Ráno nezačalo práve najlepšie. Ako každý deň aj dnes si privstala na tréning, z ktorého ju ale nemilosrdne vyhodili so stručným vysvetlením, že sa má radšej účastniť lekcií pre mladé dámy. Sklamane sa pobrala nazad do sirotinca a za chôdze si popod nos mrmlala nadávky. Keď sa blížila k miestu, ktoré jej kedysi bývalo, tak drahé len pridala do kroku. Nenávidela ten hlúpy strom a Wylana, vlastne celý svet. Zlosť s ňou lomcovala a pohlcovala zdravý úsudok.

Posadila sa v jedálni na chladnú, tvrdú lavicu z dreva a pohľadom hypnotizovala nástenné hodiny, aby sa pohli tým správnym smerom a nastal čas raňajok. Navôkol panoval neobvyklý pokoj a mier. Až nepríjemne ťaživé ticho. Väčšina zverencov bola ešte zachumlaná v teplých postieľkach, kde snívali svoje sny, len pár tých menej šťastných malo službu.

Títo nešťastníci pripravovali raňajky, prípadne nosili drevo a prikladali do obrovských krbov, ktoré vykurovali celý objekt. Až odbije siedma hodina, prázdne lavice sa zaplnia malými i veľkými hladošmi a sirotinec opäť ožije. Chodbami sa bude ozývať bezstarostné švitorenie detí a dupanie desiatok nôh. Po raňajkách na nich čaká vyučovanie a neskôr plnenie povinností. Špinavé prádlo sa samé neoperie ani izby neupracú, nik nezostane len tak nečinne prihliadať, ale každý priloží ruku k dielu. 

Nebyť tej nepeknej budúcnosti, ktorú si pre nich nachystali, bol by sirotinec vlastne celkom dobrým miestom na život. K jedlu dostávali vyváženú stravu, žiadnu nechutnú šlichtu. Oblečenie síce nebolo práve najmodernejšie, ani nové, ale zato bez dier a čisté. Nikto ich vyslovene netýral, teda v prípade, že svedomito plnili pridelené služby a dostalo sa im aj patričného vzdelania. Zverenci sa medzi sebou občas poškriepili či dokonca pobili, ale za to sirotinec vskutku nemohol, naopak to vychovávatelia zakazovali.

V dobách keď bývala Juniper ešte malým dievčatkom a nemala ani potuchy, čo ju čaká v budúcnu, to tam mala rada. Potom však dospela a z očí jej spadli klapky. Svojou tvrdohlavosťou si sama privodila posmech a nenávisť ostatných zverencov i vychovávateľov. Ak by sa podriadila ako ostatní a zmierila sa so svojím osudom, žilo by sa jej podstatne jednoduchšie.

Lenže ona patrila k tej menšine, ktorú zaujímalo odkiaľ sem prišli, teda vlastne kde sú ich rodičia a prečo ich odhodili ako nepotrebný odpad. Trápilo ju, že deti nikdy nedostali šancu na vlastnú rodinu, ale naopak svoj život prežili za hrubými múrmi, ktoré ich izolovali od okolitého sveta. To sa skutočne na svete nenašiel nik, kto by sa ich ujal? Nebolo by lepšie hľadať im nový domov, ako ich predávať do armády či nevestincov?!

Na tieto otázky a mnoho ďalších sa s Wylanom roky snažili nájsť odpovede. Ale Wylan potom dospel a odišiel a Juniper zostala jediný rebel v sirotinci, čo sa pýta príliš mnoho a bojuje so zabudovaným systémom. Snažiť sa tam niečo zmeniť bolo ako ísť hlavou proti múru, bolestivé a v konečnom dôsledku si aj tak človek príliš nepomohol.

Raňajky zhltla v rekordnom čase a popri jedení ju osvietil geniálny nápad. Ak nemôže trénovať s ostatnými, to ešte neznamená, že nemôže sama. Už mala dosť tých všetečných otázok - prečo nie je na tréningu, ale hlavne neskrývaných škodoradostných úškľabkov starších zverencov.

Vrátila sa teda do parku, kde si vyhliadla to najodľahlejšie miesto a pustila sa s vervou do cvičenia. Na čele sa jej perlil pot, vlhké oblečenie sa nepríjemne lepilo k telu.

