Jedno z nepísaných pravidiel prežitia v boji znie – nájdi si kamaráta liečiteľa. A Wylan, hoc by nesúhlasil, bol dieťa šťasteny. V živote mal totiž viac šťastia než rozumu. Už pri svojej prvej bitke sa mu podarilo zachrániť malého chlapca. Síce po ňom dlho kričal a chrlil jednu nadávku za druhou v domnení, že sa tam dieťa primotalo čírou náhodou, ale ani to nezmazalo jeho hrdinský čin.

Až neskôr sa dozvedel, že síce chlapec je mladší, ako ostatní vojaci a pre boj nepoužiteľný, zato má však silný dar liečenia. To sa odohralo pred dvomi rokmi a od tých čias sa z nich stali nerozluční kamaráti. Devlan dokázal, že k nim právom patrí a je viac ako užitočným členom jednotky. Zachránil nespočetné množstvo životov, vrátane toho jeho, alebo ich aspoň zbavoval utrpenia z bolestivých zranení. Stačil jeden dotyk Deva a boli ste čulý ako rybička.

Len pár vyvolených však vedelo aký je v skutočnosti chlapcov údel ťažký a Wylan bol jedným z nich. Za uličníckym úsmevom skrýval množstvo trápenia, čomu svedčili aj jeho opakujúce sa nočné mory. Jeho dar bol zároveň aj chlapcovým prekliatím. Zachraňoval životy, to áno, ale tú ťažkú voľbu, ktorá za tým stála len málokto videl a dokázal pochopiť. Nemohol pomôcť všetkým, a tak ako porota aj kat musel rozhodovať o osude zranených. Koho zachrániť a koho naopak nechať zomrieť, keďže ani jeho sily neboli neobmedzené. Vyčítal si každého spolubojovníka, ktorému nedokázal pomôcť alebo nestihol doraziť včas. Pokojný spánok mu kazil zmučený nárek umierajúcich a ich obviňujúce pohľady.

Ako mnoho krát predtým, aj teraz Wylan mlčky sledoval, ako nahnevaný mladík rázne pochoduje po maličkej miestnosti určenej k spánku. Snažil sa dupať i keď sa mu to veľmi nedarilo, aby pridal dôraz svojim slovám. Prednáška na tému opatrnosti nemala konca kraja, chrlil na neho jedno múdro za druhým.

„Dev, žijem, jasné," prerušil Wylan jeho preslov a namáhavo sa posadil. Pokúsil sa o chlácholivý úsmev, aby upokojil rozjatrené nervy mladíka, ale vznikla z toho skôr bolestivá grimasa. Síce mu smrteľné zranenie vyliečil, ale všetky ostatné ponechal ako trest za jeho nerozvážnosť. Keď sa chlapec netváril presvedčene, ešte skúsil pridať lichôtku. „Dobre to dopadlo vďaka tebe."

„No práve a čo by sa stalo, ak by som neprišiel včas?! Mohol si tam zomrieť, uvedomuješ si to vôbec?!" oponoval mu Devlan horlivo a rozhadzoval pri tom rukami na všetky strany. „Nemôžem ti stále behať za riťou a pomáhať ti! Nebol si tam jediný vieš... aj ostatní potrebujú liečiteľa!"

„Prepáč," zamumlal v odpoveď a kajúcne sklopil pohľad.

Výčitky od kamaráta hoc oprávnené ho trápili viac, než celá tá vec s umieraním. To posledné čo si prial bolo, aby mu pridával starosti, keď dobre vedel, že v poslednom čase sa na mladíka kladú až príliš veľké nároky, vlastne na nich všetkých. Útoky Gahurgov stále pribúdali a bolo jedno koľko z nich sa im podarilo zničiť počas bitky. Už za pár dní dorazili ďalšie monštrá ešte hrozivejšie ako tie predchádzajúce. Kým si oni lízali rany a počítali straty, zlý čarodej nelenil a usilovne vyrábal ďalšie zrúdičky. Týmto tempom onedlho padne aj posledných pár mužov a Niagir zostane bez ochrany.

„Maj rozum Wyll, nemôžeš sa po hlave vrhať do každého nebezpečenstva," dodal ešte Devlan po chvíli ticha už o niečo miernejším tónom a konečne sa zastavil. Z jeho sinavej pokožky a čiernych kruhov pod očami bolo zrejmé, že aj on je unavený. Na nohách ho držal už len zvyškový adrenalín z boja.

Chcel mu povedať ako veľmi ho to mrzí, ale nedokázal dobre pretvoriť svoje myšlienky a pocity do slov. V tomto nikdy zrovna nevynikal, radšej mal činy, než prázdne reči. Pochyboval, že existuje nejaké vhodné ospravedlnenie, ktoré by urovnalo a zahnalo to ťaživé dusno, čo panovalo v miestnosti.

Skôr než stačil niečo vymyslieť sa tento problém vyriešil príchodom ďalších vojakov. Na rozdiel od nich sa netvárili ako na pohrebe, ale naopak oslavovali ich víťazstvo. Aj, keď mal chuť začať kričať, že ešte nič nevyhrali a už onedlho sa to bude celé opakovať, radšej si zahryzol do jazyka, aby im neskazil radosť.

