

"Nekľaj," začesal som mu vlasy cez čelo. "Je to zlé?" 

Chlapec si iba stále neveriacky prešiel pery jazykom a znovu zabodol pohľad do nôt než ho obrátil späť ku mne. "Znie to ako svadobná pieseň," zachrapčal. Tak o to ide... Pokúsil som sa potlačiť smiech i mierne zahanbenie, ktoré ma zalialo cez uši a zalesklo sa mi v očiach. Sklonil som tvár k zemi a priložil si k perám päsť než som sa upokojil. To som nemal v pláne, ale vlastne to nebolo vôbec zle a celkom mi z toho v jeho prítomnosti poskočilo srdce. 

"Veď... To nevadí. Znie to šťastne a nesie to tú radosť a nádej čo som chcel. Budeme hrať toto. Len musím zistiť, kde má kapela husle," začal som sa hneď rozhliadať okolo po terase. Na mojom mieste by tie nástroje tiež boli niekde tu... 

"Iste," započul som tiché mľasknutie. Čiernovlások si bez ďalších slov prechádzal prstami po klávesoch bez toho, aby ich stlačil, keď nás zrazu prerušili dunivé kroky po schodoch, ktoré so sebou čoskoro priniesli i hlavu a zbytok tela a nečakane hlučný hlas, ktorý sa stal hneď viac očakávaným, keď som ho spoznal. On bol hlasný celý. Pokojná atmosféra kostola sa vytratila. 

"Husle?! Kto si myslíte, že ste, že si iba tak prídete zahra-" zažmurkal rozpačito a priložil si k oku pomyselnú lupu, pretože ho zrak dosť často klamal. "Princ Taehyung?" Azda iba on jediný ma nikdy v živote nenazval Okúzľujúcim Princom. 

"Kim Seokjin!" vybehol som ihneď objať dobre stavaného mladého muža v čiernom rúchu, ktorý v momente chytil do oka nervózne tiky, neisto ma objal späť a nechal sebou zľahka zamávať. "Takže tu teraz slúžiš?" 

"Tak nejak? Pomáham na fare... a ďakujem Bohu za tento skvost," neodpustil si prehmatať svoje líca v hrdosti nad svojou krásnou tvárou, napriek tomu, ako musel naťahovať ruky zospodu okolo mojich ramien. I bez toho aby som čiernovláska za mnou videl som vedel, že sa iba naďalej s ľahkým úsmevom díva do nôt a krúti hlavou. Tiež dosť dobre Seokjina poznal. 

"Už som si myslel, že je po tebe človeče. Tamtá pani hneď všetkým začala hlásiť, že sa nechá čo najrýchlejšie korunovať, keď si sa tak nenávratne vyparil. Tvrdila, že si utiekol od povinností, že si to nezvládol a hodil to na ňu. Samozrejme som tomu neveril," rozprával rýchlo s absolútnou neúctou k aktuálnej moci. Pravdou však bolo to, že Seokjin nemal rešpekt k akémukoľvek ľudskému nadradeniu, mal jednoducho svoju vlastnú hlavu, no nebol to zlý človek, ba naopak. 

"Yoongi ma našiel," riekol som potichšie a pousmial sa, "ale o to nejde. Som nažive a potrebujem tvoju pomoc." Narovnal som sa poriadne ako sa mi patrilo. Musím si čo najskôr pripomenúť, aké je to byť zodpovedným princom. 

Odfrkol si, hneď na to sa však milo usmial: "Tak hovor, zrejme máš plán." Založil si pozorne ruky na hrudi. 

Prikývol som a uhryzol sa do pery formulujúc odpoveď. "Kde nájdem husle? Chcel by som sem nalákať čo najviac ľudí na hudbu z organu, chcel by som Yoongimu robiť doprovod, povedať im, že som späť a pripravený prevziať povinnosti do svojich rúk. A taktiež potrebujem, aby niekto do paláca priniesol správu, že príde vzácny hosť so žiadosťou o jej vznešenú ruku," uškŕňal som sa popod nos. 

Seokjin skoro ihneď pobavene odklonil hlavu a zachechtal sa. Nahlas zatlieskal. "Fajn, husle ti prinesiem, sú na fare. Do paláca niekoho cestou pošlem než začnete, bude lepšie ak nebude vedieť pravdu, nebude to potom lož," ošúchal si ukazovákom spodnú peru a sám si spokojne odkývol doladenie môjho plánu. V to som tiež nemal žiadne pochybnosti, pretože som ho poznal v detských hrách ako veľmi dobrého stratéga. 

Teda bolo dohodnuté a neostávalo viac než s tým začať. Seokjin šiel vykonať všetko čo bolo potrebné, správa do paláca bola na ceste a len čo sa vrátil i s husľami a slákom, postavil som sa pohodlne k zábradliu ako s nástrojom, tak notami a pozrel sa cez rameno k Yoongimu, k osobe, ktorú som si tak zamiloval. Jemne sa na mňa usmial. Bol som z toho všetkého nervózny, ale po jeho boku šlo všetko tak akosi omnoho ľahšie. Nadýchol som sa zhlboka, napriamil postoj. 

Potom sa kostolom na krátke potiahnutie slákom pomaly rozoznela ona radostná milostná pieseň, ktorá v podaní organu a sprievode huslí príjemne rozvibrovala svojou intenzitou nie len chodidlá, ale i dušu a hlas, ktorý som potreboval, ktorý sme teraz my všetci potrebovali... 
A tak bol započatý náš plán... v Tieňoch Katedrál... 

https://youtu.be/Upbjc90gS8A

****************************

Nie som si istá, či som na wattpade sľubovala, že tento týždeň nič nevydám... každopádne sebe som to sľubovala určite XDD avšak som to nezvládla... je mi lepšie, keď niečo môžem písať... takže tu máte ďalšiu, azda epickú časť <3 to videjko si určite pustite... než ho zmažú... mala som lepšie... ale akosi už nie je :( a tak i toto je dobré <3 šikovný pán XD v ďalšej časti budeme mať rande so starou známou, tak uvidíme čo to bude XD  neviem, či bude posledná... ale je prevažne možné, že nie... aby to stihlo končiť tak pekne uzmierene.. tak sa majte zatiaľ, 

S láskou, 

Cristeen