Čudovala som sa, keď nám krátko po úsmej večer ktosi zazvonil na zvonček. Nechodievali k nám tak neskoré návštevy. S vypätím posledných síl som sa v tenkom pletenom svetri, Timothyho opranej mikine a dvoch hrubých legínach dotrepala k vchodovým dverám, nedbajúc na strapatý drdol. No prekvapilo ma, keď som tam uvidela stáť Timothyho.

„Nevedel som, že sa ti bude až tak páčiť." usmial sa na mňa.

Nevinne som sa usmiala a mykla plecami. Potom som si uvedomila, že som chcela vedieť dôvod jeho návštevy: „Prečo si prišiel?"

Mykol naoko ľahostajne plecami: „Chcel som ťa... vás vidieť. Či ste v poriadku."

„Zrejme ma nás dlho vidieť nebudeš, lebo Jack má nádchu a ja podchladenie."

„Tak skoré uzdravenie." usmial sa a zaksichtil, „No možno som to tak trošku vedel. A preto som ťa prišiel pozrieť."

Zasmiala som sa. Podišiel ku mne.

„Ešte kvôli jednej veci som tu."

„Akej?" opýtala som sa zvedavo.

„Milujem búrky." hlesol. Vyzeral neisto a trochu hanblivo.

„Ja viem." povedala som, dívala sa mu do očí a očakávala, kam týmto mieri.

„Preto by bolo hlúpe jednu nechať odísť, keď chcem, aby tu zostala so mnou. Bral by som to ako premárnenú príležitosť a dosť by ma to mrzelo." uškrnul sa, „Proste mám pre búrky slabosť."

„Nerozumiem kam tým mieriš." jemne som pokývala hlavou a študovala jeho sivasté oči, kde sa pri každom ich mihnutí na moment objavila modrá.

„Stormy, budeš mojou búrkou?" usmial sa a mierne naklonil hlavu.

Sklopila som hlavu, aby nevidel, ako som očervenela. Panebože, Timothy, ten krásny chlapec, mi povie niečo takéto? Nesmierne som bola polichotená, no nevedela som zo seba nič dostať, dokonca sa na neho ani pozrieť. Radšej som pohľad zapichla na špičky svojich krémových papúč.

Nadvihol mi hlavu a naše pery sa letmo spojili. Bol to krásny a nevinný bozk, pričom som cítila, ako sa mi motýliky v bruchu rozleteli na všetky strany a telo mi obliala horúčava až som zacítila mravčenie v prstoch.

„Beriem to ako áno." pousmial sa a so sklopenými viečkami na mňa hľadel, potom sa otočil na odchod a obzrel sa za mnou ponad plece, „Dobrú noc, Jaybelle. Ešte sa ti ozvem."

Usmievala som sa ako omámená po piatich pohároch whiskey. No bola som šťastná.

„Ahoj, Timothy." odzdravila som sa mu a dívala sa, ako sa mi silueta jeho postavy pomaly stráca z dohľadu. Aj potom som tam postávala ešte hodnú chvíľu a podhľad som zabodla na jasné modré nebo pokryté tisíckami hviezd- bol nov. Úsmev mi už z tváre ten večer nezmizol.

Všetkým sa chcem veľmi pekne poďakovať za povzbudivé komentáre, za votes, čo bol aj dôvod, prečo som sa rozhodla každému z vás venovať jednu kapitolu ❤ :3 :) vďaka vám Búrka dosiahla za krátky čas obdivuhodné umiestnenie #51 čo ma neskutočne teší a dúfam, že odteraz budeme mať všetci búrky o čosi radšej :'D 

Som vám veľmi vďačná ❤❤❤

Dúfam, že sa vidíme aj pri ďalších príbehoch ktoré sa čoskoro objavia na Wattpade :)

Viki :)