Konečne zastavili, aby sa utáborili na noc. Po celom dni strávenom na konskom chrbte toho mal Wylan plné zuby. Pokúsil sa zosadnúť, ale stŕpnuté končatiny mu vypovedali službu a tvrdo dopadol na zem, až sa okolo neho zvíril prach. Kôň sa zľakol a uskočil z dosahu svojho nemotorného jazdca. Wylan sa horko-ťažko zodvihol a ako starec sa namáhavo potácal za hnedákom, aby ho mohol odstrojiť. Za jeho chrbtom sa ozval škodoradostný smiech. Nemusel sa ani otáčať na to, aby zistil komu patrí.

V duchu sa zaprisahával, že tomu hajzlíkovi zrovná fasádu pri prvej možnej príležitosti, veď jeho ten smiech rýchlo prejde. Pomsta bude sladká, mumlal si popod nos popritom ako koňovi dával dole sedlo aj uzdu.

Po tom ako sa nerozvážne vydal za veliteľom s otázkami ohľadom príchodu nových zverencov zo sirotinca, dostal poriadnu nakladačku. Nielenže mu veliteľ neodpovedal, ale rozhodol sa mu uštedriť príučku za jeho drzosť. Možno, ak by lepšie volil slová, mohlo to dopadnúť inak, ale Wylan bol odjakživa až príliš úprimný. Čo na srdci, to na jazyku.

„Hej, mrzáku! Nepotrebuješ pomôcť?" opýtal sa uštipačne strojca všetkých jeho problémov, keď už mu smiech zrejme nestačil.

„Cassian," vypľul Wylan jeho meno ako tú najhoršiu urážku. „Od teba rozhodne nič nepotrebujem." dodal chladne.

„Ale no táák! Ja som predsa nemohol vedieť, že si tak krehký!" pokračoval Cassian ďalej v provokovaní a pristúpil bližšie k nemu, aby ho kamarátsky pobúchal po chrbte. S jeho super silou to ale boli poriadne rany, ktoré Wylan len-tak ustál.

Odhodlaný nedať najavo bolesť zaťal zuby. Nestačilo, že mu zlámal skoro všetky kosti v tele, ešte si z neho aj uťahoval. Prežil len vďaka Devlonovi, nebyť jeho liečiteľských schopností, dávno vonia kytičky od spodku. Vážne pochyboval, že veliteľ myslel tou príučkou jeho zabitie alebo trvalé zmrzačenie, ale nehodlal ísť na Cassiana žalovať ako malé dieťa.

Na sekundu Wylana napadlo, že ho možno vtedy nemal ovaliť tím šutrom po hlave, ale hnev zvíťazil nad zdravým rozumom a on sa začal rozhliadať, čím ho trafí tentokrát. Bohužiaľ zastavili zrovna uprostred poľa, kde neboli žiadne veľké kamene ani kusy dreva.

„Wyll?!" skríkol Devlon hystericky, keď si všimol k čomu sa chystá jeho kamarát a vytrhol ho tým zo sústredenia v tej najnevhodnejšej chvíli. Dýka poletujúca vzduchom minula svoj cieľ a bezvládne dopadla na zem, ale svoj účel i tak stihla splniť. Cassian vytreštil oči, keď si uvedomil ako blízko smrti sa ocitol.

„Len počkaj, nabudúce ťa nikto nezachráni!" vyhrážal sa Wylan a snažil sa vymaniť zo zovretia, ale kamarát ho držal pevne.

„Zbláznil si sa?!" dožadoval sa Devlon vysvetlenia hneď potom ako sa mu ho podarilo odtiahnuť ďaleko od ostatných.

„Zaslúžil si to!" bránil sa chabo. „Je neznesiteľný a okrem toho si asi zabudol, že ma pred pár dnami skoro zabil!" dodal naštvaný Wylan a nemohol uveriť tomu, že jeho najlepší kamarát zastáva toho blbca.

„Čo sa stalo s tvojím plánom na útek? Myslíš si, že ak zabiješ veliteľovho obľúbenca, tak sa ti nič nestane?" chrlil Devon jedným dychom ani mu nedal mu šancu na odpoveď. „Prinajlepšom ti dajú obmedzovač schopností a budú ťa sledovať na každom kroku. Ako chceš potom utiecť?!"

„Netvrdil si ráno, že to je hlúpy nápad?" odsekol Wylan a vyhliadol si mäkko vyzerajúci trs trávy, na ktorý sa s chuťou zvalil.

„Stále si myslím, že to je blbosť, ale menšia ako zabiť Cassiana," natiahol sa vedľa neho a hodnú chvíľu tam len mlčky sedeli..

