Odporúčam prečítať predošlú časť💙

Sadla som si na gauč a chvíľu premýšľa nad našou konverzáciou.
Má pravdu, že sme na tom dosť podobne, až na to, že Mason nevyzerá na to, akoby ho to zožieralo, skôr je až príliš pozitívne naladený.
Ale pravdou je...neviem, čo sa skrýva v jeho vnútri.

Keď ma omrzelo, len tak nečujne sedieť a hľadieť do steny, vstala som a namierila si to späť k Masonovi.

Oprela som sa o zárubňu a iba na neho mlčky hľadela.

,,Rony?" spýtal sa zrazu a mňa to vytrhlo z môjho nezmyselného zamyslenia.

,,Áno?" znova som sa na neho pozrela.

,,Stále miluješ Henryho?" vyšlo z neho prosto.

,,Áno," povedala som hneď a bez rozmýšľania.

Chvíľu ostal na mňa hľadieť a napokon sa vrátil k svojej činnosti.

Ja som sa vrátila opäť do obývačky na gauč.

Po niekoľkých minútach, dlhých a nudných minútach, keďže som nevedela ani to, kde sa nachádza ovládač a Masona som sa radšej neodvážila opýtať, sa konečne vynoril spoza dverí, celý vysmiaty.
V rukách držal nejakú misu, ktorú následne položil na stôl.

,,Šalát?" pobavene som sa spýtala po nakuknutí do tej misky.

,,Niečo sa ti na tom nezdá?" zamračil sa.

,,To nie, len som myslela, že....no, keď si ma tak veľmi vyháňal...eh, čakala som niečo iné?" snažila som sa to rýchlo zahovoriť, aby to nevyznelo nevďačne a aby ma rovno neprebodol pohľadom.

,,Tak nechaj tak, zjem si to sám," jeho nespokojný výraz vystriedal namyslený a tentoraz som bola ja tá, čo na neho nepekne zazerala.

,,To nie, chcem to," rázne som prehovorila.

,,Fajn," mykol plecami a podal mi vidličku zo stola.

,,To chceš jesť z jednej misy?" nadvihla som obočie.

,,Nejaký problém, Rony?" spýtal a na jazyku sa dostatočne pohral s mojim menom. Môj znepokojený výraz a jeho úškrn, mi len potvrdili, že to robí schválne.

,,Nie," povedala som a mala pocit, že môj hlas nepatrí mne. Bol akýsi divný, no popravde to bolo tým, že som s tým problém mala.

Jednoducho, bude to možno znieť divne, ale neznášam sa s niekým deliť o jedlo. Ani s Henrym mi to nebolo príjemné.

Pravdepodobne mám nejakú fóbiu z toho, že by som sa mala dotýkať jedla, do ktorého už niekto dal svoju DNA.

No prečo si práve teraz beriem vidličku od Masona a naberám si šalát, ktorý si pchám do úst?

Ale musím uznať, chutil fakt skvelo, akoby do neho dal niečo, čo som v živote neochutnala.

Oficiálne môžte toto nazvať predvianočným zázrakom😂💙💙💙
Ja tiež neverím vlastným očiam, že toto naozaj píšem😱💙

Konečne robím opäť niečo, čo milujem a mám na to čas, takže sama verím v to, že cez tieto prázdniny dokončím tento príbeh😂Ale to je vysoko vo hviezdach😂💙💙💙Nič nesľubujem.

Ja len dúfam, že sa vám časť páčila a tiež dúfam, že existuje ešte niekto, kto číta príbeh Rory💙💙💙

Budem rada za vaše názory💙💙💙

Moc vás ľúbim💙💙💙

💙Lol