Nasledujúci týždeň Juniper pretiekol medzi prsty ako voda. Zavalili ich množstvom povinností, a keďže mala veľa zameškané, sotva stačila tempu ostatných dievčat. Všetky jej protesty nekompromisne potlačili ešte v zárodku. Vychovávateľky ju prenasledovali na každom kroku a nesúhlasne krútili hlavami. Liezlo jej na nervy to neustále napomínanie: „Seď rovno a nehrb sa! Používaj príbor a jedz so zavretými ústami! Nebuď drzá!"

Skutočne sa snažili urobiť z Juniper mladú dámu a takmer sa im to aj podarilo. Možno keby mali viac času, alebo keby nebola tak tvrdohlavá, výsledok by bol viditeľnejší. Donútili ju absolvovať množstvo skrášľovacích kúr a nikdy predtým nevyzerala lepšie. Pleť mala čistú a jemnú ako detskú prdelku. Vlasy už nepripomínali suché seno, vďaka výživným zábalom sa na slnku leskli a na dotyk boli hebké.

Ani sa nenazdala a nastal deň odchodu. Od skorého rána to v sirotinci bzučalo ako v úle plnom včiel. Starší zverenci za pomoci vychovávateľov dokončovali posledné prípravy na oslavu, po ktorej ich odvezú do nových domovov. Po stenách jedálne rozvešali farebné stužky. Stoly odsunuli na bok a pospájali po obvode miestnosti, aby vznikol priestor na tancovanie. Slávnostne ich prestreli a naleštené príbory sa krásne leskli vo svetle sviec. Z kuchyne sa šírili rozmanité vône do celého sirotinca, z ktorých sa zbiehali slinky. Mladšie deti sa im plietli pod nohy a neustále kládli zvedavé otázky. Tešili sa z pripravovanej hostiny, bola to pre ne vítaná zmena od všednejších dní.

Oslávenci sa na čestnom mieste v strede miestnosti hrdo pýšili a vystavovali svoje nové šatstvo všetkým na obdiv. Len Juniper stála obďaleč a zdala sa byť duchom neprítomná. Uvažovala nad tým, aké to asi bude žiť vo vykričanom dome. Jej prvá oslava narodenín a rovno aj posledná. V sirotinci nikdy narodeniny neslávili, vlastne ani netušila kedy presne ich má. Deti rovnakého veku ich spoločne oslávili v posledný deň. Dosiahli plnoletosť a to si vraj podľa riaditeľky zaslúžilo hostinu.

Keď už mala Juniper dosť zvedavých pohľadov a všetečných otázok od detí, rozhodla sa opustiť jedáleň. Aj tak nebola schopná pozrieť ani sústo, hoci jedlo vyzeralo nanajvýš lákavo, žalúdok mala stiahnutý nervozitou z toho, čo malo prísť po oslave. Navyše v nových šatách sotva popadala dych, cítila sa v nich ako ryba na suchu a topánky ju príšerne tlačili.

Využila toho, že všetci v jedálni hodovali a naposledy sa prešla prázdnymi chodbami sirotinca. Zastavila sa v každej miestnosti a poriadne si ju prehliadla. Pred očami sa jej mihali záblesky spomienok. Videla ako sa s Wylanom naháňali po chodbách a nahnevaná vychovávateľka, ktorá sotva popadala dych, sa ich snažila dobehnúť. Ako spoločne kradli v kuchyni dobroty, keď sa nikto nepozeral a potom si svoj lup odniesli do bezpečia, kde sa prepchali až k prasknutiu.

Rukou pohladila rokmi popraskanú dosku lavice v učebni a prstami nahmatala vyryté srdce s ich iniciálami. Sama pre seba sa musela usmiať pri spomienke na ten deň. Za trest spolu s Wylanom museli ošúpať množstvo zemiakov, ale i tak to stálo za to. Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľala, spoločne boli riadni čertíci, ktorí vychovávateľov svojimi lotrovinami poriadne potrápili. Ako keď v zime vodou pooblievali chodníky, aby sa na nich mohli šmýkať a zabávali sa na tom keď ostatní padali na zem ako hnilé hrušky.