„To sa musí zapiť!" vyhlásil jeden z nich žoviálne a ostatní svorne prikyvovali ako na povel. „Poďme, dáme si spolu pohárik, pozývam!" doplnil ho ďalší rozjarene.

Nemal náladu na nezmyselnú oslavu, ani neholdoval alkoholu, celkovo sa mu nechcelo niekam chodiť. Bolelo ho celé telo a sotva sa hýbal ale Devlon vyzeral byť z toho nápadu nadšený. Možno by to mladíkovi mohlo pomôcť, a tak chtiac – nechtiac privolil, aby dohliadol na kamaráta.

„Choďte, dobehnem vás. Musím sa dať aspoň trochu dohromady," potvrdil svoju účasť aj nahlas a v duchu dodal, že nutne potrebuje kúpeľ, lebo smrdí horšie ako stoka.

Nič viac nebolo treba aby chlapi vyštartovali z miestnosti a ešte dlho po tom, čo odišli, sa ich veselé hlasy ozývali prázdnymi chodbami kasární.

Neveriaco pokrútil hlavou a začal sa namáhavo zdvíhať z postele. Blázni, šomral si popod nos a pridal aj menej lichotivé urážky. I keď im tú bezstarostnosť predsa len trochu závidel, to on videl veci až príliš čierne.

Už vyvoňaný sa pomaly sunul vpred slimačím tempom a preklínal Deva zato, že mu nedoliečil všetky zranenia. Mal by byť oddýchnutý po tom ako odpadol na bojisku a strávil kopu času v blaženej nevedomosti, no opak bol pravdou. Vonku sa začínalo stmievať a dážď naberal na obrátkach odhodlaný sa zdržať niekoľko dní, kým sa konečne poberie o kus ďalej. Sychravé jarné počasie nie je práve ideálne k boju, premietal v duchu a už sa videl ako sa bude šmýkať na rozmočenej pôde.

Opustil pokojný areál kasární a vstúpil do rušných ulíc hlavného mesta. Ani v túto hodinu neboli prázdne práve naopak nastával nočný čas, pri ktorom vyliezala zo svojich úkrytov všelijaká verbež. Mesto začínalo byť nebezpečné, ale to sa Wylana netýkalo, aspoň toto bola jedna z mála výhod pridania sa k armáde. Na vojakov si nikto nič nedovolil, skôr sa im oblúkom vyhýbali, pretože dobre vedeli, čoho sú títo muži schopní a aké majú schopnosti.

Jeho nohy automaticky zabočili doľava, čo nebol správny smer, ktorý by ho doviedol k hostincu. Chvíľu zvažoval svoje možnosti a nakoniec sa rozhodol pokračovať v ceste, veď Devlyn s ostatnými sa ešte chvíľu bez neho určite zaobídu. Zostávala posledná prekážka v podobe veľmi „nenápadného" prenasledovateľa, ktorý ho mal za úlohu strážiť, aby sa náhodou ich poslušný psík neodtrhol z reťaze.

Ani super sila vám nepomôže ak k vám zozadu priletí veľký šuter a trafí sa presne do hlavy. Wylan si, spokojný sám so sebou, pomädlil ruky a pousmial sa nad tým ako chalanisko žuchol na zem s nechápavým výrazom na tvári. Keď sa zobudí bude mať poriadnu migrénu a pri troche šťastia ani nebude vedieť, čo sa mu to vlastne stalo.

Počkal, kým prejde plne naložený povoz ťahaný koňmi a prešiel cez cestu. Aj jeho nálada bola rázom lepšia, dokonca aj pridal do kroku, pričom na bolesť úplne zabudol. Vpred ho poháňala vidina, že znovu uvidí June, aj keď iba z diaľky.

Schovaný stál neďaleko sirotinca niekoľko hodín, no ju nezazrel ani len v okne. Nakoniec túto neúspešnú misiu, celý mokrý a premrznutý, odpískal ako hlúpy nápad. Vyčítal si, čo ho to napadlo, keď dobre vedel, že sa vlastne nemôžu stretnúť a jeho tajné výpravy, pri ktorých ju vlastne špehoval, môžu skončiť zle. Ale nedokázal odolať, tak rád by jej povedal, že na ňu nezabudol a vyjavil jej svoj plán, ako spolu utečú nevedno kam, tak dobre premyslené to zase nemal.

V neďalekom parku, ktorý ešte patril k areálu sirotinca jej zanechal ďalší malý darček. Neobával sa toho, že by skončil v nesprávnych rukách, keďže ho ukryl pod jeden z mnohých stromov. Na prvý pohľad sa nelíšil od ostatných, ale pre nich dvoch bol vzácny.

Ešte chvíľu otáľal a okúňal po okolí, neschopný sa zmieriť s tým, že ju dnes skutočne neuvidí, než sa konečne pobral za kamarátmi do hostinca.