Neústupný dážď vystriedalo hrmenie a mne sa na pery vkradol jemný úsmev, i keď tej päťky mi bolo trochu ľúto.

„Búrka na sto percent!" zvolala nadšene keď sme sa presúvali na šiestu hodinu. Dúfam, že do konca siedmej hodiny to prejde. Už teraz sa istotne tvoria kolóny na cestách a ja by som rada prišla domov do večera.

Ostrý blesk preťal oblohu nad nami a to zapríčinilo, že študenti prestali venovať pozornosť akémukoľvek učivu, ktoré držali v rukách a postávali pri stenách, ale aj celková vrava utíchla.

Ozval sa dunivý hrom, až sa mi jemne postavili chĺpky na predlaktiach. Kútiky sa mi mierne nadvihli.

„Aspoň bude zábava. A voľné hodiny." povedala som zvesela.

„Nemám rada búrky. Bojím sa." povedala nesmelo Hanna. V tomto smere sme sa dosť líšili.

Búrka naberala na intenzite aj počas hodiny, učiteľka vzdala akúkoľvek snahu učivo vykladať, pretože nevedela prehlušiť bláznivé hromy. Akoby na nás padalo samotné peklo. Oblaky boli husté a temer čierne. Buchla štósmi niekoľko krát po stole v snahe zrovnať ich. Neónky slabo blikali.

„Vypnite svetlá." prikázala.

„Nebudeme nič vidieť."

„Vzadu sú baterky. A ak nechcete, aby sa vám poškodili mobily, vypnite si ich. Cez väčšie búrky ako je táto, je to nebezpečné. Rovnako ako náušnice, dámy." povedala, zatiaľ čo tie svoje si dala dolu a strčila do prázdneho puzdra od slnečných okuliarov, ktoré jej na čele držali vlasy ako čelenka. Vypli sme svetlá, niektorí aj mobily a zopár chalanov si vzalo baterky. Jednu som si vzala aj ja. Už len zato, aby som sa nejako zabavila. Lebo prepínanie baterky je ozaj záživné.

Zachrapčal rozhlas, no tichý riaditeľov hlas prerušilo pár za sebou idúcich bleskov hrajúcich modrou, bielou a ružovou. Zarovno s hrozivým dunením, až zatriaslo i plastovými oknami, rozhlas hlasno pukol a potom ostalo ticho. Hanna sa zdesene krčila pod stolom.

„Je to len búrka." prehodil jeden idiot zo zadnej lavice.

„Keď ti to nechtiac spáli hlavu na popol aj cez to plastové okno a tvoj ksicht ostane nalepený na plafóne, tiež poviem, že to bol len blesk." odvrkla mu Lessie zo strednej lavice.

„Snáď sa dievčatko nebojí? Nechceš zaliezť pod stôl ako tu strachopud Hanna?" zasmial sa.

„Hannu do toho neťahaj." osočila som sa, zatiaľ čo Hanna sa vďačne usmiala naším smerom, no inak bola viac než vystrašená. Učiteľa si už k nej kvokla.

„Haló? Nejde mi signál!" ozvala sa Nina, ktorá sedela za nami a o ktorej som si myslela že s jej mobilom sú siamské dvojčatá. Vyzerala viac než frustrovane.

„Mne nejde net." sťažoval sa druhý, „A to som mal práve rozpozerané..."

„Porno?" skočil spolužiakovi do reči ten idiot a chalani sa rozosmiali, iní uznanlivo zapískali.

„Panebože kam som sa to dostala?" zamrnčala som.

„Bude tu ticho! Takéto reči si nechajte pre seba a správajte sa slušne. Tu v budove nám nič nehrozí, tak prestaňte zbytočne panikáriť! Kľudne sa posaď Hanna." robila poriadky učiteľka, ignorujúc fakt, že si práve protirečila, a potom odpochodovala ku katedre, zatiaľ čo Hanna sa krčila na stoličke.

Otvorili sa dvere a postála tam akási štvrtáčka a vyzerala mierne vystresovane, čo značilo aj to, že palcom jednej ruky si škrabala lak z palca na druhej: „Riaditeľ odkazuje, aby sa všetci presunuli do knižnice v suteréne."

Teraz len začala panika. A pritom sme to mali doteraz pred očami. Za kriku a zriedkavého plaču či hundrania a nervozity sme sa presunuli do knižnice a nasúkalo sa tam asi päť tried. Pridružili sme sa k druhej Éčke.

„Dneska máme na seba výnimočné šťastie." ozval sa znova ten ukecaný, keď sme si posadali aj na koberce, len aby sme nemuseli stáť. Vzhliadla som k oknám. Sedeli sme práve na tej strane, kde boli obyčajné okná a vyhliadka na zadnú časť nášho dvora, zatiaľ čo všetky ostatné tri steny boli bod zemou takmer povrch, kde sa pár centimetrov od stropu vynímali uzučké okná, ktoré sa nedali ani otvoriť.

Hanna plakala a Jasmine sa nervózne pohrávala s vlasmi. Len ja som hľadela do okien čakajúc na krásny blesk, čo by preťal oblohu na pol. Nečkala som dlho. No ten blesk, čo šedý priestor knižnice- keďže elektrina vypadla keď sa ozvalo to hlasné puknutie rozhlasu- presvetlil, všimla som si čohosi iného. Kohosi iného. Nemusela som uvažovať dlho, aby som vedela, kto je to zač. Priam to z neho vyžarovalo. Z jeho fascinovaného pohľadu tmavých sivastých očí, a pekného nadšeného úsmevu.

Milovník búrok.