Zastavila sa až vo svojej izbe, kde na ňu z postele výsmešne hľadel pripravený kufor. Netušila, kto ho zabalil a vypratal izbu, ale na tom vlastne nezáležalo. Za chvíľu sa oslava skončí a ich odvezú do nových domovov. Rýchlo prekontrolovala jeho skromný obsah a srdce jej spadlo až do žalúdka. To najdôležitejšie totiž v kufri chýbalo.

V panike pobehovala po izbe a prezerala každučký kút. Prudko rozrazila dvierka na starej skrini, ktorá na protest hlasno zavržďala, ale i tá zívala prázdnotou. Ten, kto upratal izbu, bol skutočne dôkladný a nenechal v nej nič, akoby tam Juniper, Sola a Farren ani nikdy nebývali.

Keď už sa začínala vzdávať nádeje, že svoj drahocenný poklad ešte niekedy uvidí, všimla si preplnený kôš, ktorý stál smutne v kúte a čakal na vysypanie. Po chvíli zbesilého prehrabávania, ktorá sa Juniper zdala byť večnosťou, v ňom objavila to, čo hľadala a víťazoslávne zodvihla staručkého medvedíka vysoko nad hlavu. Privinula si ho na hruď, ako to robievala keď ešte bola malým dievčatkom a pevno ho zovrela v náručí – šťastná, že sa nestratil. Uško, ako ho pomenovala, bol značne opotrebovaný a najlepšie roky mal dávno za sebou. Zašlému medvedíkovi sa po tele tiahlo viacero škaredých vybúlenín a chýbalo mu jedno oko. Vyzeral ako veterán, ktorý má za sebou množstvo bojov. V skutočnosti sa ho Juniper snažila zaštopkať, aby sa nerozpadol, ale šitie jej nikdy veľmi nešlo, a tak medvedíka križovali nevzhľadné švy, ale na jeho výzore nezáležalo. Pre ňu bol najkrajší na svete.

Uško pôvodne patril Wylanovi, ten sa ho však vzdal „pre dobro všetkých", ako rád vyhlasoval. Každý zverenec v deň príchodu do sirotinca, mimo iné, dostal aj jednu hračku. Dievčatám dávali bábiku a chlapcom medvedíka. Krátko po tom ako Juniper dostala svoju Betzy, sa bábika za záhadných okolností stratila. Len na maličkú chvíľu ju spustila z očí a odbehla sa najesť do jedálne, keď sa vrátila posteľ bola prázdna.

Vychovávateľky jej odmietli dať inú hračku so stručným vysvetlením – každý jednu. Bez bábiky Juniper nedokázala zaspať, a tak celé noci usedavo plakala. Keď už mal Wylan plné zuby jej srdcervúceho náreku, podaroval jej svojho medvedíka. Tento ušľachtilý čin vykonal so sebeckých dôvodov, aby mohol v noci pokojne spávať, ale ani to ho v jej očiach nezmenšilo. Jeho plán na umlčanie otravnej dievčiny prekvapivo vyšiel na výbornú a Juniper skutočne stíchla, ba čo viac od tej chvíle sa k nemu správala lepšie. Wylan už pre ňu nebol len ďalší zverenec, ale ten čo jej podaroval Uška. Za odmenu mu ešte dlho potom nechávala svoj koláč z obeda a pomáhala s úlohami. Hlavne s počítaním, ktoré mu vôbec nešlo, ale Juniper bola trpezlivá učiteľka a vysvetľovala mu to dovtedy, kým to nepochopil. Práve vďaka tomu medvedíkovi sa z nich časom stala nerozlučná dvojka.

„Už na nás čakajú," vytrhla ju z úvah zadýchaná Farren, ktorá vrhla do izby ako uragán a v pätách mala Solu. Dievčatá v rýchlosti schmatli svoje kufre a ponáhľali sa preč. Nestihla im ani odpovedať.

Ešte chvíľu tam len tak nečine postávala, než sa konečne odhodlala dať sirotincu posledné zbohom a vyraziť v ústrety svojmu osudu.