Na ráno som zjedla chlieb s maslom a so soľou (je to typické hlavne v dedinách a ja nie som výnimka :D).Po tom sne som sa na nič iné nezmohla len na to jedlo. *Prečo Tmi ? Nerozumiem tomu... prečo sa vlastne tie deti strácali ? Chudáci ich rodičia.*.Ešte pred tým som zistila koľko detí zmizlo.Vynásobila som si: 7.5.Lebo 7 ako dni v týždni a 5 ako môj vek lebo od kedy som vedela chodiť (naučila som sa to ešte pred tým než som mala 1 rok (je to podľa mňa nemožné ale príbeh je príbeh :D) ).Takže spolu sa ukradlo 35 detí.Zamrazilo ma len pri tom pomyslení.*To musel byť blázon kto ich uniesol ale stále nerozumiem prečo ?*.Smutne som vzdychla a išla von sa prejsť aby som to predýchala.Pomaly som kráčala a šeptom som rozmýšľala ako ich stihol ukradnúť.,,Pri najhoršom žena ale podľa mňa to bol muž.Ženy nezvyknú unášať deti, skôr ich milujú."šepkala som a pritom som si neuvedomila, že chodím okolo TOHO lesa čo ma upozornil strašidelný šašo.Z rozmýšľania a nevedomosti ma vytrhol detský plač.Okamžite som sa okolo seba rozhliadla.Išlo to z lesa. ,,Kde si ?!"zvrieskla som no dieťa ma asi nepočulo lebo neprestalo plakať.Rozbehla som sa do lesa a keď som si myslela, že som ho objavila medzi kríkmi tak som ich odtiahla a bola tam iba bábika s nahrávkou detského plaču, ktorá sa opakovala.

,,Sakra..."zakliala som a otočila som sa aby som išla domov no vrazila som do niekoho.

,,Vravel som aby si sa tu nehrala, dievčatko."povedal strašidelne usmievajúci sa šašo a ja som lapala po dychu.

,,J-ja so-om myslela, ž-že je tu dieťa a..."sekal mi hlas no on sa už ohnal s malým nožom no veľmi nebezpečným.Ja som sa len tak-tak uhla a rozbehla sa preč aby ma nechytil.Pomaly ma predbiehal a ja som začala kričať: ,,Pomoc ! Prosím ! Pomoc ! Otec !"vrieskala som o nikde nikto.Už skoro som sa blížila von z lesa no zakopla som a bolo neskoro.Šašo hodil po mne nôž a trafil ma do stehna.Zvrieskla som a začali sa mi kutáľať po tvári slzy od bolesti.Šašo zdvihne zo zeme veľké drevo, ktorým ma chce umlátiť a ja naňho vystrašene pozriem. ,,Prosím..."zašepkám chrapľavo a on sa už chystá ma poriadne udrieť s drevom.Vtom do šašovej ruky poľovnícky pes.Pomaly ale trocha rýchlejšie som vytiahla zo svojho stehna nôž a keď vyšiel von zakričala som viac od bolesti.Pes mu svoje zuby viac zaryl do kože a hneď po chvíli pribehol majiteľ psa.Poľovník.Poznala som ho.Bol to kamarát môjho otca a ja som dúfala, že ma aj on pozná.On len vystrašene pozrel na mňa a bolo vidieť, že ma spoznal.Pušku mal nabitú uspávacími šípkami a preto ich vystrelil na šaša a on sa po 3 zrútil na zem.

,,Anna, si v poriadku ?"opýtal sa poľovník.

,,Neviem či je to veľmi vážne."poviem a pozriem sa na svoje stehno.Mala som celé krvavé nohavice okolo tej rany.Pokúsim sa postaviť no veľmi ma bolí a tak si znova sadnem.Pes, ktorý ma zachránil podišiel ku mne a začal mi olizovať ranu.Zasyčala som no dobre som vedela, že mi to má pomôcť.

,,Čo sa s ním stane ?"opýtala som sa poľovníka a ukázala hlavou na šaša.

,,Pôjdem ho odviesť na políciu a teba do nemocnice.Dobre ?"povie a ide k autu čo je len pár metrov ďalej.Naloží tam toho šaša a potom mne pomôže.Prv ma odvezie do nemocnice a potom šaša na policajnú stanicu, ktorá bola len o dve budovy ďalej.Za ten čas čo otec sem mal prísť mi vyšetrili nohu.Budem musieť viac ako tri dni takto sedieť alebo ležať.Hneď čo otec prišiel sme išli domov.

Otec ma niesol na rukách a položil na posteľ v mojej izbe.Keď sa chystal odísť chytila som ho za ruku.On sa na mňa pozrel a ja som len povedala: ,,Bojím sa spať.Vždy sa mi sníva sem s... Timim..."poviem a začala mi po tvári tiecť prvá slza. ,,A teraz sa bojím tu byť sama."dokončila som a utrela si ju.On sa len usmial a povedal: ,,Neboj, hneď prídem."povedal a bolo vidieť, že ho to trápi čo sa so mnou deje.O hodinu som počula klopanie na dvere a otvorili sa.Bol tam otec a na rukách držal malé šteniatko.Potešila som sa, že konečne nie som sama.Neskôr keď bola noc, som konečne dala meno šteniatku Zora.No keď som spala sa mi znova sníval sen s Timim to isté ako minule...