(Yoongi)

Keď Taehyung prešiel portálom, neostalo po ňom v studni vôbec nič. Vtiahlo to úplne všetko a zrejme iba niekto, kto tie čáry-máry dokázal cítiť, by zistil, že sa tam čosi udialo. No ale povedzme si úprimne, kto by očakával, že sa po tom všetkom princ rozhodne vytvoriť si vlastný čarovný tunel? Ak aj, rozhodne to nebola prvá možnosť. Taeho by nikdy nenapadlo odísť pomocou portálu, ak by mu ho Hobi nedal. A Hoseok... no... 

"Tannie..." zachrapčal som potichu na špica, ktorý si to uháňal predo mnou až nejako príliš rýchlo. 

Mal som Hoseoka rád, ale už len po pár hodinách premýšľania a cesty mi prišlo celkom prirodzené to, že by takto osamote pokojne mohol podľahnúť strachu a všetko tej ženskej povedať. O to rýchlejšie som sa Taeho snažil nájsť. 

"Trochu spomaľ áno? Už nemám tak mladé nohy ako ty," teperil som sa do kopca za ušatou chlpatou guľou, ktorá mi slúžila ako najlepší prostriedok k tomu, nájsť jeho pána. Yeontan si to totiž častokrát bral tou najmenej očakávanou a najmenej zmyselnou cestou. Úplne rovnakí. 
Postrapatil som si vlasy. 

Taehyung svoju babičku miloval a tá čarodejnica to veľmi dobre vedela. Nie som žiaden kúzelník, ale ak mi tá aritmetika vychádza, tak ak ozaj použil toho medveďa od jeho babičky ako usmerňovač portálu a neobjavil sa niekde v paláci, tak ho to pravdepodobne vyhodilo na niektorom z okolitých kopcov, kde sa mohla stať tá nehoda. Úprimne i takýmto spôsobom bolo iba otázkou času, kedy ho nájde. Môžem len dúfať, že mu ten čas postačí k tomu, aby prišiel na to, čo má robiť a najlepšie na to, ako sa jej zbaviť. 

"Vraf!" krátko som sa zasmial, keď môj zrak spočinul na Tanovi, ktorý poskakoval na všetkých štyroch, čakajúc, kým sa konečne tiež dostavím na vrch kopca, na ktorom už viedol celkom pekne vychodený úzky chodníček. 

Dotiahol som s ťažkým nádychom posledný krok a narovnal sa, aby som sa lepšie rozhliadol: "Na tomto by sme chvíľku mohli aj ostať, nemyslíš?" Poškriabal som sa na krku, pretože mi naň spomedzi vlasov stekali pramienky potu. Celkom vážne som začal zvažovať to, že dnes viac nepotrebujem toľko vrstiev. Zahrabol som si prstami vlasy dozadu a zhodil si teda batoh z chrbta. "Ešte chvíľku vydrž, lebo sa asi udusím zaživa," zahundral som na psíka s nedočkavým pohľadom, ktorý sa menil priam na netrpezlivý a bál som sa už len toho, že to prejde i do agresie. Odkedy je takýto hyperaktívny? - pozrel som sa naň kyslo zatiaľ čo som vhodil časť bavlneného oblečenia do batoha. 

"Vraf!" vyštekol zrazu ešte hlasnejšie a urobil kruh o niečo ďalej, kam sa ešte odvážil dôjsť sám. 

"No tak... Čo ti je? Hmm?" zamračil som sa trochu a tentokrát sa už pokúsil zamyslieť nad jeho akciou a reakciou. Hodil som si veci späť na chrbát. Zacítil som čosi podivné v žalúdku. Tan-ie si hneď všimol, že som znovu pripravený a v tej chvíli urobil ešte ďalší malý obrat a za hlasného štekotu sa rozbehol ešte ďalej, čo ma úplne zarazilo až som váhavo vykročil nakoniec ráznym krokom. "Ej... ej! Počkaj!" 

Lenže Yeontan nehodlal čakať, a tak som sa ja musel odhodlať k tomu, aby som sa za ním rozbehol. 

Utekať za ním cestičkou nebolo vôbec tak ťažké, ale to len dovtedy, keď začala byť príliš blízko zrázu, ktorý nevyzeral práve bezpečne a nohy sa mi trochu začali šmýkať po zamrznutej zemi. 

"Uohou..." zabrzdil som prudko tesne predtým, než som videl, ako sa kúsok zeminy zosunul za Yeontanom dolu do prázdneho koryta. Zabalansoval som rukami. 

Skutočne som sa preľakol, že to tú malú guľu úplne zloží, lenže on to i naďalej zvládal držať na všetkých štyroch labách a k tomu nepretržito štekať svojim vysokým hlasom. 

Nespytoval som sa sám seba príliš dlho na to, čo sa mu preplo v hlave, pretože som to konečne sám zahliadol. Len čo mi oči zbadali bezvládne telo môjho priateľa zahalené v červenom plášti, už som sa bezmyšlienkovito spúšťal dolu strmým kopcom, zarývajúc nechtami do pôdy prepletanej plytkými koreňmi stromov a lapajúc po dychu. 

"Kim Taehyung?!" zvolal som naň, dívajúc sa raz pod vlastné nohy a raz na neho. Ako sa sem dostal? Ako dlho tu leží? 

Nič. 

"Vraf!" 

Doskočil som z kameňa úplne dole a na následok toho, že som sa potkol o jeden z konárov som tackavo dopadol priamo k Taeho nohám. Yeontan bez prestávky olizoval jeho tvár, no on sa vôbec nehýbal. Podľa zoschnutých pramienkov vlasov a červenej machule na jeho tvári, ktorú stihol Yeontan rozmazať, som usúdil, že musel ozaj spadnúť zhora, rozbil si hlavu o kameň a omdlel. 