Na jasne modrom nebi plávali biele načechrané obláčiky, z pod ktorých vykukovali prvé slnečné lúče. Po včerajšom škaredom počasí nezostala ani pamiatka, pôda vstrebala všetku prebytočnú vodu po daždi. Nepotrebovala svoje schopnosti k tomu, aby jej bolo jasné, že bude krásny deň. Naznačovalo to aj všade prítomné veselé štebotanie vtákov a zvyšujúca sa teplota. Ak by sa totiž blížila ďalšia búrka, vtáky by lietali nízko kvôli klesajúcemu tlaku a rozhodne by im nebolo do spevu.

„Tak tu si, hľadám ťa už celú večnosť!" trhla sebou od ľaku, keď sa jej znenazdajky za chrbtom ozval známy hlas. Tak sa pohrúžia do cvičenia, že prestala vnímať okolie, za čo by jej tréner poriadne vynadal. Ale ten tam nebol, preto sa v duchu aspoň sama pokarhala a frustrovaná si povzdychla. Ani vo sne by ju nenapadlo, že jej niekedy bude chýbať ten uhundraný starec.

Neobťažovala sa ani otočiť, len cez plece chladne odvetila. „Čo chceš, Velia? Nevidíš, že teraz nemám čas?!"

Zaskočená dievčina si založila ruky v bok a našpúlila pery, nebola zvyknutá na takú drzosť. S ňou všetci zaobchádzali v rukavičkách, bola presným opakom Juniper, hoc boli rovnako staré. Nelíšili sa len výzorom, ale hlavne správaním a názormi na život, nebolo preto nič zvláštne, že sa nemohli navzájom vystáť. Velia so svojimi kučeravými blond vlasmi a nebesky modrými očami vyzerala ako učinený anjel. Každučký prameň mala uhladený do dokonalej vrtuľky zato Juniper mala rovné vlasy nevýraznej hnedej farby pripomínajúce seno. Pravidelne jej trčali na všetky strany, takže ich radšej nosila spletené vo vrkoči.

„Zase si nebola na hodine, Juniper," vyhlásila vyčítavo Velia, ktorá sa medzi časom spamätala z prvotného šoku. „Poslala ma za tebou slečna Bernová, aby si vedela máš problém." vychrlila dievčina jedným dychom s neskrývanou škodoradosťou. „Máš ísť okamžite za ňou!" dodala panovačne.

„June," opravila ju automaticky. Nemala príliš v láske svoje meno, dávala prednosť skrátenej verzií a všetci to dobre vedeli. Navonok sa tvárila pokojne, ale vo vnútri zúrila búrka. Chtiac - nectiac začínala panikáriť pri predstave ďalšieho pokarhania alebo ešte horšie trestu. „Dobre ďakujem, že si mi to prišla oznámiť. Hneď ako tu skončím, pôjdem ju navštíviť," odbila ju nevzrušene s hraným sebavedomím, aby sa jej čím skôr zbavila.

„June..." vypľula dievčina so značným opovrhnutím a po krátkej prestávke pokračovala medovým hlasom. „Pôjdeš teraz pekne so mnou na ďalšiu hodinu, kde nás už slečna Bernová očakáva a bez námietok!"

Sotva stihla Velia dopovedať vetu, nohy Juniper sa dali samé do pohybu a smerovali k sirotincu. Tá mrcha! Pomyslela si nahnevane, nahlas však nevydala ani hlásku. Celé telo jej vypovedalo službu dychtivé splniť príkazy dievčiny, ktorá sa spokojne usmievala. Silou vôle sa jej nakoniec podarilo zastaviť, no stálo ju to viac energie než niekoľko kilometrový beh. Bolo to ako tlačiť obrovský balvan do kopca. Na prvý pohľad sa nič nedialo, len dievčatá na seba škaredo zazerali, v skutočnosti ale prebiehala vojna myslí, pri ktorej sa snažila poraziť jedna druhú.

