Bežala, čo jej sily stačili, ale i napriek tomu ju chlapci doháňali. Srdce jej splašene bilo na poplach a pľúca protestovali z nedostatku kyslíka. Nič z toho si však Juniper nevšímala, prudko zabočila doprava a ešte zrýchlila. Hnala sa s vetrom o závod a svet sa pritom zmrštil do jednej rozmazanej šmuhy.

V diaľke sa začínal črtať cieľ. Do žíl jej to vlievalo novú nádej a odhodlanie. Tentokrát to zvládne, musí. Nebola síce silná, zato v rýchlosti a mrštnosti sa jej len málokto vyrovnal.

Chýbalo len kúsok, len pár metrov ju delilo od víťazstva. Keď sa znenazdajky zjavil Lycus a podrazil jej nohy. Letela k zemi ako hnilá hruška. Namáhavo a bolestivo sa zodvihla, ale bolo neskoro. Ostatní už dorazili do cieľa a dobre sa bavili na jej účet. Prehrala... už zas.

Do očí sa jej drali horúce slzy smútku z toľkej nespravodlivosti, ale pevne rozhodnutá im nedať ďalšiu zámienku k výsmechu ich zotrela opakom ruky a oprášila si špinavé šatstvo akoby sa nič nestalo. Nedala na sebe poznať, ako príšerne ju štípu rozbité kolená a oškreté ruky. Hrdo zodvihla hlavu a opatrne našľapujúc aj ona prešla pomyselnou cieľovou rovinkou. Lepšie neskoro ako nikdy.

Vlastne sa od tých drzých faganov nedalo čakať nič iné než sprosté podvádzanie. O férovom závode mohla tak akurát snívať. Zrejme by neprežili, ak by zvíťazilo dievča, pomyslela si nahnevane. Vrcholom všetkého bol moment, keď jeden z vychovávateľov pochválil Lycusa za jeho nekalý podraz. Údajne sa veľmi zlepšil v používaní svojich schopností. Dokázal sa zahaliť do tieňov tak, že ho nebolo skoro vôbec vidno.

Na jazyk sa jej drali oprávnené námietky, no neodvážila sa ich vysloviť nahlas. Už to skúšala mnohokrát predtým, ale nikam to neviedlo. Vtom lepšom prípade ju len odbili so slovami, že vojna nie je spravodlivá. V horšom ju za trest vyhodili z tréningu. Podľa nich tam aj tak nemala čo robiť, pretože sa k boju nehodila. Príliš malá, príliš slabá, to boli len útržky z ich neustálych urážok a navyše ani jej magické nadanie nestálo za veľa. Predpovedanie počasia sa nedalo považovať za užitočnú schopnosť.

Pokiaľ mlčky znášala všetky príkoria, tak ju aspoň milostivo prehliadali a ona na tom nehodlala nič meniť. Ako si hladný nevyberá, čo vloží do úst, ani Juniper nedostala na výber a musela byť vďačná aj za nevábne zvyšky zo stola ak chcela dokázať, že nie je stratený prípad.

Dnešný tréning sa chýlil ku koncu. Síce mali ešte nácvik boja z blízka, ale s ňou nechcel ísť nikto do páru. Preto sa sklamane pobrala do svojej izby. V duchu spomínala na starého kamaráta, s ktorým bol život v sirotinci jednoduchší a znesiteľnejší. Wylan jej veľmi chýbal najmä v takýchto situáciách, kedy potrebovala rameno, na ktorom by sa mohla v pokoji vyplakať.

Ale ten ju opustil a zostali po ňom len pekné, hoc bolestivé spomienky a diera v srdci. Aspoň tak to vnímala Juniper ako ďalšiu krivdu. V skutočnosti však chlapec dospel do plnoletosti, a preto musel opustiť sirotinec. To ho však neospravedlňovalo, mohol ju prísť navštíviť tak, ako mnohí bývalí zverenci chodili za svojimi mladšími kamarátmi.

