Neprešla hodina čo sme v knižnici vysedávali, zatiaľ čo vonku bol taký chaos, že za hustý dážď sa ledva predralo blysnutie bleskom. Takúto búrku som nikdy v živote nezažila.

„Toto je najväčšia búrka za posledné storočia." začal dejepisár, „V dejinách mesta sa spomína len jedna, podobná tejto. Bolo to v roku 1648. Prívalové potopy zatopili pol mesta."

„Hrozí to aj teraz?" opýtal sa podaktorý chalan.

„Máme hrádzu, no je dosť možné, že pri takomto daždi voda stúpne až po jej okraj už za tri hodinky." povedal, „No čo viem s istotou povedať, že nemocnice idú na rezervu, podobne ako policajné stanice či iné zdravotné strediská, úrady a pošty."

„Čo naši rodičia?"

„Ak sú v budove, sú v poriadku."

„Ale tí v autách? Čo keď sa im niečo stalo?" nedalo sa dievča, ktorej hlavu skrášľoval strapatý drdol.

„Pravdepodobne sa mi už stalo." odvrkol jeden chalan mrzuto. Zrejme nemá obzvlášť optimistické myslenie. Zachvátil ma nepríjemný pocit.

„Zásahové jednotky, policajti, hasiči a sanitky robia čo môžu, nevyvolávajte žiadnu paniku." usmerňoval nás, „Navyše sú to dospelí ľudia, majú dostatok rozumu."

Otvorili sa dvere a objavil sa v nich zástupca: „Je nutné všetkých spočítať. Chceme si byť istí, že sa nezatúlali v budove alebo mimo nej žiadni študenti."

„Čo žiaci?" opýtala sa potichu učiteľka.

I keď zástupca odpovedal potichšie, jeho odpoveď pre mňa znela ako výkrik: „Nie sú všetci. Musíme ich prerátať ešte raz a uistiť sa..."

„Hľadáte ich?" skočila som mu do reči, načo ma očami rýchlo našiel. Okrem mňa a Timothyho stálo len pár študentov.

„Prepočítame ich a ak sa obavy naplnia, pôjdeme ich hľadať."

„Ale zatiaľ..." chcela som pokračovať, no umlčala ma Timothyho ruka na mojom pleci a to ako mi ho stisol. Zmĺkla som. Zástupca odišiel a učitelia si nás podelili na štyri skupiny aby šlo rátanie ľahšie. Nik sa nemohol pohnúť z miesta, aby sa predišlo chaosu.

Učiteľka prešla okolo nás a oboch nás buchla po pleci: „...28, 29..."

„Ježiši." prehrabla som si vlasy.

„Čo?" opýtal sa nechápajúc.

„Ja tu nemôžem ostať. Musím skontrolovať Jacka..."

„Hej pokoj." chytil ma za plecia, „Povedali, že ich ešte raz pre istotu zrátajú. Určite je v poriadku."

„Nezdá sa mi to." povedala som obhrýzajúc si nechty. Určite ste to mnohí zažili- nepríjemný pocit, akoby sa vášmu blízkemu čosi stalo. Príde to zaraz a vy sa zľaknete. A potom, žiaľ, vyjde najavo, že ste sa nemýlili.

„Je to dieťa, nebude sa potulovať hocikade. A navyše nemôžme odtiaľto odísť- nepustia nás."

„Ak sa nepresvedčím, že je v poriadku, nebudem pokojná."

„Jaybelle."

„Budem kričať." povedala som vážne a on na mňa pozrel s nadvihnutým obočím a kamenným výrazom. Otvorila som ústa.

„Dobre, dobre." ukľudňoval ma, „Ale snáď tam nechceš ísť sama?"

„A s kým asi? Navyše, nie je to až tak hrozné. Budem stále v budove." snažila som sa zľahčiť situáciu. Akoby ten dohorievajúci strom, z ktorého sa momentálne dymilo jedna radosť, bola len akási banalita.

„Idem s tebou." povedal odhodlane.

„Vážne?" prekvapene som na neho pozrela.

„Vážne." odpovedal a pozrel poza môj chrbát, kde sa hrčili učitelia a zrátavali všetkých dokopy, „Poď, teraz." potiahol ma a potom sme bok po boku ladne prešli pomedzi študentov až k dverám.

„Hej! Nikto nikam nejde! Rešpektujte poriadok!" kričali za nami, zatiaľ čo Timothy potlačil do dverí a prešmykli sme sa von. Rozbehli sme sa po chodbe, následne zatočili doľava a zdolali schody. Namierila som si to práve k tým dverám čo spájali obe budovy rezkým krokom. Prázdna škola mi pripadala trochu desivá a záhadná. No Timothy po mojej pravici mi dodával istotu. No zároveň som mu venovala väčšiu pozornosť ako by som mala. Zahryzla som si do spodnej pery. Tak rada by som mu zahrabla do tých jeho blonďatých vlasov.

Potlačila som náhly záchvat smiechu z mojich nemravných myšlienok a pokrútila hlavou. Však ho poznám sotva hodinu, preboha.

Vietor znova zakvílil, keď vtom sa tesne pri mne čosi prudko pohlo a potom som počula už len buchot a bolestné nadávky. Rýchlo som sa obzrela a kľakla si k sediacemu Timothymu. Pred nám bolo otvorené okno. Pridržiaval si nos a všimla som si, ako sa mu z neho rinula krv. Zakrvavenú ruku si utrel do mikiny a zaklonil hlavu.

„Som v pohode." zamumlal nezrozumiteľne.

„Bože môj." vzdychla som a pomohla mu na nohy. Do nosa mi udrela vôňa, ktorú som si pred tým nevšimla. Jeho vôňa. Tak svieža, ako letný dážď. Zovrela som pery a potlačila ďalšie povzdychnutie, ale tentoraz z iných dôvodov.

Stiahol si ruku do rukáva a tak si pridŕžal nos, zatiaľ čo sme sa svižnejším krokom pobrali k dverám.

Čosi môjmu zraku začínalo prekážať, no nevedela som to identifikovať.

„Stmieva sa." prezradil tajomstvo Timothy a len čo sme prešli do druhej časti budovy, pozrela som von oknom. Nikdy v živote som nevidela tmavší mrak. Na okná dopadal ohlušujúci dážď a vietor sa ako vánok prechádzal cez opustené chodby ako vánok. Začínali ma bolieť uši.

„Mali by sme sa držať ďalej okien." navrhol Timothy a ja som prikývla.

„Prehľadáme prvé poschodie, tam má triedu. Ak by sa stratil, určite by bol tam. Ak tam nebude, bude v poriadku a vrátime sa, áno?" povedala som, prikývol a potom sme obaja vybehli hore po schodoch. Na niektorých menších chodbách boli tiež pootvárané okná a na zemi už bola slušná mláka.

„Počuješ to?" opýtal sa Timothy a zastal uprostred veľkej chodby. Každé poschodie malo jednu- prízemie, prvé a druhé- a u nás to bolo rovnako. No ja som počula iba kvílenie vetra. Jeden blesk osvetlil celú chodbu do ostrých belasých odtieňov. Musela som na moment zatvoriť oči a potom ich otvoriť.

„Poď." povedal a pomaly kráčal ďalej. Zastali sme pri chlapčenských WC. Pozrel na mňa cez plece. Znova sa blyslo a svetlo ožiarilo jeho modrasté oči, ktoré v následnom prítmí znova zosiveli. Podišla som bližšie k dverám a sotva durácajúci hrom a tresknutie dverí kdesi na chodbe prestalo, započula som to. Plač malého chlapca.