„Zahájte paľbu!" ozval sa rozkaz a hneď nato spúšť nábojov.

„Jack odlož to a choď sa najesť." povedala som, no keď som zistila že ma neberie ani na vedomie, schmatla som mu tablet a rýchlo vypla hru skôr, ako by stihol zakročiť a položila ho na vrchnú časť skrine.

„Mamí!" zakvílil.

„Tvoja sestra má pravdu, poď už aj jesť."

Jack nadul malé detské líca a urazene odpochodoval do kuchyne. Stiahla som si gumičku zo zápästia a spravila si jednoduchý drdol a odstávajúce vlasy vpredu som prichytila sponkou. Farbu mali čiernu ako samotná noc a siahali mi zhruba po lopatky. Vždy som chcela mať dlhšie, no pomerne pomaly mi rástli a ak som si ich pravidelne nestrihala, štiepili sa mi končeky. Ešte raz som si v zrkadle premerala svoj výzor- upravené obočie, výraznejšie lícne kosti a ružové pery. Nezrovnalosti pleti mi skrýval mejkap a linka okolo očí zvýrazňovala ich sivozelenú farbu. Zvláštna kombinácia. Boli zväčša sivé, no zelená do nich miestami prenikala v slabučkých odtieňoch.

Čo sa týkalo oblečenia, mala som svoj typický vkus- bledomodré džínsy, biele converse tenisky a voľné tričko z ľahkého materiálu, bordovej farby s rôznymi vzorcami, čosi na škandinávsky štýl. Okolo krku som mala zlatú retiazku a pravý ukazovák mi zdobil zlatý prsteň s čiernosivým kameňom. V ušiach som mala malé červené náušničky.

Sadla som si za stôl, kde ma už čakal biely jogurt s piškótami a jahodami. Naopak Jack, nato že je piatak, mal dosť veľký apetít. Na tanieri mal jeden veľký krajec maslového chleba s pažítkou, zatiaľ čo druhý už súkal do seba. Mama nám položila poháre teplého čaju na stôl a jednohlasne sme poďakovali.

„Tak ja už idem, zlatko. Postaraj sa o Jacka a s otcom sme o ôsmej doma." usmiala sa na mňa. Ak by náhodou pršalo..."

„Nebude pršať." pretočila som očami. Vonku svietilo ranné chladné slnko jedna radosť.

„Fajn, tak sa majte." vtisla mi pusu na temeno, Jackovi na líce a postrapatila mu vlasy. S chuťou som sa pustila do jogurtu a na mamin odchod ma upozornilo len buchnutie dverí.

„Pohni si krpec, o desať minút odchádzame." povedala som a schuti prehltla jogurt s piškótami a šťava z jahôd uhlahodila môjmu jazyku.

„Ty sa nikdy nikam neponáhľaš." nechápavo zamrmlal.

„Lebo stávam skôr."

„Aby si si namaľovala druhý ksicht?" zaškeril sa, načo som na neho vyjavene pozrela s obočím kdesi pri korienkoch vlasov. Tak inokedy mu musí človek všetko do detailov vysvetliť aby pochopil- hlavne čo sa týka matiky- a teraz vyrukuje s niečím takýmto?

„Vieš čo? Radšej jedz." odsekla som mu a zistila, že akosi sa mi chuť na jogurt znížila. Čo bola škoda. Pekne sa to ráno začína.

Nemala som problém Jacka odprevadiť, pretože moja stredná škola bola spojená so základnou, kam chodil on. Bol to jeden obrovský komplex a ani raz sa nestalo, že by tu nováčik nezablúdil. Základnú a strednú školu spájali len jedny veľké dvere vo vnútri a to tiež tadiaľ púšťali len študentov po škole. Učitelia tadiaľ prechádzali jedna radosť. Výnimka bola, ak bolo nutné žiaka ošetriť, pretože ošetrovňa bola v našej časti budovy. Nádvorie pred školou, čo sa každé ráno menilo na parkovisko a vy ste si museli dávať pozor aby vás nejaký rodič dieťaťa nezrazil, taktiež spájalo obe budovy, zatiaľ čo zadná strana bola predelená vysokým múrom, kde velice radi liezli naši športovci, akoby to bolo nejaké posedenie pre kráľov. No moje uši sa dopočuli, že ešte aj štrkové obloženie pri predných vchodoch budovy je pohodlnejšie.

Len čo som sa Jacka striasla, lebo ten bežal o dušu do školy- kde sú tie časy? žiadne neboli-, vytiahla som slúchatká a pustila si obľúbenú hudbu. Zaujímal ma prevažne rock. Vzhliadla som k modrastému nebu, kde sa pomaličky plavili biele vatové vankúšiky. Slnko mi príjemne, no slabo, ohrievalo tvár, načo som sa usmiala.

Keď som sa ocitla pri skrinkách, automaticky som hudbu vypla a vytiahla si slúchadlá. Práve včas, lebo už sa pri mne zastavili baby.

„Myslela som si, že ráno bude chladnejšie. Vystačila by som si aj so svetrom, nieto ešte s koženkou." ozvala sa Hanna.

„Aj tak ti stále bude zima. A na dnes hlásili búrky." povedala Jasmine, moja najlepšia kamarátka a veľavravne na mňa pozrela.

Nadvihla som obočie: „Teraz očakávaš že vytiahnem notes so súradnicami a štatistikami a predpoviem ti presné percento a čas?" zaksichtila som sa, „Okrem toho, vidíš čo je vonku?"

„Možno máš pochybné zdroje počasia." zaškerila sa na Jasmine Hanna.

„Ale no tak, Stormy." pretočila očami nad mojou poznámkou, „Ty by si mala najlepšie vedieť, ako vznikajú búrky. Prídu zaraz, keď ich nikto nečaká."

Práve preto mi prischla práve prezývka Stormy. S mojou zlou náladou to bolo podobne. Prišla ako búrka, spravila skazu ako víchor a odišla ako letný vánok.

„Ale ešte je skorý čas na búrky." pravdivo som argumentovala a nakoniec zľahka ukončila debatu, „Žiadna búrka nebude."

Pobrali sme sa na prvú hodinu, čo mala byť chémia. Fuj.

Takže je tu prvá kapitola, na ktorú ste sa veľmi tešili :) menšia poznámka autora- každá kapitola bude znamenať jednu hodinu času :) Dúfam, že sa vám príbeh zapáči a teším sa na votes a komentáre :)

Viki :)