Od ich odchodu z kasárni ubehol takmer týždeň. Zatiaľ na nepriateľov nenarazili, za to z prvého radu sledovali akú spúšť za sebou tie monštrá zanechali. V okolitých dedinách sa kopili mŕtve telá, ktoré na nich obviňujúco hľadeli prázdnymi očami. Domy dedinčanov rozdupali alebo spálili, ani zvieratá, či zasiate polia neušetrili. Tieto výjavy ich mátali v snoch a vyčítali si, že nedorazili skôr. Ale to najhoršie na nich ešte len čakalo, s každou ďalšou ujdenou míľou si to viac a viac uvedomovali. Niet divu, že v tábore vládla pochmúrna nálada. Tí veselí chlapci, čo pred pár dnami popíjali v hostinci a dobre sa bavili, rázom dospeli v mužov, čo si až pridobre uvedomovali krutú realitu. Poslali ich na smrť, pretože pravdepodobnosť, že sa postavia takej presile a zvíťazia, bola minimálna. Sľúbili im posilu, ale čo ak nestihne doraziť včas?

Wylan sa cítil byť rozpoltený viac ako kedykoľvek predtým. Jeho jednotka ho potrebovala, ale to aj Juniper. Nevedel čo si má zvoliť, ktorou cestou sa vydať. Srdce kričalo, že dezertovať je tá správna voľba, ale rozum namietal, že jeho povinnosťou je zostať a bojovať. Nebál sa o seba, smrť mu pripadala ako vykúpenie z utrpenia, ale desila ho predstava, že príde o svojich blízkych.

A tak keď Devlon súhlasil s tým, že s ním utečie, voľba bola jasná. Na svete mal len jeho a Juniper. Zostávalo mu už len dúfať, že sa im podarí doraziť včas, aby ju stihli zachrániť.

„Uvedomuješ si, že ak nás chytia, budeme si priať aby sme radšej zomreli?" uisťoval sa Devlon po tom, ako dopodrobna naplánovali útek.

„Áno," odpovedal stroho Wylan a namáhavo sa zodvihol zo zeme s úmyslom vrátiť sa späť do tábora k ostatným vojakom.

„Si si istý, že stojí za všetko to trápenie?" položil mu Devlon záludnú otázku, ktorá ho prinútila zastaviť sa a zamyslieť.

Stojí? Pýtal sa sám seba. V mysli sa mu začali vybavovať všetky tie krásne i bolestivé spomienky na čas strávený s Juniper. Zastavili sa na poslednom dni v sirotinci, kedy prisahal, že ju nikdy neopustí. Mal pocit akoby sa to stalo včera a nie pred dvomi rokmi.

Posledný deň sme strávili spoločne. Bol to najlepší deň v mojom živote. Všetci sa chystali na slávnosť, ktorá mala prísť a my sme tak mohli nepozorovane vykĺznuť von zadným vchodom. Vyhliadli sme si košatý strom a uchýlili sme sa do jeho tieňa. Park bol celý náš, slnko svietilo a vtáčiky veselo štebotali. Sledoval som Juniper, ako sa usilovne snaží byť statočná aby neplakala i keď mala slzy na krajíčku. Nechcela pokaziť náš posledný spoločný deň. Neviem čím to bolo, ale vyzerala vtedy ako nejaká víla z rozprávky. Síce som ich veľa nepoznal, ale občas, keď sme boli deti sa nad nami vychovávatelia zľutovali a nejakú rozprávku nám prečítali pred spaním. Možno to bolo spôsobené aj tým, že si výnimočne obliekla šaty alebo za to mohol fakt, že som si až vtedy naplno uvedomil čo všetko stratím.Ešte dlho po tom ako sa zotmelo sme spolu ležali na deke a kamienky nás tlačili do chrbta. Mlčky sme sledovali hviezdy ponorení do svojich úvah.

„Zomrel by si pre mňa?" spýtala sa náhle Juniper a tvárila sa nezvykle vážne.

„Samozrejme, že áno," odvetil som bez zaváhania. „To je príliš jednoduchá otázka," skonštatoval som, keď na mňa prekvapene vypleštila oči.

„Čo je viac ako za niekoho obetovať vlastný život?" vyzvedala zmätene.

„Žiť pre niekoho..."

„Žil by si pre mňa?" spýtala sa vzápätí a odpovedal som rovnako ako predtým.

Chcel som jej povedať všetko a ešte omnoho viac, ale nedokázal som nájsť tie správne slová. Podarilo sa mi aspoň vykoktať sľub, že ju nikdy neopustím.

Mal som jej povedať, že som pre ňu žil odkedy vtrhla do môjho života ako tornádo a budem dokedy moje srdce neprestane tĺcť. Vždy keď som stratil smer bola mojím svetlom v tme. Urobila so mňa lepšieho človeka, dala môjmu životu zmysel. Keď som sám o sebe pochyboval Juniper nezaváhala ani na sekundu a verila mi. Nemôžem ju sklamať.

Devlonovi neodpovedal, ale ani nemusel. Jeho kamarát ho poznal dosť dobre na to, aby z jeho odhodlaného výrazu pochopil, že Juniper mu za to stojí.