Nebo bolo zatiahnuté akoby aj ono tušilo k čomu sa schyľuje. Čierne mračná prekryli slnko a tým uvrhli svet do pochmúrnych šedých tónov. V diaľke zaznel roh a preťal tak ťaživé ticho, ktoré panovalo na bojisku medzi mužmi. Malo to byť varovanie, že nepriateľ sa blíži a im už nezostáva veľa času na prípravu. Nič také však nebolo treba, lebo všetci zúčastnení to dávno vedeli, pretože už z ďaleka bol cítiť nezameniteľný smrad hniloby a rozkladu. Ďalším znamením bolo, že sa zem chvela pod obrovskými chodidlami Gahurgov, pripomínajúc tak malé zemetrasenie.

Opäť sa ozvalo trúbenie a tentokrát sa k nemu pridali aj hlasy predávajúce im rozkazy. Vyzývali ich k odvahe, ale na Wylana to nemalo žiadny účinok. Netúžil po sláve, ktorú im za to sľubovali, dokonca ho nezaujímala ani ochrana vlasti, či údajné bohatstvo. Dobre vedel, že sú to len plané sľuby, čo sa nikdy nevyplnia a preto robil len to, čo musel, aby prežil.

Tam, odkiaľ pochádzal, nedávali ľudom príliš na výber. Za neposlušnosť bol krutý trest – smrť. On sa však nebál o seba a to oni dobre vedeli, hoc sa to snažil skrývať celé roky. Z tohto začarovaného kruhu nebolo úniku, ak by neplnil príkazy, ublížili by jej. Ak by zomrel v bitke, nemohol by ju zachrániť pred osudom horším než smrť. Stal sa preto len pešiakom v ich hre a mlčky znášal všetky príkoria, ktoré mu nachystali.

Roh zaznel tretí krát a naposledy vyzývajúc ich k činom. Vojaci sa v zohratej formácií dali do pohybu, ani Wylan na nič nečakal a popohnal koňa do cvalu. Letel s vetrom o závod nehľadiac nato, že ostatných nechal ďaleko za sebou. Túžil mať túto zlú nočnú moru rýchlo za sebou a pri troche šťastia sa celý bez zranenia vrátiť domov.

Čelili silnej presile a hoci sa snažili, začali prehrávať. Muži i ženy bok po boku umierali v krvavých jatkách a on to všetko musel sledovať. Mnohých poznal už od útleho detstva, vyrastali spoločne v sirotinci a ani jeden z nich tu v skutočnosti nechcel byť, ale tak, ako on, nedostali na výber. Potlačil bolestné spomienky na starých priateľov, ktoré sa mu začali vynárať v mysli a sústredil sa na boj. Zostala len číra rutina útočenia a krytia - ako dobrá bábka poslúchal povely, čo sa ozývali z bezpečnej vzdialenosti.

Sily mu však rýchlo ubúdali, no nehodlal sa tak ľahko vzdať. Ak má zomrieť, vezme tých netvorov so sebou čo najviac. Z čerstvých rán sa mu valila šarlátovo červená krv, ale zatiaľ to nebolo nič vážne, nič smrteľné... to sa zahojí - aspoň sa tak utešoval, aby dokázal pokračovať. Najradšej by sa schúlil do klbka ako malý chlapec a prosil o milosť, ale tej Gahurgovia aj tak neboli schopní. Ak by mohli, zahubili by všetko živé nehľadiac na to, či je to človek alebo zviera. Bez zľutovania kosili starých aj mladých, rad za radom, nikoho a nič neušetrili.

Nečakane dostal silný zásah do chrbta, ktorý ho vyhodil zo sedla, pričom chvíľu len tak letel vzduchom, než konečne tvrdo dopadol na zem. Jeho bolestné stony a prúd nadávok rýchlo zanikli medzi ostatnými zvukmi bitky. Nútil svoje končatiny k pohybu, no tie ho odmietali poslúchať. So silným sebazaprením sa mu len tak-tak podarilo namáhavo zodvihnúť presne v poslednej chvíli. Uskočil do strany, čím sa vyhol smrteľnému útoku nepriateľa a s pomocou svojho magického daru vyslal meč priamo do jeho srdca. No miesto padlého protivníka zaujali ďalší a potom ďalší. Zdalo sa to byť nekonečné, Gahurgov neubúdalo, zato ich rady značne preriedli.

Len silou mysle dokázal hýbať vecami a momentálne bol neskutočne vďačný za túto schopnosť. Vzduchom vysielal jednu zbraň za druhou a každá s presnosťou našla svoj cieľ, no ani jeho dar nebol neobmedzený. Každý z vojakov nejaký mal, väčší, či menší, na tom až tak nezáležalo. Stačil jeden chybný krok a zostalo z nich len ďalšie bezvládne telo pohodené na poli. Za ktorým nikto nebude plakať, ani sa nedočká riadneho pohrebu. Keďže ich malé jednotky sa skladali prevažne zo sirôt bez rodiny a z vyvrheľov.

„Wyll... Wylane." niekto naliehavo volal jeho meno, čo si chybne vyložil ako prosbu o pomoc. Snažil sa v dave vypátrať majiteľa toho hlasu, no na bojisku panoval príliš veľký hurhaj a zmätok. „Pozóóór," ozvalo sa ešte, ale už bolo neskoro.

Hrudník mu zachvátila prudká bolesť, ktorá mu do očí vohnala slzy. Zahmleným zrakom neveriacky hľadel na kopiju čo mu trčala z tela. Odhodlane ju vytrhol a chystal sa pokračovať v bitke. Urobil dokonca prvý krok a ešte pár ďalších, no nakoniec žuchol na zem ako vrece zemiakov. Bezvládne tam ležal a usilovne sa snažil vytesniť rinčanie zbraní a nárek ranených. V mysli sa premiestnil na jediné miesto, kde bol skutočne šťastný. Ako vždy, aj tentokrát tam na neho čakala June s vrelým úsmevom na perách. Hrejivé spomienky na minulosť mu naplnili srdce láskou len jedna vec mu kazila pokoj a mier na duši. Strach, ktorý sa mu nenápadne vkrádal do predstáv a menil spomienky na nepeknú realitu.

Trepal sa a mykal ako ryba na suchu, no postaviť sa už nedokázal. Nesmiem zomrieť, musím jej pomôcť - opakoval zúfalo a prosil všetkých bohov o milosť. Ale to nemalo žiadny efekt, zo smrti sa prosbami vykúpiť nedá nehľadiac na dobré úmysly.

Z posledných síl zašepkal vetru ospravedlnenie v nádeji, že ten ho snáď donesie k jeho milej. Prosil v ňom o odpustenie, pretože nedokázal splniť svoj dávny sľub.

Temnota ho pomaličky kúsok po kúsku milosrdne zahalila do svojho plášťa až nezostalo vôbec nič len prázdno.