Chcel som ho nájsť... Vedel som dobre, že ho tu niekde nájdem... ale takto? "Taehyung..." šepol som, rozhrabával chvíľku chaoticky jeho oblečenie, pátrajúc po tom, či nemá i iné zranenia, no keď sa môj dych uvoľnil nad tým, že nemá, uvedomil som si, že ešte stále netuším, či vôbec dýcha. Dopekla... 

Otrel som si predlaktím zahmlený pohľad, prehltol vzlyk dúfajúc, že tak budem čo najtichšie a sklonil sa uchom k jeho hrudi, aby som zachytil tlkot jeho srdca. V ten moment sa však des v mojich očiach iba vystupňoval. 

Iný uhol mi naskytol pohľad na to, ako si to k nám vedie medveď ťažkými rýchlymi krokmi. 

Vlna strachu prebehla mojim telom. 

"Tae..." prebehol som chlapca znovu pohľadom, rukami roztržito zaťahal za jeho košeľu. 

Dýchaj... 

Vzlykol som. 

"Taehyung..." zovrel som jeho ruku a i za tú bez premýšľania zaťahal. Medveď bol stále bližšie a Yeontan začal odhodlane Taeho ťahať za druhú ruku, naďalej sa pokúšajúc o nadradený štekot, ktorým chcel medveďa odohnať. 

"No tak..." potiahol som nosom, odhrnul z jeho tváre skrvavené vlasy a pobúchal ho po líci svojimi roztrasenými dlaňami. 

Nič. 

Cítil som ako mi slzy tečú bez prestávky po tvári, no nebol čas na to si ich všímať. 

Medveď hlasno zafunel a mne sa pri pokuse svojho kamaráta odtiahnuť, objímajúc jeho trup pažami, podlomili kolená. Sotva som zachytil jeho hlavu, aby sa znovu neudrel. 

"Dopekla... Prebuď sa..." vzlykol som znovu. 

Chytí nás... Nesmie nás chytiť... Zožerie... Posledné čo budem cítiť bude smútok, bezradnosť, bolesť, tesáky, ktoré zo mňa zaživa budú strhávať kusy mäsa. 

Bolesť... 

"Taehyung..." 

Nazbieral som sily na to, aby som ho aspoň v zhrbenom stoji dokázal ťahať a vláčiť jeho nohy za nami. Ťahanie zubami chudáka Yeontana žiaľ bolo absolútne k ničomu a medveď nebol ďalej než na päť metrov od nás. 

Vedel som dobre, že to je zrejme koniec. Vyplašili sme ho, naštvali... čo ja viem? Lenže to nijak nebrzdilo môj pud sebazáchovy. 

Mal som v batohu dýku. I to som vedel. Ale ak by som ho pustil, začal hrabať pod tými vecami... 

Nie... 

Je koniec... 

Než by som tak urobil, už by ho schmatol za nohy. 

A tak som urobil iba to, čo vždycky. Obratom som položil jeho telo späť na zem a hodil sa cez neho ako živé brnenie, i za cenu svojho života. 

Zomkol som pery, zlizol z nich slané slzy a zadíval sa do jeho prázdnej tváre. Sotva som vnímal to, ako Yeontan štekal a bezhlavo skákal okolo mohutného stvorenia za mnou v pokuse nás ochrániť. Všetko sa to stlmilo do úzadia. 

"Prepáč, že som ťa nenašiel skôr... Len to prosím preži..." stisol som pevne viečka, na čo moje slzy pokropili jeho krvavé líca. Rýchlo som ich otrel palcami, premeral si opäť tie rysy, akoby som si ho i takto chcel veľmi dobre zapamätať. Potom som zvrtol pohľad dozadu. 

To čo sa stalo som ani náhodou nečakal. Napriek môjmu strachu, ktorý robil zo zvieraťa krvilačnú beštiu, sa medveď silnou labou zachytil pazúrmi o môj bok a bez problému odstrčil moje ľahké telo preč od toho Taeho. Nezačal ma trhať na kusy, zbavil sa ma. Jednoducho sa ma zbavil, aby sa k nemu dostal. 

Spanikáril som, vyhrabal pätami kúsky zeme, ako som cúval než som sa hodil späť. 

"Nechaj ho!" 

Medveď však nepotreboval urobiť veľa, aby sa ma zbavil znovu. Zabručal, možno ešte šetrne ma strčil do hrudi, na čo som spadol naspäť na zadok, a začal Taeho zbierať akosi opatrne zo zeme. Nič viac, iba ho so značnejšou námahou zodvihol do náruče a potom otvoril papuľu. 

Posledné čo som si čisto vybavoval bolo to, že Taeho košeľa skončila medzi jeho zubami. Než som sa celý vystrašený našiel späť v prítomnosti, uvedomoval som si dohromady asi toľko, ako neprestajne zúfalo vykrikujem nadávky, plačem a potkýnam sa o konáre a o psíka, ktorý ma ťahal za nohavicu, aby som nepoľavoval vo svojej ceste za medveďom. Ten sa kolísal zo strany na stranu, tiahnuc môjho kamaráta po zemi kamsi preč. 

****************************

Ahojte <3 nuž... nie som si istá, či toto nemalo príliš veľký spád... a či som z Yoongiho neurobila príliš paniku... ale neviem, či by sa niekto zachoval inak :D určite mi napíšte, či vám to neprišlo veľa alebo tak... každopádne! môj predpoklad je, že tento príbeh stihnem do zimy dopísať... najlepšie do konca Septembra... ale to nechcem sľubovať XD <3 zatiaľ pa <3