Zobudila som sa na mierny pohyb. Uvedomila som si, kde mám položenú hlavu a tak som ju rýchlo zdvihla, až sa mi mierne zatočila.

„Prepáč ja som to neplánovala, len búrky..."

„Ťa uspávajú." dokončil s úsmevom, „To je v poriadku."

Obzrela som sa na Jacka za mnou, ktorý tiež spal. Aspoň sa už nebál. Upriamila som pozornosť späť na Timothyho: „Aj teba?"

„Nie. Ja ich celé prebdiem. Príliš moc ma fascinujú na to, aby som zaspal."

„Potom niekedy celé noci nespíš."

Pousmial sa: „Áno. No nie je mi to špeciálne ľúto."

Opäť zavládlo ticho a ja som si upravila deku. Vonku to ešte stále vyzeralo, akoby mal nastať do pár minút koniec sveta. Všade bola tma, akoby slnko už nikdy nemalo vyjsť. Sotva som videla na opačný koniec zborovne.

„Už rozumiem, prečo ťa volajú Stormy. Aj keď mi to spočiatku prišlo vtipné." hlesol s pobaveným úsmevom.

„Niekedy sú moje nálady ozaj nevyspytateľné."

„Páčilo sa mi, ako neohrozene si sa tvárila a aká si bola odhodlaná nájsť brata."

Otočila som sa k Jackovi a usmiala sa: „Pre neho všetko."

„Je to veľmi zlatý chapec."

„Máš aj ty súrodenca?"

„Som jedináčik. Ale s rodičmi mám veľmi dobrý vzťah." hlesol vecne, no potom sa jeho pohľad zmenil na ustaraný, „Bojím sa o nich."

„To aj ja." hlesla som a hlava mi znova klesla na jeho plece. Zacítila som, ako sa lícom oprel o moje temeno. Miestnosťou preblysol blesk sprevádzaný hlasným burácaním hrmenia.

Tuším som znova krátko zaspala, no tentoraz ma Timothy vyrušil schválne.

„Ustáva búrka." hlesol a ja som prekvapene zdvihla hlavu.

„Skutočne?" očami som hneď a zablúdila k oknám. Ozaj bolo vonku svetlejšie- nad nami sa vznášali sivé oblaky a nie tie tmavé akoby čierne- a dážď ani zďaleka tak kruto nebičoval krajinu. Aj výhľad bol pomerne dobrý. V diaľke som videla ako na oblohu stúpa dym- zrejme horela akási budova.

Ako som sa tak pohla, ostalo mi trochu zima a Jack čosi zamrmlal.

„Pôjdem sa obliecť. Mali by sme ísť dolu za ostatnými." hlesla som a prešla dozadu k svojim šatám. Boli už suché, len ešte stále z nich sálal chlad a slabá vlhkosť. I tak som si ich obliekla a mierne trasúcimi rukami zaniesla mikinu späť k jej majiteľovi.

„Len si ju nechaj." usmial sa a ja som si ju napokon s potláčanou radosťou vymenila za studenú koženku. Tú som prehodila ledabolo cez plecia rozospatému Jackovi. Sotva som sa otočila už som narazila do Timothyho, ktorý stál za mnou.

„Prepáč."

„Nič sa nedeje." usmial sa. Opätovala som mu úsmev a neubránila sa pohľadu do jeho očí. S prichádzajúcim svetlom bola aj modrá v jeho očiach svetlejšia a mala sivastý odlesk. Oči mu lemovali husté mihalnice, ktoré som mu tíško závidela. Ani som nevenovala pozornosť tomu, ako si premeriava on moje oči. Nevnímala som nič a teda ani neviem na ako dlho sme sa obaja stratili v našom vlastnom svete. No všetko rýchlo skončilo, keď sa divo rozleteli dvere.

„Bože môj, tak tu ste." hlesol chemikár so značnou úľavou a my sme od seba odstúpili. Starostlivo si nás všetkých troch premeral, azda sme v poriadku. Museli sme vyzerať ozaj dobre- otrasení, premočení, Timothy s opuchnutým nosom a ja s jeho trochu krvavou mikinou a s ešte furt vlhkými vlasmi s rozotretým mejkapom.

„Ospravedlňujeme sa, ale môj brat mal problémy a chcela som mu pomôcť a Timothy..."

„To teraz nie je dôležité, dobre?" stisol mi priateľsky plece, „Dôležité je, že ste všetci v poriadku."

Prvý krát za tie dva roky čo sem chodím sa môj pohľad na neho zmenil. Nevidela som toho typického uhundraného suchara čo je schopný sa vytočiť aj pri padnutí ceruzky na zem a ide proti vám povolať tretiu svetovú ak poviete nejakú nesprávnu odpoveď na jeho otázku. Teraz som videla skutočného muža s rokmi skúseností a rozumom, strachujúc sa o študentov, o deti, ktoré mu ani nie sú vlastné. Vždy chcel každému dobre, no tak ako iným ľuďom, aj jemu občas chýba trpezlivosť a sužuje ho pocit, že napriek jeho snahe nevidí výsledky. Prvý krát som v ňom videla normálneho muža, takého, aký je môj otec, alebo hociktorý iný muž. Chápala som jeho obavy.

„Už je po všetkom?" opýtal sa Jack.

Otočila som sa k nemu, stisla mu ruku a usmiala sa: „Už áno braček."

Timothyho prsty sa o moje jemne obtreli. Otočila som sa k nemu a on stisol moju ruku rovnako ako ja pred chvíľou Jackovu: „Zvládli sme to."

V jednu chvíľu sme sa na seba obaja usmiali.