„Začína pršať." Jasmine sa nadšene narovnala. Len som s úsmevom pokrútila lavou.

Obloha stmavla a svetlo nám robili biele neónky, ktoré nevydávali temer žiadny otravný zvuk. Cez celú štvrtú hodinu sme dostali pokyn napísať sloh o najlepšej priateľke. Robilo mi to isté problémy, zatiaľ čo Jasmine písala riadok za riadkom. Ako to dočerta robí?

Trieda bola o čosi prázdnejšia ako ráno. Vždy to tak bývalo- študenti cez veľkú prestávku pozdrhali domov. Dnes na to mali o dôvod naviac. Vedeli sme, že cez štvrtú píšeme sloh, takže sa tomu úspešne vyhli, zatiaľ čo učiteľka šomrala nad nezodpovednými deckami a dnešnou nevychovanou uponáhľanou generáciou zhruba dvadsať minút. Po dvoch rokoch som sa naučila jej reči ignorovať, asi tak ako každý. Horšie bolo, ak sme ju ignorovali aj pri vykladaní učiva.

Musela som povedať, že môj sloh nebol najhorší, no nebol nejako svetoborný. Poteší ma aj dvojka. No myslím, že to bola dobrá téma. O Jasmine sa dá napísať toho veľa. Hlavne, ak ju poznáte tak dobre ako ja. Máme medzi sebou toľko tajomstiev, že by na to jeden denník nestačil. Ale vedela som, že u nej sú v bezpečí. Tak ako u mňa.

Kamarátkami sme sa stali ešte v treťom ročníku na základnej- v tej budove vedľa- keď sa sem s rodičmi presťahovala. S Hannou som sa poznala od prvej triedy, no s Jasmine som si rozumela úplne dokonale.

„Čo je ďalšia hodina?" opýtala som sa, keď sme vyšli z triedy.

„Ekonomika."

„Ah!" vzdychla som túžobne, „Doženiem zmeškaný spánok."

„A ja si budem znova písať poznámky, všakže?"

„Že sa pýtaš." mávla som rukou, potom sme sa na seba pozreli a rozosmiali sa.

„Pozor!" stiahla som ju bokom, keď sa pri nás prehnali štvrtáci. Prisám vačku, čím sú tí chalani starší, tým viac sú sprostejší, alebo ja už ozaj neviem. Špeciálnou kategóriou sú prváci- jeden ako druhý. Kefa na hlave, občas zafarbená bujnými farbami, obočie učesanejšie a vytrhanejšie ako mám ja sama, roztrhané džínsy na kolenách a- novinka- košeľa na svetri. Kam táto móda už speje, Ježiši?

A to ani nespomínam ten „vraj vášnivý pohľad ála balič všetkých baličov" a pootvorené ústa akoby... na niečo čakali. Bože fuj.

Na ekonomike šlo všetko podľa plánov, až kým ma nevyrušilo zo sladkého, no nie až tak pohodlného spánku, zamykanie.

„Čo?" opýtala som sa, no Jasmine len ukázala perom von oknom. Prekvapene som zažmurkala a opatrne si vybrala karpiny z oka, ani som si nerozmazala linku.

Oblaky boli sivé a ťažké, lialo ako z krhly. Ak by som teraz stála vonku, do piatich sekúnd mám dennú očistu za sebou, pretože by som zmokla do nitky.

„Kam sa podelo to slnečné ráno?" opýtala som sa s vysunutou spodnou perou. Netešilo ma to. Nechcela som ísť domov s Jackom v daždi. Ten behá cez každú jednu mláku a dáždnik mu je častokrát na nič. Alebo ho pre istotu so sebou nemá. A ja nepotrebujem, aby ma doma za neho znosovali.

Vytiahla som malú tmavofialovú peňaženku a skontrolovala, azda či mám aspoň drobné na taxík. Niečo sa tam našlo, no ľutovala som, že som si nevzala z domu trochu viac. No snáď to bude stačiť.

Zvyšok hodiny sa mi už veľmi spať nechcelo a tak kým si Jasmine odpisovala poznámky, ja som si pustila hudbu a dívala sa, ako miestami kvôli dažďu nebolo nič vidieť.

Je to len dážď. To po hodinke prejde.