On sa po odchode ani raz neozval, akoby sa po ňom zľahla zem. Zo začiatku verila, že má k tomu dobrý dôvod a určite jej to čoskoro vysvetlí, ale to sa nestalo. Dni plynuli, menili sa na týždne, mesiace, ba dokonca roky a Wylan stále nechodil. Spomínala ako s nádejou stála pri okne celé hodiny a vyzerala kamaráta.

To kvôli nemu sa chcela pridať k armáde, aby boli spolu tak, ako si to kedysi sľubovali. Ale tak naivná už nebola, zabudol na ňu - to bola krutá realita. Z očí jej zkanula prvá slza a nasledovala ju ďalšia a ďalšia. Plač ju zastihol nepripravenú, v tej najnevhodnejšej chvíli a nedal sa zastaviť.

Pridala do kroku, už skoro bežala hnaná túžbou schovať sa pod deku ako malé dieťa. Nevšímala si okoloidúcich zverencov ani vychovávateľov, niektorí volali jej meno a pýtali sa aký bol tréning, no Juniper neodpovedala, ani nespomalila.

Vybehla schodmi na prvé poschodie a kľučkovala spletitými chodbami starej budovy, ktorá svojím vzhľadom pripomínala labyrint. Vošla do svojej izby a prudko za sebou zabuchla dvere, až sa otriasli v pántoch. Schúlila sa na jednu z troch postelí, kolená si objala rukami a konečne si dovolila naplno smútiť. Našťastie miestnosť zívala prázdnotou, spolubývajúce sa zrejme zdržali na raňajkách alebo ďalších lekciách.

Keďže sa neodvratne blížili ich osemnáste narodeniny a s tým aj odchod zo sirotinca namiesto klasického vyučovania ich učili, ako sa má správať mladá dáma. Tvárili sa pri tom akoby im snáď robili nejakú láskavosť a oni to v tom vykričanom dome kam ich pošlú, nejako využili. Kým chlapcov zasväcovali do tajov boja pre vstup do armády kam sa nikto normálny dobrovoľne nehlásil, dievčatá pripravovali do role prostitútky. Aby poslušne vyplnili svojim zákazníkom všetko, čo si budú priať.

Odtiaľto sa totiž dalo dostať len týmito dvomi spôsobmi, pričom jeden bol horší ako druhý. Sirotinec alebo, ako ho oni láskavo nazývali - domov pre nadané deti, za nich inkasoval tučnú odmenu. Svoje neľudské počínanie si odôvodňovali tým, že potrebujú peniaze pre ďalších zverencov, aby žiadne dieťa neskončilo na ulici.

Zabudli však dodať, že na tej ulici by mu možno bolo lepšie, minimálne by mohlo samo rozhodovať o svojom osude. Hystericky sa rozosmiala, až sa skoro zadusila slzami a slinami, bol to však horký smiech. Aj ona onedlho skončí v bordeli, hoc sa tomu zubami nechtami bránila a tvrdo trénovala. Nepomôže si, ani keby sa na hlavu postavila.

Ešte dlho tam rezignovane sedela, ticho v miestnosti prerušovali len jej vzlyky a tikot hodín, ktorý jej len pripomínal, že čas beží a nedá sa zastaviť.

Dokonca aj počasie ladilo k jej pochmúrnej nálade - ešte pred chvíľou sa zdalo, že bude pekný slnečný deň, ale nebo sa náhle zatiahlo a spod tmavých mračien začínala presvitať žiara prvých bleskov.

Nakoniec zotrela aj posledné slzy a prezliekla si premočenú tuniku, ktorú využívala miesto vreckovky. V duchu sa zaprisahávala, že sa nevzdá a dostane sa stoj, čo stoj k armáde, nech bude cena akokoľvek vysoká, ona je ochotná zaplatiť. Radšej zomrie na bojisku hneď v prvý deň služby, než aby sa z nej stala ľahká deva.