Velia mala dar slova, síce mala zakázané používať svoje schopnosti mimo vyučovanie, ale to ju nikdy príliš netrápilo. Stačilo aby vám niečo povedala a použila pri tom svoju mágiu. A vy ste bez námietok splnili jej rozkaz a dokonca ste si to ani neuvedomili. Jediný dôvod prečo sa Juniper dokázala vymaniť z jej kúzla bolo, že vedela po čom pátrať. Ak by nemala tušenie, aký má Velia talent, splnila by jej povely ako sama dievčina vyhlásila – bez námietok.

V hlave jej skrsol nápad. Dokonca sa už videla ako beží požalovať vychovávateľom, že Velia používa svoje schopnosti bez dovolenia a oni ju potrestajú. Potom tieto bláznivé myšlienky prekričal hlas rozumu, ktorý ju varoval, že oni svojmu zlatému dievčatku nič neurobia. Ich narodeniny sa rýchlo blížili a za dievčinu s takýmto darom určite zinkasujú tučný balík peňazí. Vo vykričanom dome z nej bude hviezda, chlapi jej budú padať k nohám a poslúchať každé jej slovo. Niežeby mali na výber. Juniper to nechápala - v armáde by podľa jej mienky bola užitočnejšia a mohla by dokázať veľké veci, lenže Velia dávala prednosť luxusu pred bojom. Nie raz si priala mať jej schopnosti namiesto toho hlúpeho predpovedania počasia.

„Velia, prestaň! Idem s tebou," vykríkla rezignovane Juniper a ruky zodvihla pred seba v obrannom geste. Tlak na jej myseľ okamžite povolil a tentokrát sa dobrovoľne vydala do sirotinca. Dievčina si z nádherných načechraných modrých šiat zmietla neviditeľné smietka a so širokým úsmevom ju nasledovala. Už nevyzerala ako malý anjelik, oči ju prezradili, skrýval sa v nich samotný diabol.

Mlčky kráčali a ticho prerušovalo len škrípanie štrku pod podrážkami topánok. Príjazdová cesta pred sirotincom zívala prázdnotou, už veľa nechýbalo a budú v cieli. Juniper sa náhle zastavila a podozrievavo sa zahľadela na Veliu. „Hovorila si, že nás Bernová čaká na hodine, ale chvíľu predtým si tvrdila, že som ju zmeškala," blekotala zmätená v snahe to pochopiť. Zmocnil sa jej nepríjemný pocit, že sa jedná o nejaký podraz – nebol by prvý.

„Prestaň vymýšľať a pohni si, už aj tak meškáme," odsekla chladne Velia a pridala do kroku. Juniper ju však nenasledovala, len mlčky sledovala vzďaľujúcu sa dievčinu a v hlave sa jej pri tom na plné obrátky točili kolieska ako usilovne premýšľala.

Velia prekonala aj tých pár schodov pred vchodovými dvermi a už- už sa chystala otvoriť, keď sa uprostred pohybu zastavila a otočila sa k nej čelom. „Ty to nevieš však?!" opýtala sa posmešne, ale nedala jej čas na odpoveď a pokračovala. „Keby si aspoň občas počúvala a robila čo máš, vedela by si to!" neodpustila si ďalšie pokarhanie, ale našťastie sa po krátkej prestávke dostala aj k veci. „V armáde im dochádzajú vojaci, tak sa sirotinec rozhodol urobiť výnimku a poslať tam chlapcov skôr."

Juniper sa v tej chvíli podlomili nohy a jej srdce vynechalo jeden úder. Neveriaco zazerala na dievčinu so stále otvorenými ústami a v duchu dookola opakovala – to nemôže byť pravda.

„Kedy?" hlesla napokon tak potichu, že ju bolo sotva počuť.

„Už o týždeň, preto máme teraz vyučovanie celý deň, aby sme stihli všetko dobrať," odsekla Velia podráždene, zrejme ju prešla chuť na konverzáciu. Zvrtla sa na podpätku a rukou zatlačila na veľkú mosadznú kľučku. Dvere sa s hlasným škrípaním otvorili a odhalili tmavú vstupnú halu, ktorá končila rozvetveným schodiskom. Bez ďalšieho zdržovania vošla do vnútra a ju tam nechala stáť.

Ešte než sa za ňou mohutné dvere opäť zavreli počula Juniper potvrdenie toho čo už chvíľu tušila. „Áno, JUNE aj my opustíme sirotinec spolu s chlapcami."